ղľáԾ
Doskočilova monografia pôsobí nenápadne, ale je toklamlivý dojem. Ide opublikáciu prevyšujúcu bežný štandard tohto žánru.
Aké bolo myslenie ľavicového intelektuála Ladislava Novomeského v kulisách spoločenských apolitických procesov, ktoré ho rámcovali? Pestrú, no útrpnú životnú cestu jedného znajvýznamnejších slovenských básnikov rozkrýva monografia českého historika Zdeňka Doskočila Vžaláři avyhnanství ǻپٳܱdz Ladislav Novomeský véře stalinismu apoststalinismu.
Životná dráha Ladislava Novomeského (1904 – 1976) personifikuje veľkú časť dôležitých momentov slovenských ičeskoslovenských dejín. Vpostave básnika sa znich premietajú idealistické autopické vízie, ale aj bezprávie abezútešné násilie. Spisovateľ sa angažoval vprospech komunistickej idey, presadzoval ju slovom aj písmom dokonca na úrovni najvyššej politiky, no nevyhla sa mu priepasť hraničného zážitku sperzekúciou. Myšlienkovo zastupoval domácu humanistickú tradíciu ikomunistický svetonázor. Soboma plne súznel adlhodobo ich stotožňoval, ale opakovane sa stretával srozporom medzi nimi.
Historik Zdeněk Doskočil (1978), ktorý vydal monografiu oLadislavovi Novomeskom už na sklonku roku 2020 vpražskom vydavateľstve Lidové noviny, nadviazal na svoj dlhodobý záujem opolitické akultúrne dejiny druhej polovice 20. storočia, šesťdesiate roky apokus očeskoslovenskú reformu socializmu či záujem o osobnosť Gustáva Husáka. Referenčná bola už jeho publikácia oHusákovej ceste na čelo KSČ (Duben 1969: Anatomie jednoho mocenského zvratu, 2006).
Knihou Vžaláři avyhnanství, ktorá vlani zarezonovala vširšej kultúrnej a vedeckej obci českej spoločnosti, sa pokúsil zaplniť najmä „biele miesta“ Novomeského života. Konkrétne ide oobdobie po jeho zatknutí azakomponovaní do politického procesu stzv. buržoáznymi nacionalistami. Analyzoval jeho väzenskú skúsenosť asňou súvisiace básnikovo konanie po prepustení, na čo nadväzujú časti ojeho ostrakizácii a „pražskom“ vyhnanstve až popolitickú iverejnú rehabilitáciu vprvej polovici 60. rokov.
Napriek tomuto vymedzeniu, ktoré je základným poľom výkladu, Doskočil pristupuje kNovomeskému celistvejšie aknihu charakterizujú obsiahle presahy či už do Novomeského predvojnovej mladosti, alebo rozprávanie osklonku jeho života vpolovici 70. rokov.
Vknihe je nemálo silných momentov, čiastkových interpretačných vrcholov a autor sa vyrovnáva smnožstvom závažných otázok. Rád by som predložil niekoľko znich azdôvodnil nimi, prečo sa oplatí túto výbornú knihu čítať. Zaradené nie sú v súlade svýstavbou autorovho výkladu – na tomto mieste treba zdôrazniť, že ten je usporiadaný tematicky-chronologickým spôsobom aide opremyslenú aucelenú štruktúru. Načrtnime ich chronologicky, tak, ako mnohé ztýchto tém určovali Novomeského životnú dráhu.
Medzivojnové Československo
Začnime kapitolami zNovomeského života pred rozpútaním druhej svetovej vojny, vktorých autor sleduje aobsiahlym spôsobom vysvetľuje genézu jeho komunistického presvedčenia. Zrod jeho komunistickej viery umiestňuje do socioekonomických súradníc slovenskej časti bývalého československého štátu. Vysvetľuje ho, okrem iného, ako reakciu na jej agrárny charakter, na svet určovaný tak religiozitou atradičným konzervativizmom, ako aj často chudobou anespočetnými ďalšími sociálnymi problémami, nacionálnymi rozpormi icelkovou regionálnou zaostalosťou. Mladý ľavicový intelektuál azačínajúci literát, ovplyvnený pôvodne luteránskou výchovou, potom vtedajšou avantgardou ibratislavským prostredím (a tam aj ďalšími kľúčovými postavami hnutia, najmä V. Clementisom aG. Husákom), chápal radikálny komunistický program ako východisko. Videl vňom jedinú možnú cestu akopreklenúť najpálčivejšie problémy apresadiť modernitu. Preto sa stotožnil so straníckou politikou, ako mnohí ďalší si idealizoval Sovietsky zväz, ato aj po roku 1929, keď podporil Gottwaldovo krídlo vo vedení KSČ ajej boľševizáciu. Problematické otázky si nekládol, prípadne ich odsúval do úzadia.
Kniha je na tomto mieste rozprávaním nielen oNovomeskom alebo okomunistickej strane, ale predovšetkým omedzivojnovom Československu. Básnikov portrét funkčne vypovedá otom, že aj keď šlo odemokratický štát scelkovo emancipačným obsahom, Československo nebolo bezproblémovým štátom. Narúša častú idealizáciu niekdajšej republiky, rozšírenú nepochybne viac včeskej ako vslovenskej historickej pamäti.
Obvinený a zlomený
Druhý zdôležitých tematických okruhov knihy sa týka rekapitulácie Novomeského pôsobenia vo vrcholnej politike, resp. najmä obdobia po tom, čo bol ako povojnový povereník školstva aosvety spolu sďalšími obvinený ztzv. buržoázneho nacionalizmu. Výrazným prínosom publikácie je, že autor komplexne analyzuje kampaň proti domnelej nacionálnej úchylke, súhrnným spôsobom vysvetľuje konkrétny priebeh aj zdroje tohto ťaženia.
Hoci šlo obizarné ideologické konštrukcie, vystihuje ich kľúčové obsahové rysy. Znich si všíma okrem ústredných mocenských konfliktov medzi jednotlivými frakciami vrámci KSS aokrem ich vzťahu kSlovenskému národnému povstaniu vroku 1944 aďalších rozporov aj širšie medzinárodné kontexty. Rozvádza tak napríklad stalinský náhľad, v rámci ktorého sa považoval autonómny asamostatne sa rozhodujúci domáci odboj zrokov 1939 – 45 vo svojej podstate za nebezpečný alebo na pozadí dobovej roztržky sJuhosláviou za ergo „titoistický“, prípadne sleduje analógie vzťahov väčších amenších národných spoločenstiev vZSSR av ďalších satelitných krajinách, ekvivalentné vyjadrenie vzťahu Rusi – Ukrajinci apod.
Ako bolo uvedené vyššie, jadrom biografie je najťaživejší úsek Novomeského života od zatknutia vroku 1951 až po predčasné prepustenie. Rekonštrukcia jeho pobytu vo väzení, to, ako ťažko znášal bezútešnú životnú situáciu vprostredí vyšetrovacej väzby aneskôr vo výkone trestu patrí kpôvodným ahistoriograficky nezmapovaným kapitolám, obmedzujúcim sa doteraz spravidla len na skratkovité porovnávanie so statočným konaním Husáka.
Autor tieto zjednodušenia koriguje aokrem iného upozorňuje na to, že Husákov pevný postoj, keď odmietol uznať všetky obvinenia a nespolupracoval svyšetrovateľmi, zachránili jemu iostatným vskupine život, nijako to však nezoslabovalo mieru Novomeského utrpenia, ktorý bol vystavený rovnakému násiliu aktorý bol hneď nato už ako zlomený človek donútený vypovedať proti svojim priateľom. Skutočnosť, že tak svedecky urobil aj vprocese so Slánským aspol., do ktorého preradili aj Clementisa ajustičný zločin sa im stal osudným, nepochybne patrila kťažobe, sktorou sa Novomeský nikdy nebol schopný vyrovnať.
Nepoprel svoj život
Kposlednému problémovému okruhu patrí Novomeského politická aj občianska rehabilitácia vprvej polovici 60. rokov. Protagonista je aj vtomto prípade zasadený do kontextu dobových diskusií (destalinizácia avzťah kzločinom bezprostrednej minulosti, otázky národnej svojbytnosti vcentralistickom štáte) astým spojených predelov na politickej úrovni (napríklad, najmä stranícke rehabilitačné komisie, tzv. Kolderova aBarnabitská).
Opačnou perspektívou zacielenou na subjekt sa autor potom vyslovuje opodstatnej otázke, ktorá sa vspojitosti sNovomeským vynorí, ato, prečo sa napriek tejto tragicky osobnej skúsenosti sperzekúciou nerozišiel skomunistickou ideológiou. Alebo, ako je podotknuté aj v predslove knihy, či bola jeho komunistická viera aj naďalej autentická alebo nakoniec už len nútene chcená. (s. 12)
Ak kznakom hodnotnej biografie patrí schopnosť dostať sa pod povrch, pokúsiť sa ohodnoverné vysvetlenie konania sledovanej osobnosti, vykresliť plastický portrét, potom možno konštatovať, že uvedený obraz básnika medzi také patrí. Vykresľuje Novomeského neochotu alebo aj neschopnosť hodnotovo poprieť celý svoj dovtedajší život, rovnako ako vzťah knajbližším priateľom. Zdá sa totiž, že miešanie pocitov zvlastného zlyhania zoči-voči svojim trýzniteľom, jeho snaha aspoň posmrtne rehabilitovať Vladimíra Clementisa ajvďaka (a znej plynúca vzásade bezvýhradná lojalita)Husákovi skutočne výrazne určovali Novomeského postoje celý zvyšok života.
Silné apozoruhodné sú aj pasáže, vktorých sa mnohí jeho kolegovia, spisovatelia aďalšie postavyverejného iumeleckého života obracajú kNovomeskému akoby k symbolickej obeti nedávnych nezákonností. Pôsobivé sú najmä sprihliadnutím na to, že mnohí znich sa pripojili kpropagandistickým kampaniam proti Husákovej skupine na začiatku 50. rokov.
Na záver dodajme, že Doskočilova kniha pôsobí nenápadne, ale ide oklamlivý dojem. V oblasti knižnej produkcie biografického žánru ide bez zveličenia opublikáciu výrazne prevyšujúcu bežný štandard. Heuristická starostlivosť, pôvodnosť izaujaté interpretačné stanoviská znej robia nielen výbornú vedeckú monografiu.
Knihu charakterizuje aj to, že historiografické rozprávanie sa použitou štylistikou snaží čo najviac približovať krásnej literatúre. Jazyk, ktorým je napísaná kniha Vžaláři avyhnanství, ponorenie do ťaživých kapitol zo života Ladislava Novomeského, ju posúva smerom kživotnému príbehu. Odkrýva apribližuje ho aj širokej čitateľskej verejnosti.
Jan Bárta (1982)
Pedagóg na gymnáziu a doktorand Ústavu českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej vPrahe. Odborne sa zameriava na neoficiálnu hudobnú scénu 80. rokov vČSSR a vdizertačnom výskume na spisovateľa a filmového tvorcu Jana Procházku.
Zdeněk Doskočil:Vžaláři avyhnanství –Ladislav Novomeský véře stalinismu apoststalinismu
Praha: Lidové noviny, 2020
