ղľáԾ
Ukrajinská otázka rozkolísala platnosť ideologickej koncepcie národného života staršej generácie, ktorej pevnou súčasťou bola ikoncepcia „slovanskej vzájomnosti“, panslavizmus arusofilstvo.
Prostredníctvom ukrajinskej otázky boli jednotlivé kultúry, ktoré ju reflektovali – ruská, poľská, česká –, nútené riešiť otázky týkajúce sa svojej vlastnej identity. Platí to ivprípade slovenskej kultúry konca 19. azačiatku 20. storočia, ktorá má – tak ako ukrajinská – svoje dejiny spoločné sinými národmi a svoju identitu definovala v priesečníku vzťahov sdruhými národmi.
Britský historik Andrew Wilson vo svojej knihe The Ukrainians: Unexpected Nation (2000) označuje Ukrajincov za „nečakaný“ národ. Poukazuje tým skôr na reflexiu ukrajinských emancipačných snáh inými národmi, ktoré vrovnakom období prichádzali svlastnými národnými projektmi.
Ukrajinská otázka, čiže postoje kemancipačnému hnutiu obyvateľov ukrajinských etnických území, ktorá mala potvrdiť ich etnicko-jazykovú spolupatričnosť, nestála vpriebehu 19. storočia vcentre pozornosti predstaviteľov slovenského národného života. Ukrajinské kultúrne iniciatívy sa tu vnímali pozitívne ako prejavy „Slovanstva“, prípadne sa (vkontexte habsburskej monarchie) zdôrazňovalo ich ohrozovanie spoločným nepriateľom. Ako upozornil ukrajinista Michal Molnár, ukrajinská identita sa reflektovala počas celého obdobia vždy vurčitých vzťahoch – kSlovanstvu, k Rusku. Nemenilo na tom nič ani nadšenie slovenských romantikov ukrajinskou ľudovou slovesnosťou či ichuznanlivý postoj k dielu ukrajinských literátov.
Slovák aSlovan
Na prelome 19. a20. storočia sa však ukrajinské emancipačné úsilia stali súčasťou polemík, vktorých sa predstavitelia mladej generácie slovenských intelektuálov (označovaní ako hlasisti) konfrontovali sprogramom etablovaných osobností slovenského národného života. Patrili sem osobnosti ako Vavro Šrobár, Pavol Blaha, Milan Hodža, Albert Škarvan, Dušan Makovický, Jozef Ruman, Fedor Houdek aďalší.
Ukrajinská otázka rozkolísala platnosť ideologickej koncepcie národného života staršej generácie, ktorej pevnou súčasťou bola ikoncepcia „slovanskej vzájomnosti“, panslavizmus arusofilstvo. Existencia ukrajinských snáh osebaurčenie však zviditeľnila napätia aantagonizmy medzi slovanskými národmi aspochybňovala predstavu o jednotnom „Slovanstve“ na čele s Ruskom ako geopoliticky najsilnejším slovanským národom. Staršia generácia ich prehliadala alebo ich chápala ako poľutovaniahodný, ale dočasný jav.
Najvýraznejšie impulzy pre diskusie oukrajinskej kultúre, ale i opostavení ukrajinského národa vjestvujúcich štátnych útvaroch, prichádzali do slovenskej kultúry najmä zčeského prostredia. Od toho slovenského sa vtomto období odlišovalo výraznou skepsou kprepájaniu vlastnej národnej identity so slovanskou, zároveň sa tu často formuloval skeptický postoj voči cárskemu Rusku.
Myšlienku slovanskej vzájomnosti, prítomnú najmä u Josefa Jungmanna, Pavla Jozefa Šafárika aJán Kollára včeskom národnom hnutí vystriedal iný postoj, ktorý sa prikláňal k myšlienke realizácie slovanských národov vrámci habsburskej monarchie (čo je jadro koncepcie tzv. austroslavizmu). Zviditeľnil sa ina pražskom Slovanskom zjazde vroku 1848. Český historik Jiří Rak označil za výrazný podnet pre prehodnotenie koncepcie, ktorá pripisovala cárskemu Rusku privilegovanú úlohu vedúcej mocnosti, poľské povstanie zroku 1830 proti ruskej nadvláde. Svoju úlohu zohralo aj oboznámenie sa sreálnymi ruskými pomermi. Známy je článok českého spisovateľa Karla Havlíčka Borovského Slovan aČech, kde – motivovaný aj svojimi zážitkami z cesty do Ruska – napísal: „Zkrátka shrdostí národní řeknu: Já jsem Čech, ale nikdy: Já jsem Slovan.“
České prostredie sa teda aj vďaka austroslavizmu, ktoré ponúkalo alternatívnu možnosť riešenia kultúrnej, ale aj politickej situácie slovanských národov žijúcich vhabsburskej monarchii, stavalo k prejavom ruských mocenských expanzií voči iným slovanským národom kritickejšie. Predstavitelia českej inteligencie dokázali uvažovať aj oiných ako rusofilských realizáciách slovanskej jednoty.
Mladú generáciu slovenských intelektuálov, združenú okolo mesačníka Hlas, ktorého vznik vroku 1898 podnietil T. G. Masaryk, spájala skúsenosť zo štúdií vPrahe, kde sa im dostalo množstva intelektuálnych podnetov, ako imožnosti zbaviť sa ideologických stereotypov ovládajúcich slovenské prostredie. Prichádzali is programovým kritickým postojom voči slovenskej tradícii apriamo útočili na názory staršej generácie reprezentovanej tzv. martinským centrom. Hlasisti sa namiesto vízie slovanskej vzájomnosti hlásili k myšlienke „kultúrnej jednoty národa československého“. Kriešeniu politických akultúrnych otázok sa stavali pragmaticky (inšpirovaní koncepciou masarykovského realizmu) aodmietali fantastické vízie bez opory v bezprostredne danej empirickej skutočnosti.
Pravdivé poznanie slovanských národov
Jednou zmyšlienkových platforiem, kde sa prezentoval diferencovaný pohľad na vzťahy medzi slovanskými národmi, bol český mesačník Slovanský přehled, založený vroku 1899. Jeho zakladateľ Adolf Černý hlásal už vúvode kprvému číslu úmysel postaviť ho na pravdivom poznaní pomerov jednotlivých slovanských národov: „Máme přesvědčení, že vzájemnost slovanská, postavená na základě pravdivého vzájemného poznání, bude pevnější stavbou, než kdyby se opírala o pouhé mlhovité horování beze všeho základu.“ Súčasťou tohto realistického prístupu boli nielen príspevky slovenských autorov mladšej generácie kritizujúcich domáce pomery či publikovanie kritických názorov na Rusko, ale aj spravodajské či analytické články približujúce ukrajinskú situáciu vRusku avrakúsko-uhorskej monarchii, ako i politické akultúrne aktivity ukrajinského národa.
Hneď vprvom ročníku Slovanského přehledu je napríklad pod názvom Literatura ukrajinsko-ruská (maloruská) aLiteratura ukrajinsko-rusínská uverejňovaný cyklus článkov oukrajinskej literatúre Ivana Franka. Reaguje tu, okrem iného, aj na výčitky, že ukrajinská – „maloruská“ literatúra patrí k „všeruskej“.
Slovanský přehled, ktorý sa stal výrazným zdrojom informácií oslovanských národoch aj pre Slovákov, na svojich stránkach pravidelne písal aj o aj protiukrajinskom ťažení zo strany Rusov iPoliakov, sprostredkovával iopozičné názory zruskej tlače, čím ukazoval, že nemieni podliehať ilúziám opokojnom nažívaní slovanských národov. Rovnako nepestoval ani predstavu oRusku ako garantovi slobodnej existencie Slovanstva. Redakcii sa za tento postoj dostávalo obvinení z hanobenia ruského národa az rozbíjania slovanskej jednoty.
Jednu ztakýchto polemík, ktorá zarezonovala aj vslovenskom prostredí, viedol Slovanský přehled vroku 1904 sredakciou časopisu Slavjanský věk, vydávanom vo Viedni Dmitrijom Nikolajevičom Vergunom, rusofilsky orientovaným spisovateľom pôvodom zHaliča (redakcia Slovanského přehledu písala jeho meno vpodobe „Verhun“). Vergun útočil na Slovanský přehled (Slavjanský věk 1904, č. 70) pre jeho údajné protiruskú zaujatosť astránenie „Malorusom“. Za redakciu Slovanského přehledu mu odpovedal Vojtěch Prach, autor článku, ktorý reakciu vyvolal, avydavateľ Adolf Černý.
Vojtěch Prach na výčitky znadŕžania Malorusom odpovedal: „A konečně, proč prý straním ‚Malorusům‘. Protože jsem se učil slovanské filologii a proto, že se mi velice líbí činnost ukrajinského tábora vHaliči a vBukovině. Ti pro svůj lid při nepřízni a malých prostředcích udělali tisíckrát více, nežli všichni ruští ministři pro ruské mužíky. Kdyby takovým pracovníkům bylo dáno volné pole kčinnosti vjižním Rusku, měli bychom tam místo 15 milionů analfabetů ve dvaceti letech tolikéž milionů přinejmenším obstojně vzdělaných lidí, a co zvlášť je důležité, lidí majících důvěru kinteligenci.“ Adolf Černý tu opätovne zdôrazňuje potrebu založiť slovanskú vzájomnosť na „základech pravdivého vzájemného poznání“ adotýka sa aj ukrajinskej otázky, keď odmieta násilné potlačovanie prejavov „maloruskej“ kultúry: „(…) díváme se na věci, jak jsou ve skutečnosti, a stavíme se proti násilí páchanému na Malorusech.“
Predstaviteľ „martinského centra“ Jozef Škultéty, pôsobiaci ako literárny kritik, publicista ajazykovedec, o polemike medzi redakciami Slavjanského věku aSlovanského přehledu referoval včasopise Slovenské pohľady, kde pôsobil dlhé roky ako redaktor. Vo svojom článku súhlasí sVergunom a opakuje jeho výhrady proti práci redakcie Slovanského přehledu. Škultéty pritakáva názoru, že kritický pomer voči Rusku je očierňovaním vlastných. Vsúvislosti sinformovaním osituácii Ukrajincov ho poburuje, že časopis medzi utláčateľmi „Malorusov“ uvádza iRusko. Spochybňuje argumenty vprospech samostatnosti ukrajinského národa a označuje ich za protislovanské. Zároveň poukazuje na výhody príslušnosti kväčšiemu celku.
Neudržateľné presvedčenie ozjednotiteľovi
Svetozár Hurban Vajanský, najvýraznejšia postava dobovej národnej ideológie, sa vspore verejne neangažoval. Vroku 1904 sa na adresu Slovanského přehledu nelichotivo zmienil vNárodných novinách, kde ich vydavateľa označil za zradcu. Iniciatívy mladšej generácie, ktorá bola vopozícii voči nemu, ako aj Masarykove aktivity, prozápadná orientácia vkontexte českej kultúry, kritika ruskej oficiálnej politiky, hlasy podporujúce emancipačné úsilia Ukrajincov voči Rusku, to všetko sa Vajanskému postupne spojilo do jedného. Nedokázal ich chápať inak ako sústredenú kampaň podnietenú nepriateľskými silami, zhubný prejav rozpadu národnej islovanskej jednoty, ktorý deštruuje tradíciu aohrozuje budúcnosť Slovákov iSlovanov. Vliste českému spisovateľovi Josefovi Holečkovi z13. marca 1912 sa napríklad rozhorčuje: „Vôbec vy podporujete u nás iba časopiseckú špinu, diletantské písačky, odpadlíkov od slavianskej idey, zradcov veľkého ruského národa, ktorí horšie píšu o Rusku ako najjedovatejší Žid z Neue Freie Presse (Bohd. Pavlů)!! (…) Teraz sa u Vás vyťahujú polonofili (oplzlý Fr. Hovorka), ukrainofili, mazepisti a iní výhonkovia nešťastného plemena nášho!! To je to ‚novoslovanství‘?“
Argumenty tzv. martinského centra, nezlomné presvedčenie oslovanskej jednote vedenej Ruskom sa vprvých desaťročiach 20. storočia ukázali ako neudržateľné. Mladšia generácia slovenskej inteligencie formulovala na problémy slovenského národného života už vlastné odpovede. Jej postoj charakterizovala väčšia otvorenosť ktým stránkam skutočnosti vnárodnom inadnárodnom kontexte, ktoré predstavitelia staršej generácie odmietali vziať na vedomie. Ich súčasťou bola, ikeď nie vprvom pláne, aj ukrajinská otázka – azdá sa, že rovnakú rolu zohráva vdiskusii opovahe slovenskej identity aj dnes.
Ivana Taranenková
Literárna historička avedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV, v. v. i. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), spoluautorkou publikácie Hľadanie súčasnosti: Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014), kolektívnej monografie Konfigurácie realizmu (2016) aliterárnovednej publikácie Kontakty literatúry (modely, identity, reprezentácie) (2020), editorkou viacerých literárnovedných zborníkov a výberov zo slovenskej prózy 19. storočia.
Na fotografii členovia spolku Detvan (medzi nimi iVavro Šrobár aMilan Rastislav Štefánik). Zdroj: Slovenská národná knižnica –Literárny archív
