ղľáԾ
Odborná publikácia Michala Havrana Apokalypsy odkrýva pre slovenských čitateľov menej známe prorocké historické texty z čias neskorej antiky araného stredoveku.
Osobitý literárny druh, akým sú apokalypsy, je veurópskom kultúrnom povedomí prítomný predovšetkým na základe znalosti novozákonného Zjavenia Jána astarozákonnej knihy Daniel. Okrem prirodzenej atraktivity pre biblistova kresťanských teológov apokalyptická literatúra vytrvalo podnecuje aj imagináciu asenzibilitu (nielen kresťanských) západných intelektuálov izáujemcov okultúru všeobecne. Pravda, proroctvá amýtické rozprávania okonci sveta azániku ľudského veku, ktorý sa uzavrie súbojom bohov, resp. príchodom adefinitívnym triumfom božského spasiteľa – Mesiáša –, tvoria bohatú zásobnicu historických príbehov starovekých civilizácií. Je pritom určitým paradoxom najstarších dejín literatúry, že od prvých známych začiatkov slovesnej histórie vznikali písomné pamiatky prorokujúce práve neodvratný koniec sveta. Eschatologické predpovede, čiže texty amýty hovoriace o „posledných“ veciach nielen človeka, ale aj celého ľudstva, však vo viacerých kultúrnych variáciách predznamenávali aj nové začiatky. Či už ide ostaroindické védske mýty oVišnuovi (božskom záchrancovi ľudstva pred skazou), alebo budhistické predpovede zániku sveta po zjavení sa „siedmich sĺnk“, prípadne archaické staroseverské legendy oRagnaröku („úsvite Bohov“), opakovane nachádzame vnajstaršom textovom amytologickom korpuse svetovej histórie eschatologické príbehy onevyhnutnom konci ľudského veku.
Čo sa týka biblickej spisby tvoriacej kultúrny aideologický fundamentkresťanstva a judaizmu, práve známa Jánova Apokalypsa a kniha Daniel (ale aj apokryfný Henoch ai.) najväčšmi rezonujú ako primárne profetické rozprávania prorokujúce zánik sveta apríchod Spasiteľa. Ktéme menej známych, ale historicky vplyvných diel kresťanskej apokalyptickej literatúry, ktorých proroctvá sú sčasti stále prítomné v západnej kultúrnej identite a myslení, vyšla nedávno kniha publicistu aprozaika Michala Havrana. Na prvý pohľad príťažlivá a čiernobielymiilustráciami dopĺňaná publikácia nazvaná Apokalypsy. Koniec sveta od byzantskej apokalyptickej literatúry ku krížovým výpravám prináša na jednej strane cenné poznatky, na strane druhej však svojím spracovaním nevychádza čitateľovi – ato ani odborne zameranému – príliš vústrety.
Atraktívny námet
Kniha Apokalypsy je oto aktuálnejšia, že túžbu zvestovať koniec sveta môžeme pozorovať aj dnes v najrôznejších kataklizmatických predpovediach, spoločenskej hystérii či populistických politických tendenciách, ale aj tvárou vtvár čoraz evidentnejším prírodným katastrofám aklimatickej zmene. Téma možného (post)apokalyptického prežitia síce patrí kvďačným námetom nielen vžánrovejšej populárnej literatúre, ako iako ajv sci-fi filmoch či seriáloch, no serióznejšie historické alebo literárnovedné – nielen bohoslovecké – práce týkajúce sa výkladu kresťanskej apokalyptickej spisby vslovenskom jazyku absentujú. Publikácia Michala Havrana, absolventa protestantskej teológie na Univerzite Marca Blocha v Štrasburgu, preto do výraznej miery vypĺňa doteraz prázdny priestor odbornej knižnej produkcie. Kniha predstavuje slovenské vydanie autorovej dizertácie, sprístupnené (a zrejme iba sčasti upravené a aktualizované) pre tuzemského čitateľa. Zostáva však otázne, do akej miery dokáže odborná publikácia disponujúca síce atraktívnym námetom, no operujúca pomerne úzko vymedzeným problémom aazda až príliš komplikovaným jazykom, zaujať širšiu čitateľskú obec.
Prvýkrát v slovenčine
Tematickú linku Havranovej knihy tvorí niekoľko apokalyptických kratších textov prorokujúcich príchod Antikrista akonečné víťazstvo Božieho Mesiáša. Štyri zdaných profetických spisov autor vdruhej časti publikácie vydáva vslovenskom jazyku, ato po prvýkrát u nás. Historické texty anonymných autorov, ktorí spísali eschatologické tradície prisudzované dávnym prorocko-vešteckým autoritám, majú buď byzantský pôvod, alebo vykazujú určitú väzbu na „produkčné kruhy“ spojené sprostredím „druhého Ríma“, čiže s Konštantínopolom. Vknihe preložené asčasti aj analyzované apokalyptické texty vznikali od 4. do 10. storočia, no recipované boli aj dlho potom. Vchronologickej postupnosti tak ide oproroctvo pripisované víziám Sibyly Tiburtínskej amladší spis sýrskeho pôvodu nesprávne prisúdený maloázijskému biskupovi Metodovi (Pseudo-Metod). Nasleduje na ňom založený cirkevnoslovanský adaptovaný preklad nazývaný Staroslovanský Daniel a list mnícha Adsona Onarodení adobe Antikrista. Tieto štyri literárne osobité proroctvá sú vďaka Havranovi preložené do slovenského jazyka. Okrem nich vprvej časti knihy, kde sa autor zameriava na historicko-pramenovedný rozbor a súčasne podáva kontextualizujúci výklad kjednotlivým textom, pripája aj pohľad na tzv. Pseudo-Efraima aopis Danielových vízií známeho kronikára Liutpranda zCremony z10. storočia.
Apokalypsy tak prinášajú výber z ranostredovekých textov preložených avydaných vo dvoch prípadoch zlatinského, vjednom prípade z gréckeho avjednom zcirkevnoslovanského jazyka. Nejde však ostriktnehistoricko-kritický afilologicky dôsledný preklad vychádzajúci výlučne zrukopisných alebo edovaných originálov, keďže tu vydané texty sú zjavne skôr adaptáciou starších prekladov zodborných edícií. Havranovo vydanie kratších apokalyptických spisov totiž nedisponuje štandardným kritickým a textologickým aparátom, aký obsahujú vedecké edície historických prameňov, a pôsobí tak skôr ako výberová čítanka stredovekých textov. Táto skutočnosť však neodbornému čitateľovi nemusí prekážať, práve naopak.
Pri téme byzantskej apokalyptiky je však trochu škoda, že autor sa vzhľadom na svoje odborné kompetencie nepokúsil spracovať abližšie analyzovať aj eschatologické predstavy Hipolyta Rímskeho vDe Antichristo (O Antikristovi), či zvlášť menej známu apokalypsu Pseudo-Hippolyta De consumatione mundi (O zavŕšení sveta), ktorá – zrejme podobne ako Pseudo-Metod – vznikla vprostredí blízkovýchodných kresťanských komunít, ato aj ako istá reakcia na expanziu islamského sveta v7. až8. storočí, pričomvo viacerých ohľadoch dopĺňa korpus byzantskej apokalyptickej tradície. Pseudo-Hipolytovmu proroctvu pritom nevenoval osobitnú pozornosť ani hlavný inšpiračný zdroj Havranovej knihy, americký historik Paul J. Alexander, ktorý sa dlhodobo venoval byzantskej apokalyptickej literatúre. Menšou slabinou knihy je aj fakt, že príliš nezohľadňuje najnovšie výskumy, ale najmä práce vydané do konca 20. storočia. V opačnom prípade by Havranov výklad mohli obohatiť poznatky znovšej odbornej literatúry; napr. pri analýze postavy „Posledného cisára“ absentujú zistenia zrozsiahlej štúdie Christophera Bonuru (When did the Legend of the Last Emperor originate?, 2016) alebo z podrobnej monografie Hannesa Möhringa (Der Weltkaiser der Endzeit, 2000).
Od tradície po krížové výpravy
Okrem samotných prekladov väčší obsah inak vcelku stručnej publikácie tvorí historický výklad. Havran tu poskytuje pomerne fundovaný pohľad na historický aideový kontext, vktorom tieto špecifické literárne diela vznikali. Podáva zhustené sondy do problematiky proveniencie, textovej filiácie či významotvornej roviny jednotlivých proroctiev. Hľadá ich pôvod jednak vkontexte historického obdobia asúdobého politického diania, jednak vrámci dobovej mentality, uvádza do súvislosti vzťahy medzi viacerými variantmi proroctiev aich ideové inšpirácie ainterpretuje ideologický a spoločenský účinok obsahu týchto textov. Práve vtejto analytickej časti je predstavená téza ovýznamnom vplyve byzantskej apokalyptickej tradície na európske kolektívne povedomie i politickú rétoriku vstredoveku, ktorej očakávania vyústili až donásilností krížových výprav. Ide pritom otézu, ktorú už dávnejšie rozvinuli viacerí bádatelia, predovšetkým spomínaný P. J. Alexander, či sohľadom na stredoveký Západ autorom hojne citovaný Bernard McGinn.
No najmä vďaka Havranovej práci je možné reflektovať tieto menej známe (alebo menej zreteľné) historické aspekty takpovediac apokalyptického myslenia aj v rámci širšej spoločenskej diskusie na Slovensku. Menšou prekážkou môžu byť (pre autora typické) značne košaté súvetia – vhumanistických disciplínach síce bežné –, ktoré majú niekedy skôr vágny než vysvetľujúci efekt. Unejedného čitateľa miestami autorov výklad môže skôr zahmlievať než osvetľovať historické problémy a diskurzy týkajúce sa proroctiev zvestujúcichkoniec (rímskeho či stredovekého) sveta. Ak však tuzemskí čitatelia chcú zistiť čo najviac ostredovekej apokalyptickej tradícii aurobiť si tak určitú predstavu napríklad aj ojej súčasných politických konotáciách, urobia iba dobre, ak siahnu po tejto zaujímavej aunás ojedinelej publikácii.
Matej Harvát (1991)
Historik-medievista. Študoval na UKF v Nitre, Masarykovej Univerzite v Brne a na Oddelení stredovekých dejín na HÚ SAV. Zaoberá sa ranostredovekými dejinami stredovýchodnej Európy, ako aj spôsobmi reprezentovania a aktualizovania stredoveku v moderných obdobiach.
Michal Havran: Apokalypsy. Koniec sveta od byzantskej apokalyptickej literatúry ku krížovým výpravám
Bratislava: Hadart, 2022
Ilustrácia z knihy Apokalypsy: Pád Jeruzalema na maľbe Williama Blakea. Zdroj: Hadart
