ղľáԾ
Ocenenieza tretiu myšlienku získala ajKarolína Lörinczová zo Strednej Zdravotníckej školyv Nitre.Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťažeEsej Jána Johanidesaáš.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:„Vnútorná dôstojnosť je odjakživa spojená i s pocitom slobody.”
Slová zvybraného motta Jána Johanidesa sa mi vryli do pamäti hneď, ako som ich prečítala anenechali ma spať.
Znamená vnútorná dôstojnosť slobodu? Podľa mňa áno. Ale čo je to vlastne sloboda? Sloboda znamená pre každého niečo iné. Niekto sa cíti slobodný, keď môže cestovať aspoznávať svet. Niekto sa cíti slobodný, keď zdolá Mount Everest. A niekto sa cíti slobodný, keď môže variť apiecť len tak pre radosť. Sloboda znamená neprítomnosť donucovania. Sloboda je teda pocit, keď robíte niečo preto, že to chcete vhĺbke svojho srdca, nie preto, že musíte, že vám to niekto prikáže. Vdnešnej dobe je sloboda jedna znajdôležitejších vecí. Dnes totiž žijeme vdobe, v ktorej robíme veľa vecí, lebo musíme. Robíme veci, lebo ich chcú rodičia, kamaráti, partner či partnerka, naše okolie. Robíme veci, lebo sa od nás ako od ľudskej bytosti očakávajú, očakáva ich spoločnosť ateda odjakživa ich očakávame aj my sami od seba. Chodíme do školy, denno-denne trávime čas učením, aby sme raz mohli chodiť do práce, ktorá nás možno bude baviť, ale možno ani nie, ale aj tak tam budeme chodiť, aby sme zarobili peniaze amohli si kúpiť dom či auto, šetríme na dôchodok. Keď sme mladí prahneme po láske, vydáme sa alebo oženíme, kúpime si dom aauto. Máme deti aani sa nenazdáme apríde ten dôchodok, na ktorý sme šetrili amy už len sedíme vstarom dome či byte snašou drahou polovičkou (vtom lepšom prípade). Vtom horšom tam sedíme sami, rozmaznávame vnúčatá asledujeme ako sa nám pomaly odsýpajú posledné roky života apomaly si uvedomujeme, že sme nestihli nič ztoho, čo sme chceli, že sme nikdy nezažili pocit slobody, ale prečo? Odpoveď je jednoduchá, pretože sme robili celý život to, čo od nás žiadala spoločnosť. Je strašidelné, že väčšina životov má tie isté štádiá. Každý stretne iných ľudí, má inú prácu azáujmy, ale aj tak, ľudský život má určité štádiá aje málo takých, ktorí sa tie štádiá odvážia nedodržať. Je málo takých, ktorí si robia vživote, čo chcú. Vo veku, keď ste mladý, má na vás spoločnosť veľký nátlak. Zkaždej strany počúvate vety ako „keď sa raz vydáš...“ „keď raz budeš mať deti....“ , alebo, „keď si raz nájdeš dobrú prácu...“ . Väčšina mladých ľudí toto vidí ako neodvratnú budúcnosť. Hľadajú si do života druhú polovičku, aby mali ským zostarnúť amať rodinu. Tvrdo študujú, aby mali dobrú prácu. Apotom sa tu nájde taký, čo povie, že toto nechce, že jeho životné ciele nie sú mať rodinu, deti, dom adobré auto. Každý má niekde vhĺbke srdca víziu odokonalej budúcnosti, ale nie každý sa ju odváži naplniť aja to chápem. Je ťažké povedať spoločnosti nie. Pretože, keď vám napríklad tiahne na tridsať avšetci vaši rovesníci už majú deti adomy avy poviete, že niečo také nechcete, strhne sa na vás lavína. Odrazu sa začnete cítiť, že do okruhu svojich priateľov už nepatríte, lebo sú vštádiu budovania rodiny avy to štádium nechcete. Myslím si, že ak by sa každý riadil tým, čo vživote chce on sám, bol by naozaj šťastný, bol by slobodný. Spoločnosť by sme mohli rozdeliť na tri skupiny. Prvá skupina sú ľudia, čo naozaj vhĺbke svojho srdca chcú štandard, chcú svadbu, rodinu apokojný dôchodok aje to pre nich šťastie asloboda. Potom je tu druhá skupina, ktorá sa rozhodla, že nechce štandardy apodarí sa im žiť život mimo bežných štandardov. Apotom sú tu takí, ktorí štandard nechcú hlboko vsebe, ale aj tak vedia, že ho raz budú mať, pretože sa nevedia postaviť spoločnosti, čo od nich ten štandard očakáva atíto ľudia nikdy nebudú skutočne slobodní. Ateraz sa dostávam ktej úvodnej vete, ktorá mi tak dlho nedala spať. Vnútorná dôstojnosť je odjakživa spojená ispocitom slobody. Znamená to teda, že pokiaľ budete mať vnútornú dôstojnosť, naučíte sa riadiť tým, čo chcete anepôjdete sdavom, keď nechcete ten istý cieľ ako chce ten dav, tak až vtedy naozaj pocítite pocit slobody. Myslím si, že pocit slobody je najdôležitejšia vec vživote, ale zároveň aj najvzácnejšia, keďže tento pocit nezažije každý. Nie každý sa vie vzoprieť davu apovedať „nie ja nechcem dom, ja chcem niečo iné“. Urobiť prvý krok mimo davu je jedna znajťažších vecí, čo urobíte, ale prečo. Prečo sa tak veľa ľudí bojí urobiť ten krok, prečo je to tak veľmi ťažké. Pretože hneď ako to urobíte, je cesta kvašej budúcnosti ťažší boj ako cesta knej vdave. Pretože cesta kvašej budúcnosti mimo davu znamená, že ste sám za seba. Jasné, vživote ste takmer vždy sám za seba, či ste súčasťou davu, alebo nie, ale predsa len je to iné, pretože cesta vdave znamená, že ste sám za seba, ale nie ste sám na tú danú vec, máte to ským riešiť, má vám kto poradiť amáte hlavne podporu okolia. Preto, keď sa rozhodnete vydať na cestu mimo davu ste takmer úplne sám, podporí vás pár priateľov, ktorí sú ale súčasťou davu, možno rodičia, ak máte šťastie, ale vzásade ste viac sám, lebo idete cestou, ktorou pred vami šlo menej ľudí, ktorá nie je tak vychodená. Len málo ľudí ztoho mála, čo nejde tou očakávanou cestou má na tej ceste podporu okolia. Je to ako keď ste vlese, vždy idete po tej viac vychodenej ceste, ale občas sú tam odbočky, ktoré sú menej vychodené ana konci nich je možno niečo krajšie ako na konci vašej cesty, ale to sa dozvie len málo ľudí, lebo málo kto ide tou menej vychodenou odbočkou, pretože hrozí, že sa vlese stratíte tak isto ako sa možno stratíte vživote, keď pôjdete menej vychodenou cestou mimo davu. Pretože keď ňou pôjdete možno sa cestou stratíte, alebo vás napadne medveď, alebo možno na vás padne strom, možno budete musieť prebrodiť rieku, alebo liezť po nebezpečných skalách, ale možno na konci zažijete výhľad apocit, ktorý nebude len výhľad apocit. Bude to umenie, bude to to najlepšie, čo vživote zažijete, bude to pocit slobody. Preto by sa mal každý riadiť svojou vnútornou dôstojnosťou, lebo vnútorná dôstojnosť znamená, že uprednostníte seba, svoju dôstojnosť asvoje pocity asny, že počúvnete to, čo naozaj chcete aurobíte ten obávaný anebezpečný krok mimo davu. Rozhodnete sa ísť tou nebezpečnou cestou, tou nevychodenou, ale tou, na ktorej konci zažijete ten najlepší pocit vživote. Lebo robiť veci, čo chcete apísať si svoj vlastný príbeh je obrovské dobrodružstvo, dobrodružstvo, po ktorom niektorí vtom dave túžia, ale boja sa ísť inou cestou ako dav, preto vás len závistlivo sledujú apotom sa na dôchodku vtom krásnom starom dome skopou vnúčat možno užierajú, že nešli inou cestou, že neurobili ten krok aže nikdy nezažili to dobrodružstvo, nikdy nezažili ten pocit slobody.
Vzávere sa teda dostávam ktomu, že vnútorná dôstojnosť znamená slobodu, asloboda je podľa mňa pocit šťastia. Pocit, že ste so svojím životom naložili tak, ako ste chceli, pocit, že všetko bolo tak, ako to malo byť vpríbehu, ktorý ste si napísali. Sloboda je skutočné šťastie, za ktorým stojí obrovská drina. Ale tá drina je ten pocit šťastia, lebo bez nej by ten pocit nebol taký obrovský. Priala by som každej jednej ľudskej bytosti, aby pocit slobody zažila. Či už je vašou slobodou mať rodinu, deti aauto, alebo je vašou slobodou žiť sám, sama, vkrásnom byte sveľkým šatníkom akaždý večer byť hviezdou klubov, alebo je vaším pocitom slobody odsťahovať sa na nejaký ostrov, surfovať apredávať miešané drinky. Nie je zlé ísť sdavom, mať rodinu adobré auto, ale pokiaľ cítite, že to nie je cesta, ktorou sa chcete uberať, zmeňte smer, neodkladajte ten pocit, robte niečo, čokoľvek preto, aby ste ho raz dosiahli. Takže áno, pocit slobody je spojený svnútornou dôstojnosťou, lebo len ten, kto ju má aaj ju počúvne,zažije slobodu, aby na konci svojho príbehu nič neľutoval.
Esej hodnotí literárny vedec Daniel Domorák:
Písanie Karolíny Lörinczovej charakterizuje ľahkosť, takmer až hovorovosť slovného prejavu. Tému svojej eseje rozvíja prostredníctvom pomerne štandardného rozporu medzi slobodou ako vrcholnou civilizačnou hodnotou aväčšinovou tendenciou túto hodnotu vsebe potláčať. Napriek tomu, práve štylistická priamočiarosť uzemňujúca vzletné myšlienky, sťahujúca ich na pôdu bežného ľudského prežívania, umožňuje esej prečítať bez toho, aby text kládol výraznejší odpor, ato aj napriek tomu, že ide oesej väčšieho rozsahu.
Druhá stratégia, vďaka ktorej aj nie prekvapivý pohľad na tému vpodaní Lörinczovej funguje, je spôsob konkretizácie. Ak sa zo začiatku zdá, že sa autorka rozhodla pre priširoký záber, vrámci ktorého sa snaží univerzálne vyjadriť „tragický údel“ človeka dneška, človeka „ako takého“, je pozitívne hodnotiť, že vsprávny moment tento zámer zúži na otázku voľby „dobrého života“ vmomente prechodu zmladosti do dospelosti. Do dospelosti, ktorú spravidla definuje manželstvo, rodičovstvo, bývanie apráca. Práve relevantnosť tejto definície overuje autorka vo svojej eseji skrze motto Jána Johanidesa oslobode adôstojnosti. Pozoruhodné pri tom je, že autorka napokon naznačuje aj odvrátenú stranu mince aprostredníctvom obrazu viac imenej vychodených cestičiek vlese hovorí oriziku straty seba samej, vlastnej „naratívnej identity“. Tento obraz ukončuje víziou šťastia, ktoré inovuje jeho pomenovaním ako pocitom umenia.
