ղľáԾ
K životnému jubileu poetky aprekladateľky Mily Haugovej
Ostatná zbierka básní Mily Haugovej ٱԲٱ sa končí slovom stigma. Stigma je báseň. Stigma je rana zo slov. Stigma je znamenie lásky.
Dokonca celá „večnosť je postavená znevyčerpanej lásky“ (s. 84). Mila mi rozprávala, ako sa tam to slovo vpísalo takmer samo amusela to rešpektovať. Taký je zákon transcendentného písania. Záverečná báseň opusu znie: „horí náš ľudský dom / chcela by (som) aby som na chvíľu nebola // (videla tam stopy zapisovania) / pre každé slovo iný život / pokračovanie / odovzdávanie / stigma“ (s. 85, už bez stranovania).
Ocelej poetkinej tvorbe by sa dalo povedať, že ak je niečo bytostne dôležité, tak je to láska. Všetko ostatné je ilúzia aklam. Preto horí náš ľudský dom, horí ako biblický ker vpúšti, aby zneho prehovorila pravda onás samých.
Najstarším domovom lásky je záhrada. Poetka nás opakovane pozýva ochutnávať ovocie života. Už vpredošlých knihách sa prihlasovala krastlinnému bytiu (reči) ako k špecifickému druhu umenia správne dýchať spolu sfaunou aflórou. Vytvoriť niečo ako metafyzické pľúca obojstranného prúdenia ľudského aprírodného, aby sa stimulovalo božské. Záhradu chápe ako spirituálny priestor výmeny medzi človekom a kozmosférou. Písať ako dýchať patrí kjej krédam.
Záhrada sa začína vintimite dlane, dotýkajúcej sa zeme, rovnako ako vintimite pohybu ruky, zapisujúcej slová. Aj vhadzovanie hrste zeme na rakvu je symbolickým aktom zavŕšenia záhrady (raj je aj záhrobie), rovnako ako je záhradou práca vnej: prerábanie textu, obracanie pôdy, rýľovanie, podobné riadkovaniu na papieri. Umberto Eco napísal, že záhrada je zariadenie na ovládanie vesmíru.
Autorka píše: „nadýchali sme spoločný vzduch skleníkov: tenučké planty povyrastané do neprípustnej výšky“ (s. 71). Od Mily som sa naučila, že záhrada vyžaduje fúziu – splynutie človeka stajomstvom bytia, do ktorého sú započítané farby, vône, chute, ale aj klčovanie akompost, spev vtákov, bzučanie hmyzu či zvuky noci. Naučila som sa, že každý, tvoriac svoj život, si buduje nielen otvorenú, ale aj zatvorenú záhradu, vktorej sa učí prijímať nadprirodzený svet, kde sú chaos ačas nepodstatné. Dôležitá je jednota, celistvosť, transcendencia. Záhrada nám umožňuje vracať sa k prvotnej nevinnosti. Vnej spočíva aj samotné tajomstvo jazyka, ústiaceho do vlastného zmyslu, ktorý sa vyjavuje vsnoch: „do hmly / stúpajúcej na konci záhrady : otvorím bránku (vo sne) / prekĺzne vlk alebo pes : to už neviem : sen aj skutočnosť / bez upozornenia“ (s. 74). Žijeme vtajomstve, ktoré treba prenášať auchovávať písaním.
Keď vyšla Mile Haugovej básnická zbierka Rastlina so snom : Vertikála (2006), uvádzal ju do života básnik Ján Buzássy slovami: „Kniha je napísaná jazykom vedmy, ktorá si opakuje svoje prírodné rituály. Svieti tu svetlo racionálnosti, ktoré sa často mení na svetlo metafyziky alebo duchovnosti. Vtomto svetle možno vidieť svet iprírodu spresahom do inej skutočnosti, básnickej ifilozofickej zároveň.“ Na obálke knihy je rastlina spolu skoreňmi, rastlina, vznášajúca sa vmetafyzickom priestore. Rastlina, ktorá prešla jazykom, apreto vstúpila do vertikály.
Báseň je druhom vtelenia.
Záhrada jazyka je posvätný priestor, kde sa vedomé ja spája snevedomým zdrojom, lebo – ako nás ubezpečuje autorka – „sme tiež fauna aflóra : // posadnutí mágiou jazykovej činnosti“ (s. 20). Medzi bytím pred narodením abytím po smrti, „medzi dvoma prázdnotami“, Haugová prosí: „Dovoľ mi Pane žiť tajný život rastlín“ (s. 24). Kedysi mi Mila pri jednom znašich početných priateľských rozhovorov povedala: „Nie sme uspôsobení na to, aby sme žili vklamstve – na dve strany. To poráža. Ničí orgány. Osobnosť. Dušu.“ Áno.
Čítanie Haugovej textov opakovane prináša katarziu. Spočíva vpravde onás samých: Ak nevstúpime do hľadania sa vláske, všetky víťazstvá sú bezpredmetné.
Začať si spísaním znamená vojsť do revíru jazyka, siahajúceho až po najzadnejšiu hranicu. Až tam, kde fyzika existuje iba vďaka metafyzike, oddať sa bezo zvyšku. Ešte veľa tvorivých síl, Mila.
Dana Podracká
Foto: Lucia Gardin / LIC
