ղľáԾ
Podobne ako máme my Nežnú revolúciu – so všetkým, čo pre nás znamená –, majú Portugalci Klinčekovú revolúciu. 17. 11. 1989 a25. 4. 1974 – dva dátumy predstavujúce koniec neslobodných totalitných režimov azačiatok demokracie.
Klinčeková revolúcia bola vôbec prvou mierovou, nekrvavou revolúciou vEurópe, ktorá zvrhla diktátorský režim. Vzbúrení vojaci si symbolicky zasunuli do hlavní svojich pušiek a samopalov klinčeky. Tento významný historický okamih je ústrednou témou románu Lídie Jorge, ale ܻԳܳٱľý nemožno vnímať len ako román oKlinčekovej revolúcii. Sama autorka vrozhovore sprekladateľkou Silviou Slaničkovou hovorí, že by predovšetkým chcela, aby sa slovenskí čitatelia pohrúžili do jeho stránok a „aby im boli blízke pre ľudský rozmer, ktorý predostierajú aktorý je oveľa dôležitejší než politický odkaz“. (s. 306)
Namiesto nábojov
Hlavnou postavou je reportérka Ana Maria, ktorá pred piatimi rokmi odišla zrodnej krajiny do Spojených štátov avenuje sa reportážam zvojnových konfliktov vIraku, Jordánsku či Libanone. Zdráhavo prijme ponuku zapojiť sa do televízneho projektu Prebudené dejiny anakrútiť jeden diel oKlinčekovej revolúcii. Toto rozhodnutie ju privedie späť do Lisabonu, vktorom akoby sa od jej odchodu nič nezmenilo: otec ajeho zafajčená pracovňa vrodnom dome, kamaráti zuniverzity, mĺkvi ľudia ani pokojné, jasné mesto. Napriek tomu však návrat domov nie je idylický ačitateľom sa postupne odhaľujú príčiny protagonistkinho komplikovaného vzťahu sotcom – legendárnym novinárom Antóniom Machadom –, jej odchodu do USA apočiatočnej neochoty spolupracovať na projekte.
Román má teda dve základné línie. Prvou je príprava dokumentu, na ktorom Ana Maria pracuje so svojimi bývalými spolužiakmi Margaridou Lotou aMiguelom Angelom. Vsérii rozhovorov súčastníkmi revolúcie sa dozvedajú opriebehu anajsilnejších momentoch pamätného dňa, ale aj oprežívaní, snoch, ideáloch asklamaniach ľudí, ktorí ho zažili na vlastnej koži. Napríklad: „Keď som videl, ako vojsko postupuje pozdĺž obchodov adošlo mi, čo sa deje, zabudol som na všetko akričal som: ‚Zoberte aj mňa, ľudia, odtrhnite mi hlavu apoužite ju namiesto nábojov...‘“ (s. 66) Alebo: „V to ráno na Ribeira das Naus môj muž pochopil, že všetko smeruje kveľkému víťazstvu, keď sa jeden zjeho poručíkov vybral po Rua do Arsenal kprotivníkovi. Ako všetci ostatní držal vruke bielu vreckovku. Generál ho privítal zauchom aprikázal naňho strieľať, ale plukovník, čo mal vykonať rozkaz, odmietol so slovami, že nemôže strieľať na poručíka, ktorého si hlboko váži.“ (s. 206)
Stretávame sa srôznymi formami hrdinstva asodlišným hodnotením významu revolúcie sodstupom tridsiatich rokov.
Obojstranná fotografia
Druhou líniou je osobný príbeh Any Marie, ktorá síce presviedča samu seba, že sa do Lisabonu vrátila výlučne kvôli projektu, no vpriebehu mesiacov nakrúcania je nútená čeliť svojmu vzťahu sotcom, spomienkam na detstvo adospievanie asúčasnej realite života jej otca, ktorá sa pod oparom starého známeho dymu zmenila na nepoznanie. „U môjho otca išlo premýšľanie afajčenie vždy ruka vruke aodkedy si pamätám, práve vtom sivom oblaku sa začínali analýzy astĺpčeky, riadky drobných slov, zktorých nikto nezbohatol, ale podľa Rosie Machadovej objasňovali zmätok vo svete.“ (s. 45) Rosie Honoré Machadová je treťou členkou rodiny – neprítomnou, ale predsa neustále prítomnou manželkou amatkou.
Obe tieto línie prepája fotografia zreštaurácie skrycím názvom Memories, vyfotená 21. augusta 1975. Sú na nej zachytené viaceré osobnosti späté srevolúciou, ale aj srodinou Machadových. Ana Maria poznala týchto ľudí ešte vdetstve, ked navštevovali jej rodičov ahrávali sa sňou. Zarámovaná fotka sa roky vynímala uotca vpracovni ana jej zadnej strane figurujú prezývky zúčastnených, napísané rukou jej matky. Ana Maria sa rozhodne vystavať dokument práve okolo tejto snímky aberie ju so sebou na stretnutia sľuďmi, ktorí sa skrývajú pod prezývkami ako El Campeador, Salamida, major Umbela či Bronzový dôstojník. Postupne sa odhaľuje, že deň zvečnený na fotografii bol dôležitý jednak zhistorického, jednak zosobného hľadiska.
Akčné rozhovory s pamätníkmi
Lídii Jorge sa darí takmer nemožné: vyhnúť sa pri takejto historicky aemočne silne zaťaženej téme sentimentu apátosu. Vytvára potrebný odstup viacerými spôsobmi súčasne. Jedným znich je výber personálnej rozprávačky vpodobe fiktívnej reportérky Any Marie (ktorou nie je autorka sama, napriek tomu, že sa Lídia Jorge osobne zhovárala sviacerými skutočnými účastníkmi revolúcie) astým súvisiaca voľba fikcie namiesto dokumentárneho žánru alebo knihy rozhovorov. Ďalšou účinnou metódou je, že hlavnú dejovú linku predstavuje nakrúcanie dokumentu, ajej súčasťou je tematizovanie azdôrazňovanie samotného procesu nakrúcania, ato aj počas rozhovorov súčastníkmi revolúcie. Dojímavé spomienky majora Umbelu na význam starého otca vjeho živote napríklad preruší komentár rozprávačky.
Nezanedbateľný je aj autorkin zmysel pre iróniu aabsurditu, ktorý výstižne ilustruje scéna sEl Campeadorom na koni. Reportéri sa pokúšajú vtesnať do jeho nabitého programu avýsledok je takýto: „Margarida odhodila bundu na piesok autekala za jazdcom, kartón snápisom CBS vysoko nad hlavou azakričala ešte hlasnejšie: ‚Prosím vás, nemusíte prerušovať tréning, porozprávate sa snami zo sedla, zaberie to nanajvýš päť minút.‘ (...) Museli sme postupovať rýchlo. Margarida Lota zakričala: ‚Aká chvíľa ztoho dňa vsedemdesiatom štvrtom sa vám najväčšmi vryla do pamäti? Apovedzte nám, prosím, aj prečo.‘ Jazdec odpovedal, akoby ju ani nepočul: ‚Trénujem na tomto koni, lebo zajtra sa začína nakrúcanie Hrdinu mora apredsavzal som si, že tá scéna sa musí vydariť rovnako ako moje činy vtú pamätnú noc pred tridsiatimi rokmi.‘“ (s. 185 – 186)
Pohľad narodených po 74. roku
Autorkiným cieľom však nie je zosmiešňovať hrdinov. Jej román je implicitnou reflexiou opodstate hrdinstva aodvahy, oľudskej túžbe po ideáloch autópii či orelatívnosti pojmu sloboda. Prostredníctvom účastníkov revolúcie, ktorí kedysi – na zdanlivo krátku chvíľu – konali vmene veľkých ideálov astali sa súčasťou niečoho ozajstného avzácneho, ukazuje aj to, aké „ťažké je žiť ďalej, keď človek zažije niečo také krásne“. (s. 208) Mnohí hrdinovia revolúcie ostávajú uväznení vtom aprílovom dni roku 1974, často sklamaní ztoho, čo nasledovalo neskôr, aj zosobných krívd, ktoré utrpeli za demokracie.
Istou slabinou románu – zmôjho pohľadu však tou jedinou – je snaha autorky pristúpiť kdejinám zpozície mladej generácie, ktorá sa narodila až po sedemdesiatom štvrtom.
Spisovateľkin úmysel, na ktorom by samo osebe nebolo nič zlé, však miestami presvitá amierne narúša vieryhodnosť aprirodzenosť konania postáv. Mladí reportéri sa napríklad, najmä spočiatku, smejú vnevhodných chvíľach, neuvedomujú si význam niektorých momentov aMargarida Lota aMiguel Angelo dokonca pred začatím práce na projekte ani nepoznali mená aosudy známejších predstaviteľov revolúcie. Do istej miery je to pochopiteľné aprijateľné, ale miestami to už pôsobí prehnane. Tu sa však moja kritika končí. Nadšenie, sktorým sa Margarida Lota vrhne do skúmania archívnych materiálov aktoré pociťuje pri rozhovoroch so svojimi novými hrdinami, je stvárnené vzhľadom na jej živú aempatickú povahu uveriteľné, aj keď značne úsmevne.
Hoci nezvyknem vyhľadávať romány venujúce sa konkrétnym historickým udalostiam, po ܻԳܳٱľý som siahla sveľkou zvedavosťou aočakávaniami. Čítanie tejto knihy bolo pre mňa mimoriadne netradičným, mnohovrstvovým aemočne silným zážitkom.
Katarína Gecelovská (1988)
Narodila sa v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Donedávna pracovala ako učiteľka vKošiciach. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky apublikuje recenzie včasopisoch á, ұDzDZá ana portáli Knihy na dosah.
Foto: Ľudia vLisabone počas Klinčekovej revolúcie. Zdroj: wikipedia /
Lídia Jorge: Nezabudnuteľní
Preklad: Silvia Slaničková
Bratislava: Portugalský inštitút, 2021
