ղľáԾ
Alessandro Baricco, známy predovšetkým ako prozaik, je aj vyštudovaný hudobný teoretik. Istý čas pôsobil ako hudobný kritik, ale – ako zistil – toto povolanie je vraj smutné...
Taliansky prozaik, dramatik, scenárista esejista Alessandro Baricco si získal popularitu a prenikavé celosvetové renomé predovšetkým svojou bohatou literárnou tvorbou. Jeho úspešné romány Oceán more, ǻ屹á, Trikrát na svitaní, Mladá nevesta Pán Gwyn sa vďaka vydavateľstvu Slovart dostali aj do rúk slovenského čitateľa.
Málokto unás však vie, že Baricco je aj vyštudovaným hudobným teoretikom popri svojej umeleckej spisbe istý čas pôsobil ako hudobný kritik vdenníkoch La Stampa La Repubblica (ztohto obdobia si odniesol prekvapujúce poznanie, že povolanie hudobného kritika je vraj smutné). Autorovo solídne muzikologické vzdelanie sa pretavilo do dvoch zbierok esejí snázvom Génius na úteku (1988) Hegelova duša kravy zWisconsinu (1992). Tá druhá nedávno vyšla vpreklade Stanislava Valla vo vydavateľstve Artfórum vspolupráci sOZ Konvergencie.
Zdanlivo excentrický názov knihy vychádza zdvoch citátov o hudbe umiestnených na frontispise útlej publikácie – z druhého zväzku Heglovej Estetiky zuniverzitnej štúdie odojivosti kráv vamerickom Wisconsine. Napriek autorovej literárnej zručnosti nie je to čítanie, ktorému by sa dokázal pohodlne oddať hudobný laik, skôr naopak: vyžaduje si vzdelaného vklasickej hudbe dobre zorientovaného respondenta. Vštyroch kapitolách tejto úvahy otzv. osvietenej hudbe modernosti sa Baricco zamýšľa nad fenoménom ušľachtilého naratívu hudby 18. a 19. storočia, ktorú súčasné publikum vdôsledku interpretačnej transformácie „znovu nachádza“ a „znovu objavuje“.
Vúsilí ozjednodušenie by sa pisateľov problém dal charakterizovať tézou, „čo je hudobné dielo, čo nie je načo je na svete“ (aby sme parafrázovali názov slávnej eseje Václava Černého oliterárnej kritike). Riešeniu problému ako nazerať na hudobné dielo sa vminulosti podrobne venovali najmä hudobní fenomenológovia (za všetkých spomeňme poľského estetika Romana Ingardena jeho štúdiu Hudobné dielo jeho totožnosť). Baricco si pri analýze hudobných archetypov minulosti počína nadmieru umne, no svoje úvahy posúva ešte ďalej: model tzv. osvietenej hudby stavia do protikladu sprincípmi hudobnej avantgardy (dodekafonická seriálna hudba), pričom tvrdí, že vo vývoji hudby došlo začiatkom 20. storočia kprudkej násilnej ruptúre, vdôsledku ktorej je dnes „súčasná hudba umelo udržiavanou realitou, ktorá nemá žiadne publikum“. Ľudia jej vraj nerozumejú, vyhýbajú sa jej, vlepšom prípade ju tolerujú. (Ako človek zodborných kruhov, ktorý stál vroku 1991 pri zrode domáceho festivalu súčasnej hudby Melos-Éthos niekoľko jeho ročníkov aj viedol, mu musím dať za pravdu).
Vzáverečnej kapitole svojho textu snázvom ٲܱáԴDzť Barrico načrtáva iné možnosti modernity vprístupe k rozvíjaniu genetického dedičstva tzv. osvietenej hudby. Vjeho ponímaní tieto možnosti reprezentujú dve charizmatické osobnosti hudby zo začiatku 20. storočia: Giacomo Puccini Gustav Mahler. Puccini, tvrdí Baricco, vytvoril novú ideu divadelného á, kde spolunažívajú umenie odpad, vulgárnosť noblesa či banalita poézia. Mahlerov symfonizmus zasa pracuje spyrotechnickou surovinou grandióznej hypnotizujúcej procesie, ktorej výsledkom sú ohromujúce plátna, evokujúce kino, určitý druh filmovej hudby (spomeňme si hoci na Viscontiho filmové spracovanie Mannovej novely Smrť vBenátkach, ktoré vdruhej polovici 20. storočia vyvolalo ošiaľ zMahlerovej hudby). Skrátka, hudobná avantgarda je vBariccovom ponímaní trhlinou, historicky neúspešným „lingvistickým experimentom“, ktorý zrušil spektakulárnosť tzv. osvietenej hudby, presadzovanej novátorskou tvorbou Pucciniho Mahlera. Tento princíp vzhode sBariccom výstižne charakterizuje gnóma skladateľa Vladimíra Godára, ktorou zavŕšil jednu zo svojich brilantných muzikologických esejí: „Budúcnosť má len tá hudba, ktorá má aj minulosť.“
Záverom krátka poznámka. Stanislav Vallo, ktorý náročný Bariccov text preložil doslova majstrovsky, vPoznámke prekladateľa vysvetľuje, prečo si z viacerých možných slovenských ekvivalentov talianskeho výrazu „musica colta“ zvolil termín „Dzٱá hudba“. Dá sa stým súhlasiť, je to jedna zmožností, no ja som si pri čítaní textu vduchu spontánne nahrádzal výraz „Dzٱá“ slovom „šľپá“, ktorý sa mi zdal výstižnejší. Až som napokon dospel knoticke na zadnom prebale knihy, kde sa termín musica colta naraz prekvapujúco ocitol vpreklade nie ako Dzٱá, lež ako šľپá hudba. Čaro nechceného...
Alessandro Baricco: Hegelova duša a kravy z Wisconsinu
Preklad: Stanislav Vallo
Bratislava: Artforum, 2022
