ղľáԾ
Monografia venovaná životu anekonvenčnej, novátorskej tvorbe skladateľa Juraja Beneša podáva aj cenné svedectvo oľuďoch adobe, vktorej on ajeho spolupútnici žili.
Generácia skladateľov slovenskej hudobnej avantgardy, ktorú až dodnes zo zotrvačnosti nazývame „strednou“ aktorej umelecký profil formovali známe mená ako Ilja Zeljenka, Roman Berger, Ladislav Kupkovič či Peter Kolman, to nemala vo svojom tvorivom iosobnom živote jednoduché. Jej zlatým vekom boli, tak ako pri iných umeleckých žánroch, šesťdesiate roky minulého storočia, keď sa vich tvorbe začali čoraz intenzívnejšie presadzovať kompozičné princípy Novej hudby.
Po krátkom období uvoľnenia vroku 1968, ktoré pre túto skupinu skladateľov vrcholilo v legendárnych Smolenických seminároch pre novú hudbu súčasťou niekoľkých západných guru, však prišiel zlom.
Stranícki normalizátori umeleckú generáciu po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy mocensky rozprášili, úplne jej znemožnili verejnú umeleckú produkciu aexistenčne ju takmer zruinovali. Zeljenka sBergerom sa utiahli do samoty, Kupkovič, Pavol Šimai iteoretik Peter Faltin ihneď po invázii emigrovali aPeter Kolman, nepodkupný nositeľ mravného občianskeho étosu, ich do exilu nasledoval oosem rokov neskôr. Až November 1989 tejto generačnej skupine definitívne, no, žiaľ, už oneskorene vrátil renomé apozície vdomácej kultúre, ktoré im právom náležali.
Zjavenie, ktoré vyvolalo šok
Do uvedenej skupiny autorov srovnakou krvnou skupinou patril, vari ako jeden zjej najmladších členov, aj predčasne zosnulý skladateľ Juraj Beneš (1940 – 2004). Vhudobnej profesii ostal počas normalizačného obdobia pôsobiť naďalej, pracoval ako úspešný aštudentmi priaznivo hodnotený vysokoškolský pedagóg, no funkcionárov skladateľského zväzu iďalších kultúrnych „nomenklatúrnikov“ svojou nekonvenčnou tvorbou provokoval do tej miery, že mu vprístupe na koncertné pódiá aoperné javiská všetkými prostriedkami bránili.
Úlohu vtom hrala osobná averzia, ale najmä stavovská závisť skladateľských kolegov: Beneš bol totiž scénickým autorom „par excellence“, opere adivadlu rozumel viac ako ktorýkoľvek zjeho skladateľských kolegov asvojou fascinujúcou opernou tvorbou začínal vtomto žánri ohrozovať mocenské pozície koryfejov staršej generácie.
Už jeho operná prvotina Cisárove nové šaty podľa rozprávky H. Ch. Andersena zapôsobila vroku 1969 na scéne SND ako zjavenie asvojou nekonvenčnou divadelnou dramaturgiou, novátorskou hudobnou rečou a najmä aktuálnym politickým posolstvom vyvolala doslova šok. Nič také dovtedy slovenská opera, založená na princípoch psychologizmu arealistickej vernosti, nepoznala.
Beneš bol literárne nadaný a výnimočne sčítaný hudobný tvorca, domácu poéziu, ale isvetovú dramatickú spisbu detailne poznal alibretá si ksvojim operám písal sám. Tak to bolo aj pri druhej opere 첹Աý (1978) spoužitím fragmentov poézie Janka Kráľa, bolestnej reflexie indivídua, ktorý sa odmieta podriadiť pravidlám väčšinovej spoločnosti.
Nasledovala Hostina (1984) na texty biblických básnických eposov P. O. Hviezdoslava, Benešovo vrcholné anajapelatívnejšie operné dielo anapokon The Players (2002) smajstrovsky spracovaným hamletovským námetom, kde vcentre diania je znova jedinec, odmietajúci rešpektovať zaužívané pravidlá hry.
Popri operách je Beneš aj autorom cenných orchestrálnych apočetných vysoko originálnych komorných diel snetradičnými nástrojovými zoskupeniami.
Nič nesmie ostať zabudnuté
Vtýchto dňoch prichádza na knižný trh publikácia Juraj Beneš. Skladateľ ajeho doba (Marenčin PT, 2021), ktorej zostavovateľkou ahlavnou autorkou je Dr. Naďa Hrčková (mimochodom, jediná žijúca slovenská muzikologička sodborne nespochybniteľným profesorským titulom).
Kniha, ktorej prevažnú náplň tvoria Hrčkovej úvahy, rozhovory či reflexie aspomienkové či analytické state Benešových priateľov, kolegov aštudentov, mapuje skladateľov život atvorbu, no zároveň podáva cenné svedectvo oľuďoch adobe, vktorej on ajeho spolupútnici žili. Sú tam dokumenty omarazme kultúrneho prostredia vnormalizovanom Československu, zmienky opevných, ale io desivo zlomených charakteroch niektorých našich dejateľov, oich činoch audalostiach, ktoré nesmú ostať zabudnuté.
Mínusom publikácie je nedostatočná, takmer až povrchná editorská práca. Chýba vnej poctivo spracovaná pramenná bibliografia amenný register, zobálky azozáverečného obsahu jednoznačne nevyplýva, že kniha je kolektívnym dielom.
Ivan Marton (1945)
Študoval muzikológiu v Bratislave, Varšave a Hamburgu. Bol dlhoročným dramaturgom Slovenskej filharmónie, pracoval aj ako hudobný producent. V roku 1990 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR za VPN.
Naďa Hrčková (ed.): Juraj Beneš. Skladateľ ajeho doba
Bratislava: Marenčin PT, 2021
Foto: Archív SND / Rastislav Polák
