ղľáԾ
Rozhovor sukrajinskou autorkou Olesiou Jaremčuk ojej knihe Naši iní.
áDZ Naši iní evokuje množstvo asociácií. Aký príbeh je za ním?
Ten príbeh je naozaj veľmi zaujímavý. V roku 2016 sme s mojou kolegyňou Martou Barnyč prišli na nápad ukázať, že na Ukrajine žijú ľudia iných národností, ale nie sú pre nás cudzincami. Že sú iní, ale nie cudzí. Aby sa títo ľudia necítili opustení. Sú naši asme súčasťou jednej spoločnosti.
Aké sú oficiálne jazyky vUkrajine?
Oficiálny jazyk je ukrajinský. Ale v mnohých regiónoch sa používa aj ruština. Aj mnohé dokumenty sú v ruskom jazyku. A rôzne jazyky sa používajú aj vškolách. Myslím, že v Ukrajine táto otázka nebola úplne jednoznačne vyriešená a v každom regióne sa to upravilo tak, aby to bolo pre nich najvhodnejšie. Napríklad ukrajinskí Gagauzi – národnosť, ktorá má turecký pôvod, ale sú pravoslávni – majú svoje kultúrne centrum v Odese. Vydávajú literatúru v gagauzskom jazyku. A to je úplne normálne. To je rozmanitosť jazykov, ktoré na Ukrajine existujú. Čítať v iných jazykoch bolo úplne prirodzené. Samozrejme v tých, ktorým rozumieme. A ešte som si spomenula na ďalšiu vec — keď som cestovala, v niekoľkých regiónoch som videla tabuľky v rôznych jazykoch. Napríklad, keď som písala o Rumunoch, opríbehu Rumunov v dedine Herca aj vČernivciach: tam je veľa tabuliek v rumunskom a ukrajinskom jazyku. Takisto tam, kde je maďarská komunita, sú tabuľky v maďarskom a ukrajinskom jazyku.
Vo vašej knihe ma prekvapil príbeh ukrajinských Švédov...
Aj mňa tento príbeh prekvapil. Myslím, že aj my Ukrajinci vieme len veľmi málo o všetkých národoch, ktoré vUkrajine žijú. Jednoducho som našla publikácie o tom, že sú v Ukrajine Švédi a išla som tam. Bolo to v Chersonskej oblasti. Je naozaj ťažké sa tam dostať pre zlé spojenie. Je to dedina, kde žije viacero rôznych národností. Sú tam aj Nemci, aj Bojkovia, ktorých tam Stalin premiestnil v roku 1952, a aj Švédi. Hovoria starošvédskym, unikátnym jazykom, ktorý už vo Švédsku neexistuje. Prišiel ich navštíviť aj kráľ Karol Gustáv XVI. Tento príbeh je podľa mňa naozaj traumatický. Pozvali ich do Chersonskej oblasti ešte za čias Ruského impéria. Potom sa pre komplikovanú situáciu sami rozhodli vrátiť naspäť na ostrov Dagö aj do Švédska. Ale tam sa im nedarilo avrátili sa do Ukrajiny. Potom sa začala druhá svetová vojna. Nacisti ich transportovali do Nemecka pracovať. Po skončení vojny ich deportovali do Vorkuty (mesto za polárnym kruhom, gulag – pozn. red.), lebo Sovieti ich brali ako nepriateľov národa, keďže boli v Nemecku. Keď som komunikovala s mojou hrdinkou Máriou Maľmas, ktorá je už na dôchodku, bolo mi jej veľmi ľúto, lebo už toľko za svoj život prežila... A ešte horšie je predstaviť si, že teraz prežíva znova niečo podobné. Komunikujem smnohými, no kontakt na Máriu nemám, lebo je staršia anie je na sociálnych sieťach, takže je ťažké sa s ňou spojiť. Z rodiny, uktorej som bývala, pochádza aj starosta dediny Mykola Kuryvčak. A on sám je z Bojkov, ktorých tam kedysi premiestnili.
Ale nevedela som sa spojiť ani s ním, iba s jeho dcérou, lebo v Chersonskej oblasti počas okupácie nebolo možné komunikovať telefónom ani cez internet, keďže Rusi posielajú ľudí do filtračných táborov, kde počúvajú všetky nahrané hovory a vyhľadávajú absolútne všetko v mobile. Takže ak by som mu niečo napísala po ukrajinsky, hrozilo by mu, že ho zajmú. Keď som sa rozprávala s jeho dcérou, povedala mi, že ho zobrali do zajatia, lebo hovoril po ukrajinsky. A nebola to nejaká dlhá konverzácia: povedal len pár slov, oni povedali, že je nacista, hodili ho do tanku a uniesli. Bol zajatý dvadsaťtri dní, týrali ho, bol vzlých podmienkach bez vody ajedla. Potrebuje operáciu. Nemôžem uveriť, že toto sa deje v21. storočí. Doteraz neviem, čo sním je. Počuli ste, že Cherson je oslobodený, lenže keď Rusi odchádzajú, všetko ničia, aj komunikačné siete, preto stále nefunguje elektrina ani mobilné siete.
Vo vašej knihe Slováci vystupujú ako Liptáci. Sú to ľudia zLiptova, zLiptovskej Tepličky. Prečo prišli na Ukrajinu?
Liptáci prišli stavať železnicu. Oni takto nazývali sami seba. Preto aj keď ich ideme navštíviť, povieme, že ideme k Liptákom.
Príbeh židovskej komunity je sprostredkovaný, pretože pani Sofia má Alzheimerovu chorobu anepamätá si. Vknihe ju počujeme spomínať mamu. Matka adetstvo aj uiných národnostných komunít predstavuje puto srodným jazykom. Akým jazykom hovorila pani Sofia?
Pani Sofia so mnou rozprávala niekoľkými jazykmi, pretože jej choroba je vpokročilom štádiu. Niektoré slová hovorila vnemčine, v jidiš, keď počula niečo ukrajinsky, hovorila po ukrajinsky, ale aj rusky, lebo bola na ruštinu zvyknutá zčias Sovietskeho zväzu.
Za viaceré komunity hovoria prostredníci. Pochopila som správne, že aj sRómami ste hovorili prostredníctvom sprostredkovateľa?
Čo sa týka rómskej komunity, tá je dosť uzavretá acudzích ľudí ksebe nepúšťa. Stretla som Oľhu Rudenko, ktorá snimi pracuje amá už vybudovanú dôveru. S jej pomocou som sa knim dostala, lebo prísť len tak som knim nemohla. Hovorili rusky, sedeli sme spolu za stolom amohla som sa snimi rozprávať priamo. Komunita sa nachádza vdoneckej oblasti, vdepresívnom chudobnom mestečku. Zchudoby sa nedá dostať, je to taký začarovaný kruh, aj zúradu ich pošlú preč... Našou úlohou je vytiahnuť ich zchudoby von.
Vknihe sa rozprávači vracajú do svojho detstva, do svojich rodných domov, do svojich kuchýň. Ako vjedle nachádzame svoju rodnú identitu aseba?
Áno, je to naozaj tak. Kuchyňa túto identitu podporuje. Poznám veľa mladých ľudí, ktorí už nerozprávajú jazykom svojich rodičov, ale tie jedlá poznajú avedia ich variť. UNemcov mali strojček na prípravu jedla ajeho chuť bola iná, aj keď sme bývali iba kúsok od seba.
Utrpenie Ukrajiny – hladomor, vojny, stalinské odvlečenie celých národnostných skupín, masové deportácie – to všetko sa opakuje. Regióny niečo spája, všetci cítime jednotu Ukrajiny. Kde sa berie sila vzdorovať po toľkom utrpení?
Neviem. Vpokojných časoch je to inak. Keď rozmýšľam, knižka bola napísaná ešte vroku 2018 avtedy sme boli vmieri, hoci vojna sa začala už v roku 2014. Ale vtakýchto situáciách sa vieme spojiť. Dávnejšie vieme, čo je to Rusko. Aj stará mama bola deportovaná na Sibír. Aj Krymskí Tatári. Vstrašných podmienkach cestovali amnohí cestu neprežili. Aj Poliaci boli deportovaní do Kazachstanu vroku 1937 zo Žytomyrskej oblasti. Aj Grékov zabíjali, lebo ich považovali za vrahov. Toto sa dá porozprávať okaždej národnosti. Všetci majú smutný príbeh či už z čias cárskeho Ruska alebo Sovietskeho zväzu. Vieme, aká bola politika. Kto snimi nesúhlasil, bol iný, tak bol týraný. Avrátim sa kvašej otázke. Silu berieme, lebo bojujeme za seba, za svoju identitu, za ukrajinskú identitu, ale aj za iné komunity, ktoré spomínam v knihe. Vieme, že ak to vzdáme, neprežijeme, nebudeme existovať, nebudeme mať budúcnosť.
Aká je národnostná politika Ukrajiny? Ako podporujú politici vmierovej situácii národnostné komunity? Vydávajú sa učebnice? Ako národnostné komunity pestujú svoje tradície?
Vmierových časoch mala každá zmenšín voľnú roku, mali svoje kultúrne centrá, mohli sa rozvíjať. Čo považujem za problém, je, že nemali finančnú podporu. Dostávali podporu zTurecka, Maďarska, ale nie zUkrajiny No nebol to zámer. Pokrok nastal vroku 2021, keď prezident navrhol, aby sa menšiny nenazývali menšinami, ale národnými spoločenstvami. To znamená, že sú súčasťou spoločnosti, nie sú menšie. Zároveň vymenovali tri národnosti, krymských Tatárov, Karaimov aKrymov, ako pôvodné ukrajinské národy. Čo sa týka národnostných komunít, ideme správnym smerom. Očakávala som kritiku aj na moju knihu, ale naopak, ľudia mi ďakovali aveľmi ma podporili, lebo sa dozvedeli oiných národnostiach, ktorých príbeh nepoznali. Motivuje ich to cestovať po Ukrajine azisťovať viac. Ľudia rôznych národností sú teraz varmáde a bojujú za Ukrajinu. Aj hrdina mojej knihy Michalčuk bojuje za Ukrajinu.
Vknihe spomínate štrnásť národnostných komunít. Sú to všetky?
Samozrejme, že nie. To bol iba začiatok. Neviem, aká bude etnická mapa po vojne. Kto prežije, kto bude musieť utiecť... Ale chcem napísať aj oAzerbajčancoch, Gruzíncoch, Bielorusoch...
Už sme trochu spomenuli niektorých hrdinov zvašej knihy. Predpokladám, že teraz je veľmi ťažké sledovať ich osudy. Máte onich nejaké správy?
Napríklad Turci, ktorí bývali vMeschetsku. Za svoj život zažili už tri presídlenia. Aj keď vojna už bola len kúsok od nich, nechceli sa sťahovať. Na jar som sa rozprávala sJasimom, ktorý musel odísť do Žytomyrskej oblasti, časť jeho rodiny je vTurecku, ale aj inde. Je mi to ľúto, lebo kedysi museli odísť zGruzínska. Boli deportovaní do Uzbekistanu apotom našli domov vUkrajine, kde si postavili domy. Ateraz musia zase utekať, roztratili sa anemôžu byť spolu.
Vtejto knihe ešte nie je príbeh Grékov zdoneckej oblasti, kde žilo 75 000 ľudí, ktorí sa považujú za Grékov. Mali tam dve komunity, svoju knižnicu. Otec žien, sktorými som komunikovala, napísal dizertáciu odoneckých Grékoch. Hrdinky môjho príbehu boli vkryte. Nemali tam dosť vody anijedla aaj tak tam chceli ostať, ale potom počas ostreľovania ušli asú vbezpečí. Keď som spomínala tú knižnicu aartefakty – je mi smutno, keď pomyslím na to, že kam Rusi prídu, tam ničia. Zničia naše knihy, ale nezničia našu pamäť.
Viacerí zhrdinov vystupujúcich vmojich príbehoch už nežijú. Chcela som im venovať knihu, ale už som ich nenašla. Ajpreto si myslím, že história uteká anestíham ju zachytiť. Mnohí zažili ešte druhú svetovú vojnu aja už nemôžem zadokumentovať ich príbeh.
Olesia Jaremčuk (1991)
Ukrajinská novinárka a spisovateľka. Zameriava sa najmä na témy kultúrnej a národnej identity. Vyštudovala na Katedre žurnalistiky Ľvovskej národnej univerzity Ivana Franka. Jej reportáže boli preložené do angličtiny, nemčiny i češtiny. Pôsobila ako šéfredaktorka vo Vydavateľstve Choven, ktoré sa špecializuje na reportážnu a dokumentárnu literatúru. Je laureátkou Ceny za literárne reportáže Samovydets vydavateľstva Tempora (2014), Ceny roka LitAccent (2018), laureátkou ceny ADAMI Media Prize (2018) a KulturKontakt Austria Foundation (2019).
Foto: Michaela H. Lehoczká
Olesia Jaremčuk: Naši iní
Preklad: Veronika Goldiňáková
Žilina: Absynt, 2022
