ղľáԾ
I.
... návrat zpráve tíchnucej európy, čas
narastá plasticky, ručná práca, jemné pochyby.
Niektoré trvajú dlho, iné menej – tak aspoň
musíš dúfať – , iná väzba priestoru, každý
pohľad trvá nekonečne, práve tak dlho, ako chceš.
Dlhá noc, dnes už minulé, túžba bezľ
myšlienky, oranžový jas vočiach,
vmodrých rukách chvenie, pneuma – veci
avzťahy vyvstávajú jemne, nenásilne.
Opäť čoraz viac podobné lokálnym výbuchom,
ničím aod ničoho iného sa nelíšiace,
odrazu tak bližšie, analogicky príslušné
obdobným, hladko vyvstávajúcim identickým
atotožným tichým vojnám,
odkazujúcim vždy astále len kjedinej
možnosti pokojnej, nahej,
hlbokými čiarami do seba stekajúcej
azo seba vystupujúcej dlane.
II.
Prehltnutý vlas už dnes prirodzene leží kdesi
vťažkom skrytom nadýchnutí, vhmle
– duté farby sa vnucujú pozornosti
ostáva zneho už len akýsi jemný
lesklý nerv, obalený vpriestranstve
chrbtice abrucha, krku ajazyka, zapadnutý.
Vruke mám tvoju dlaň, vmysli mi vybuchuje
to jediné, čo existuje – prázdne, do neba
volajúce zrkadlo, jemná sieťovitá
glazúra vlastného vedomia, prázdneho,
číreho ajasného videnia hladkých bielok,
obsahujúce vystupujúce, farbou žiariace
nasaté veci, ktoré vyžarujú takotosťou,
nepotrebujúc prívlastky, všetky
diferencie, formy atvary, každá udalosť
sa pripomína ako nedávno, apredsa
ďaleko zabudnutá azázrakom
vylovená spomienka, jasne konotujúca
dávno náhodné, apredsa teraz
naše jasné osudové zrenie.
Práve na tomto bielom podklade,
včírom pohybe peny mora,
kde všetky pohyby zlepené
vinom kĺzaní prehĺbia najpodstatnejšie
vlastnosti nenápadne, akoby mimochodom,
vtomto jemnom dunení kĺže knám
ako nemý predpoklad, spoločný
menovateľ aj temný víriaci
nepokoj priepasti sýteho oneirizmu,
neúprosnej stálej opozícietyon.
(... kde sa tichý džavot
ajasot detskej reči kolo teba
taví do jemnej kaligrafie
okolia akde akoby neprítomne
obalený do akéhosi halucinačného
prázdna krehne ako prázdna substancia
dopadajúca späť na svoje
éterické holografické krídla.
Tam takéto dunenie vytvára atmosféru,
vktorej je každý pohľad posunkom aposunok
čistým gestom, atmosféru, v ktorej sa
strácajú všetky slová, kognitívne
systémy, diskurzy inehybné
jednovýznamové snahy odorozumenie.)
III.
Vtomto nemom geste konca, vo vetvení zrkadiel
položených oproti sebe, vtejto triáde
nemého očného bielka pochybnosti
zrazu uveríš – príde to samé –,
že medzi nami sa nebojuje
aneloví, let anemé vnímanie
vyvstávajú vholom pohľade (na práve to
nemé ahluché, prázdne aplné) samé –
tak ako tiché dorozumenie
nekonečných variácií,
tanec hluchonemých
posunkov, proces špirály avnich
za(k)liaty kód života,
to nekonečne vzrušujúce tajomstvo
začiatku akonca –
– áno, tá mimika,
vtebe horiaca itlejúca sama
od seba vo svojom večnom, nikdy neukončenom,
nekonečnom, nekončiacom asamozrejme
ioďalších nevediacom neprítomnom geste si oto
znásobenejšie uvedomuje vlastnú
nahú skutočnosť, atá svojou
jednoduchosťou azároveň fascinujúca svojou
neskutočnou vymyslenosťou žiari ponad
všetko.
Preniká vtrblietajúcom sa jase,
pomedzi riasy ina ťažké aboľavé chodidlá
dopadajúce slimáky, pomedzi medúzy
arozkošou sa zmietajúce pitoreskné kraby,
medzi znetvorené úškľabky dutých tvárí
nastavená na prítomné zrkadlo naberajúce
plné sústredené vedomie, nelovíme my ju,
ale ona nás.
Naozaj neskutočný je ten závan vzduchu,
neprítomný duch, obaľujúci každý
pohyb akaždú predmetnú vec, valiacu
pred sebou tichú vodu žiariacej
aury, jasné zášklby kože sálajúcich zvierat...
atvoje nemé ústa, do druhej, inej nemoty
vykláňajúce sa vkolotoči za
prázdnom neustále načahujúcich sa rúk v
poryvoch iskier, vĺn achumáčov bielej
pary, nastoknutých na neskutočných
vzdialenostiach vrcholcov álp, ktoré ma uchvátili –
ado smrti tomu nebude inak.
IV.
... prípadne nenápadné ticho
odpoludnie včírom riečnom vzduchu, keď človekvie,
popretkávané rôznymi zvukmi
anesmiernymi púšťami pálivých
písmen abielych stíchnutých
máp súmrakov vtichom zahmlenom dome,
ktorý tiež akoby ani neexistoval – kde každý pohyb
nastavený svojou váhou dopadá na dno
určeného výseku reality asvojou nesmiernou
prítomnosťou ťažký padá niekam
do úplného zabudnutia, vktorom horí
naša pamäť.
Vtomto dutopriestore odclonení
azakrivení toho istého zrkadla
sa všetky veci ukazujú ako postupné
odokrývanie farebných plôch, zočí do očí
sa každým dňom vrství plátno, orgazmické
vetvenie aodkazovanie na organickú
hmotu sa prelieva do mútnej
vody vlastnej tváre – vnej jediná
je stokrát prítomná ako postupnosť
pomalých šedých plôšok, krokov,
náznakov atichých príznakov
prelievaná ona slávna alchymická,
vzácna, dutá, ťažká voda tejto zotrvačnosti,
nemožnosti nevytrvať,
nepokračovať inak.
V.
Vúpornej snahe neostať na povrchu,
ba ani pod ním – ak niečo také ako
pojem povrchu vôbec existuje – neustále
krúžime práve vtakejto nekonečnej
špirále len nepatrným mihnutím jediného,
do seba zauzleného ado seba
prišitého viečka, letmým posunkom
možnosti vyjadriť sa, možnosti
pohybu, záchvevom chvíle,
mĺkvej, tichej amäkkej ako jemný tón.
Len meravý ston na pomedzí zrkadiel nás
vždy preberie aupozorní, pozor,
tu, kde svet je jeden veľký uzol aasketická
prítomnosť je len vymyslený prelud, ktorý
akoby nikdy nebol, letmá predstava, tu, kde horí tvoj biely vlas a
vynára sa opäť zmojich úst horiaco tlejúci včírej
bubline holej nemožnosti nebyť
ako práve sa rozpúšťajúca bunka
bieleho, vriaceho, číreho prachu,
stvorená naším dotykom
práve tam, tu, vo chvení,
prahnutí, kde bolesť zdá sa len klamom
ostria, tu sme aprahneme vsebe, taktiež
aopäť, neustále ďalej, akoby sme naozaj
ani nikdy neboli a – vlastne
ani nie sme.
Báť sa smrti v tej chvíli je zbytočné,
bláznivo anáhodne vynorujú sa amy nevyhnutne
stávame sa súčasťou nich – trblietajúcich
sa vnových anových farbách rastlín
astromov okolo nás.
Nekonečná je cesta perlivým hmatom
smiechu, burleskným spôsobom modlitby
popod mach tvojich pier prekĺznem
po purpurových, jasne ačíro
bdejúcich spánkoch nemej sestry,
ktorá napĺňajúc veci jasne vyslaným,
nenápadne sklo pred sebou trieštiacim
posunkom vrastá do mňa vdutom
vzbĺknutí oranžového ohňa.
VI.
Všade tam, kde veru skutočne som ivymyslene nie som,
dnes, rok 31, vstrome sveta prítomný
bubon knihy, zelenajúci sa jungov Chadin,
mihotajúc cez vnútorné, ohňom lesknúce
sa ucho to podstatné, aono to narastá,
rozširuje sa vnových letokruhoch.
Vnich náš záhyb, zvláštny svet jazyka,
vyvstávajúciobrad, mýtické vajíčko
predurčené byť vloženým do jej úst
ako nič zrkadliace sa vinom človeku.
Skôr či neskôr, teda ešte než sa úplne
nahý dom zvlieka zo svojej úporne
nadobudnutej kože, praskajúcej
vtichom astrohom hlase, puknutí,
teda vhre na akúsi vymyslenú krajinu
aakési vybájené územie,
vhre na akýsi čas,
neprítomne poznačený na
tele ina čele každého
už akoby predom poznačeného
acharakterizovaného
pohybu, zobúdzam sa svoj, apredsa cudzí
vtemnou čírosťou presakovanom
ipresakujúcom lese,
tam, kde na ligotajúcom sa strome čupí aj
môj tieň, chladný pot, nemožnosť vysloviť To,
práve vtom, kde sa bezmocnosť abezvládnosť
stáva momentom mementa, vtej elementárnej
nemožnosti znaku
iúplne jednoduchej čírej neurčenosti abezčasovosti,
práve vtejto tichom akameňom
namaľovanej záhrade spieva nám vkrvi
nepatrný tichý jed, kvílivý šepot vlysu,
prerývajúce ticho starej anovejpravdy
medzi samým sebou aakousi nekonečnou
chvíľou jednej padajúcej chvíle
jediného padajúceho listu
jediného nášho stromu.
Číre vnímanie, čistý rozum, polnoc.
