ղľáԾ
Jarné synkopy
Líštičky majú rady teplo
Jarprišla už v zime. Ale opatrne a pomaly ako slimák. Len ti tu zrazuhocičo spodlistov z lanskej jesene lezie a vystrkuje zelené rožky, a konáre začínajú puchnúť, ozve sa hrdlička, ale inak, a drozd, pravdaže, ten by sa svami rozprával úplne dovečera, toť sused jednéhovycvičil, Deep Purple mu pískal, a ten jeho drozd vrajvždy priletel. Chcel mi to ukázať, lebo veď iba vtedy to platí, no drozd už bol unavený a nepriletel, alebo priletel inde, inému, na iný nápev. Šli sme do Brna. Nie po diaľnici, čo najpomalšie, cez dediny a dedinky, nech vidíme krajinu. Rádio blbne, ale dlho sme s mužom spolu nikde sami neboli, a tak nehovorímenič,lenakobyminiektovyťahovalzjamôkočipo krajine. Ešte je sivá a hnedá, piesková a trochu akoby ju zastrel dym, toto všetko sa však onedlho zmení, najskôr slimačím tempom, predstavujem si v zemi tie cibule, tie hľuzy, tie korene, tie prepletiny, uzly a uzgy, vtlačené do ílu, hliny a piesku, do zeme, to biele plesnivé, to hrdzavéatohnedé,akosamenínazelené,larvičky,chrobáky,červíky, aké majú lesklé a hnedé nožičky, aké sú usilovné a statočné, a koľko ich v tej zemi je, ešte je studená, keď som hrabala, všelikde som načrela prstami, cítila som, aká je studená, aj ako vonia, hnedá a čierna spolu, to zelené, čo ešte nie je, to mäkké aj tvrdé, rozmočené, bruškami prstov, ukazovákom, prostredníkom,prstenníkomvzemi,vzorkyzanechtami,vautesmetichoakovovajci, obloha sa farbí, deň je hneď a hneď budeaj večer, už smev Čechách,krajinanevie, žetumábyť hranicou.Vravel syn, raz v Brne do noci uprostred rozhovoru s kamarátmi zakašľal, z okna zakričala teta, choď si kašľať na Slovensko, poďte si k nám niekto zakašľať, spomeniem si na tú tetu, tie koláče mám orátané, nejedzich,smejemesasmužom,dajsiminerálku,zaspávazavolantomakokocúr,keďjetakétoslnkoamedená krajina, myslím na tú tetu, čo rozozná slovenský kašeľ od českého, usmievam sa, no výhľady sa menia, sme v meste, sivá a medená, abiela, taká mestsky sivá, kostýmová, chcelo by to novú kabelku... Vo štvrti Veveří okolo baraku, na ktorom bola kedysi menovka Jan Skácel, a suseda, čoumývala schody, možná někdy řekla hostům, že básník není doma, šel seprojít, teď jsem s ním mluvila, ale jo, paní doma je, předchvílí jsem ji viděla věšet prádlo...
