ղľáԾ
Dobrakovová vnášaprecízny anekompromisný náhľad dosveta hlavnej hrdinky knihy Pod slnkom Turína.
Ten odkazuje na známu historku, ako sa Friedrich Nietzsche vTuríne údajne pri pohľade na bičovaného koňa pomiatol. Ak si sistou rezervou avedomím samozrejmých odlišností ktomu primyslíme svet Tarrovho čiernobieleho filmu, vktorom otec sdcérou na vidieku prepadajú čoraz väčšej temnote aneznámemu zlu anáplňou ich dní je sedenie pri okne ajedenie zemiakov, dostaneme približný životný pocit vanúci zprózy Pod slnkom Turína.
Ivana Dobrakovová nepíše rozvetvené príbehy zaľudnené množstvom postáv. Tých pár, vtomto prípade vpomerne štandardnej rodinnej iliterárnej schéme, jej vystačí na to podstatné: optikou protagonistky Kristíny rozprávať príbeh opotrebe blízkosti (či až závislosti od nej), opostupnom strácaní zábran aorelativite dobra azla. Slovenka Kristína sa ocitá vdvojnásobne cudzom prostredí: celá rodina sa vpodstate vykoreňuje ztoho, vktorom bola založená, keď sa do Turína presťahuje zBruselu. Tu sa triešti: manžel Marco od rodiny uniká do práce, starší syn Manu sa neodtrhne od tabletu, mladší Alessio sa od reálneho sveta odtŕha nachádzaním ľudských vlastností vneživých predmetoch aKristína si nájde milenca Micheleho. Či skôr on si nájde ju a pomerne násilne ju ksebe pripúta. Práve ich prvý intímny stret potvrdí, že Kristínin príbeh sa bude rozvíjať najmä na fakte, že svoj život nemá pod kontrolou aurčuje ho hocičo iné, len nie jej vôľa.
Ich sexuálny vzťah je asymetrický – dominantný je Michele, ktorý knemu pristupuje výhradne telesne, kým submisívna Kristína sa prepadáva do špirály fyzickej ipsychickej závislosti. Supluje ňou čoraz pohnutejšiu rodinnú situáciu, ktorá vjadre nie je nijak zvláštna – vlastne je literárne (a pre niekoho vari aj životne) celkom banálna, ak nie priam predvídateľná. To však neznamená, že banalita nemôže viesť kfrustrácii abeznádeji. Autorka to očividne sama vie adôsledne využíva –čím banálnejší azároveň nezvládnuteľnejší sa Kristíne jej život javí, tým radikálnejšie kroky podniká na jeho popretie. Svet, jeho hodnoty azákladné morálne imperatívy vidí ako relatívne aktomu nabáda aj čitateľa: je usporiadaná rodina, kde má každý vymedzenú rolu apriestor, dôsledkom dobra, ktoré iba ďalejplodí dobro? Je nevera zlá, ak poskytuje človeku aspoň symbolické východisko zo situácie, ktorú vidí ako väzenie? Alebo, ak sa mám pýtať trochu insitne, čo sa to vlastne skrýva vľuďoch? Otázok vtomto duchu by sa našlo viac azostali by bez odpovede – všetky by napokon odkazovali na to, že záleží na uhle pohľadu.
Ten Kristín je sebadiagnostický – pozorujeme frustrovaného človeka, ktorý si uvedomuje rozsah svojho konania, ale nie je schopný ho zvrátiť, čím je to situácia pre ňu oto tristnejšia, pre čitateľa oto zaujímavejšia a pre autorku zrejme oto zábavnejšia. Kristínin vzťah k milencovi ak ich sexuálnym radovánkam možno čítať ako závislosť od zvecnenia, znecitlivenia, podrobenia. Kým vbežnom rodinnom živote musí mať pod kontrolou domácnosť advoch synov, vo vzťahu kMichelemu je Kristína predmetom, ktorý sa, takpovediac, odovzdáva na užívanie. Vtomto stojí za pozornosť aj vzťah Kristíny aAlessia kým ako milenka stráca „ľudskosť“, ako matka zabraňuje synovi vidieť predmety ako živé. Pokiaľ ide ohypercitlivosť, nie sú si takí nepodobní.
Istá forma disociácie je napokon častý motív vDobrakovovej prózach. Tu ho najvýstižnejšie vyjadrí Kristína, keď jej Alessio povie, že cez výklad kaviarne videl kráčať len jej vlasy, nie ju: „Najradšej by som svojej rodine slávnostne povedala: nie vlasy, ale šuška sa tu prechádza pred výkladom, prosím pekne! Kam sa podela moja hlava, kam sa podel zvyšok tela, netuším.“ (s. 142) Ktomu možno priradiť napríklad epizódu, vktorej Michele vezme Kristínu do múzea kriminálnej antropológie, kde si spolu prezerajú mozgy, lebky aodliatky zločincov, príslušne onálepkovaných: „ako si študujem Lombrosov životopis, zaujme ma názov jedného jeho opusu, Žena kriminálnička, prostitútka alebo normálna. Rozmýšľam, do ktorej kategórie sa zaradiť, ani jedna mi celkom nesedí.“ (s. 135) Rovnako ktomu možno pridať aj fakt, že Kristína aMichele natáčajú pri sexe videá, na ktoré Kristína pozerá sodstupom as to väčšou chuťou: „Keď ma nahrá, celý deň si to potom púšťam. Páči sa mi vidieť to, páči sa mi vlastná zvrhlosť. Zároveň ma desí. Netušila som, že to vsebe mám.“ (s. 166) Takto nejako sa cíti aj čitateľ, vohnaný do pozície voyeura. Tak si môžeme pripadať pri nemalej časti slovenskej literárnej produkcie – kľúčové je, že exhibuje postava, nie autorka, čitateľ sa voyeurom stáva cielene, nie nedopatrením.
Vízia sveta podľa Kristíny je veru neutešená – človek je ponížený do postavenia objektu, či chce, alebo nie. Napokon, ani vnútorný svet ho nikam nepovyšuje, len nadobúda groteskné proporcie. To však neznamená, že Dobrakovová je vtejto grotesknosti, relativizácii abezútešnosti nudná. Má zmysel pre humor, ktorý dokáže byť subtílny ako pri epizóde srozmliaždeným červom: „Alessio zase plače. ‚A mamička toho červíčka, čo povie, keď sa večer nevráti domov, ako ho bude hľadať.‘ Hladkám svojho syna asnažím sa ho upokojiť, radšej nič nehovorím ani na margo mamičky červíčka.“ (s. 127) Je to však takmer vždy humor trpký a značne pesimistický.
Ide síce omonologické rozprávanie vprvej osobe (v krátkom segmente príznačne prekročené do druhej osoby, do prehovoru k sebe), zvádzajúce kautorskej exhibícii pod rúškom pravdy a autentickosti, kniha je však komponovaná citlivo a premyslene. Príkladne na nej vidno autorkinu schopnosť budovať príbeh, anticipovať avhodne dávkovať informácie. Obyčajnosť abanálnosť je motivátorom pri kompozícii, nie je vlastnosťou knihy. Okrem vykreslenej rodinnej schémy je aj štruktúra celkom obyčajná, rozdelená do troch častí priam príkladne na úvod, jadro azáver (predtým – počas – potom). Prologický úvod aepilogický záver sú, pochopiteľne, čitateľsky najmenej vypätými časťami prózy: prológ pri vykresľovaní Kristíninej každodennosti pôsobí ako tikanie rozbušky, epilóg ako ticho po explózii anásledná bilancia obetí.
Dobrakovová vnáša taký precízny anekompromisný náhľad do Kristíninho sveta, že čitateľ sa vúplnom závere cíti ubitý ako príslovečný kôň. Mohlo by sa to zvrhnúť na, ak si pomôžeme kalkom zangličtiny, bičovanie mŕtveho koňa – autorka však dokáže preniknúť pod povrch banálnosti, rozkolísať základy, na ktorých stojí presvedčenie ovzorných rodinách, nevinných deťoch, zodpovedných rodičoch ačistej láske, spochybniť prílišnú istotu, ktorú vkladáme do naoko nespochybniteľných hodnôt. Otázka znie, či DobrakovovejKristína acelá plejáda postáv zostatných kníh neopakuje fatálny krok onoho anekdotického Nietzscheho: pre prílišnú premýšľavosť si zjedného príkladu vyvodiť záver ocelom ľudstve arezignovať azosypať sa ztoho.
Ivana Dobrakovová: Pod slnkom Turína
Bratislava: Marenčin PT, 2021
