ղľáԾ
Rozhovor slaureátomPoviedky 2022Kristiánom Lazarčíkom.
Potešilo vás víťazstvo vPoviedke?
Áno, veľmi. Tešila ma prémia už vroku 2021. Po nej som si vravel, aké by bolo pekné jedného dňa dostať aj hlavnú cenu. Len ma prekvapilo, že som na to čakal vlastne iba necelý rok.
Čo vás na hodnotení vašej poviedky najväčšmi zaujalo?
Potešilo ma, že porotkyne ocenili jej krehkosť, ktorá prechádza do drsných pasáží, ale aj jej iróniu atyp humoru. Je mi jasné, že nemusí sadnúť každému. Nakoniec, asi je jednoduchšie ľudí príbehom rozplakať než rozosmiať. Je to krásny pocit, keď autorky, ktoré čítam a ku ktorým vzhliadam, ocenia moje texty, ich kvality adokonca vnich rozpoznajú aj môj autorský štýl.
Prešli ste si úspešne skutočne veľkým množstvom literárnych súťaží. Súťažili ste sprvým textom, ktorý ste napísali?
Nie. Prvé texty skončili na mojej facebookovej stránke. Založil som si ju asi vjedenástich apomerne úspešne rozbehol. Pravidelne som tam pridával svoje fiktívne romantické aj hororové príbehy na pokračovanie. Ale spomínam si na prvú poviedku, sktorou som súťažil aneuspel. Mal som asi pätnásť. Porotkyňa mi vtedy na diaľku odporučila, aby som sa namiesto písania radšej venoval vyrezávaniu sošiek z dreva alebo plávaniu. Takže ju pozdravujem. A som rád, že som si to od nej vtedy až tak nevzal ksrdcu.
Začínali ste sprózou. Kedy kvám „prišla“ ipoézia?
Čaro poézie som objavil, až keď som sa zaľúbil do svojho spolužiaka. Gýčové, ja viem, no vživote je gýča veľa ačasto si to ani neuvedomujeme. Dospievanie je obdobím extrémne silných emócií a poézia mi v ňom bola veľmi nápomocná. Samozrejme, vpoézii nejde iba onejaké výkriky čistých emócií. Vpoézii je hĺbka, mágia... Keď som sa neskôr snažil napísať dobrú báseň, nešlo to. Až neskôr som zistil, že najlepšiu poéziu píšem práve vtedy, keď sa ju písať nesnažím. Mnoho pasáží i vo svojich prozaických textoch vnímam aj ako poéziu. Amal som aj obdobie, keď som stextom experimentoval. Napísal som báseň, ktorú som následne použil ako skicu arozpracoval ju do prózy.
Oba vaše texty, ocenené v súťažiPoviedka(Zrazenina, prémia 2021 aSelf-help, víťazný text roku 2022), majú nielenže jasne rozpoznateľný jednotný rukopis, ale pracujú stakmer identickou postavou.
Ja vnímam Suku aTrnku, hlavné postavy oboch poviedok, takmer ako totožnú postavu. Pokiaľ ide o posun, vnímam ho skôr vosobnostnom posune Trnky. Trnka je vlastne Suka onejaký čas neskôr, po udalostiach, ktoré prežila. Zároveň sa vjej príbehu vraciam aj do ich minulosti. Teda ešte pred obdobie než Suka spoznala Intelektuála, Psa aprežila snimi to, čo s nimi prežila. Trnka je po týchto udalostiach oniečo trpkejšia, drsnejšia.
Váš naratív sa mi javí ako oznamovací, až sterilný, akoby každá veta prinášala jasnú definíciu oživote postavy. Je to zámer?
Od začiatku sa snažím čo najjasnejšie zadefinovať svoje charaktery. Než sa mi to naozaj podarí tak, aby bol opis postavy čo najstručnejší azároveň aby každá ďalšia veta prinášala novú informáciu opostave, vznikne obrovské množstvo iných, rozťahanejších verzií. Tie si však ukladám dopriečinku rozpísaných verzií. Nezbavujem sa ich úplne.
Hlavná postava vpoviedkeSelf-help(ako aj vprémiou ocenenej poviedkeZrazenina) nemá meno, iba prezývku, ktorá vyznieva ako definícia aexplicitná motivácia jej konania. Čo pre vás predstavuje jej bezmennosť?
Pri tejto odpovedi si budem protirečiť. Pre mňa to nie sú prezývky, ale ich skutočné mená, aspoň vdĺžke toho-ktorého textu. Zároveň je to veľmi dobrý postreh. Stouto „bezmennosťou“ pracujem aj vo svojich ďalších textoch. Má to veľmi dôležitý význam. Sú to postavy stratené samy vsebe ivo svojej identite, na ktoré vplýva ich nie práve najláskavejšie okolie aprostredie, vktorom sa nachádzajú. Je pre ne preto veľmi jednoduché, ba priam prirodzené prijať to, čo im je dlhodobo podsúvané od ľudí, na ktorých im znejakého dôvodu záleží. Či už ide oich lásky alebo najbližšiu rodinu.
Vaše postavy sú často uväznené vakomsi stave stratenej identity. Dá sa povedať, že sa pri písaní onich niečo osebe dozvedáte?
Och, no akoľko! Nejaký čas som mal pocit, že je celkom sentimentálne myslieť si, že vsebe niečo pri písaní objavím. Ale ono sa to naozaj deje. Pri písaní sa zrazu množstvo vecí začne pripomínať, vychádzať na povrch. Či už ide omôj existenčný pocit, každodennosť alebo rodovú identitu. Toto všetko tam postupne objavujem. Práve preto je pre mňa občas celkom boľavé, keď text dokončím. Mám chuť sa knemu potom vrátiť, prepísať ho, rozšíriť. Ale už to nejde. Text je dokončený, určitá životná fáza uzatvorená vňom. Nie je nič viac, čo by som doplnil, povedal či napísal.
Čítate svojich rovesníkov vslovenskej literatúre?
Samozrejme. Zároveň ma teší ainšpiruje, keď vidím, ako vychádzajú úspešné knihy mladým talentovaným ľuďom, ktorých som spoznal ešte pred ich debutmi. Mám na mysli napríklad Nicol Hochholczerovú či Dominiku Moravčíkovú. Teším sa zdebutu Jakuba Speváka, sktorým som robil rozhovor do školského časopisu, ale ido magazínuQYS. MilujemJednorožceBarbory Hrínovej, všetky knihy Márie Modrovich. Mám rád poéziu Kataríny Kucbelovej aMárie Ferenčuhovej. Inšpiruje ma prozaický štýl Ivany Gibovej či Uršule Kovalyk. Texty Dušana Dušeka, Jany Beňovej aVeroniky Šikulovej mi zasa boli veľkou inšpiráciou vmojich pisateľských začiatkoch, keď som to sliteratúrou začal brať vážne.
A kto zo svetovej tvorby je pre vás zárukou dobrého textu/básne?
Existuje mnoho autorov sich jedinečným rukopisom atémami, ktorými má oslovujú anetrúfam si povedať jedno meno. Vposlednom čase ma však veľmi oslovili básne Andrewa McMilliana. Zprózy zase Édouard Louis. Amám ešte hroznú slabosť pre írsku autorku Sally Rooney – také moje guilty pleasure.
Môžeme sa tešiť na váš debut? Budete čerpať zuž napísaných ocenených poviedok?
Áno, chystám debutovú knihu. A presne tak, pôjde o pokračovanie víťazných poviedok. Rád by som sa v nej dostal až na dreň tej deštruktívnej krízy identity, ktorú moje postavy prežívajú, s ktorou súvisí aj strata ich mien. Po dlhšej úvahe som usúdil, že bude najlepšie pokračovať tam, kde som skončil. Ide o poviedky. Môžu fungovať aj samostatne, no spolu vytvoria jeden väčší a vzájomne prepojený celok/príbeh. Tam sa vlastne ukáže to, čo pre postavy znamená tá ich „bezmennosť", na ktorú ste už poukázali. Kam až môže zájsť a najmä, či vôbec bude aspoň jedná z postáv schopná reagovať na svoje skutočné meno, ak ju ním konečne niekto osloví. Nakoniec, s týmto motívom sa hrám už od prvej poviedky. Teším sa na to!
