��������

Druhá prémia��za prvú myšlienku:

„Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame.“��(Ján Johanides: Holomráz)

��

�������� Dopadol na zem, krv mu pomaly tiekla po spánkoch až ku krku. Na rukách mal jazvy a��pod okom sa mu tvoril monokel. Pozrel sa na svojho priateľa, ako nehybne leží na zemi, žiadna známka života. Náhle sa pozrel okolo. Nie, nie, takto sa to skončiť nemalo. On je predsa protagonista. A��tí neprehrávajú. Hrobové ticho naokolo narúšala iba jedna neustále sa vracajúca otázka. Prečo? Prečo práve takto? Prečo tomu nemohol zabrániť? Prečo....?

�������� Pre pokoj v duši čitateľa, úryvok je vymyslený. Pravdepodobnosť, že takáto, minimálne podobná, pasáž v��nejakej knihe existuje, je vysoká. Naši protagonisti sa častokrát ocitnú v��situáciách, keď to nielen s��nimi, ale aj so situáciou vyzerá zle. V��týchto momentoch sa príbeh môže uberať dvoma smermi. Buď sa pomocou monológu dostaneme do hlavy hrdinu, kde si spytuje svedomie, či v��danej situácii nemohol spraviť viac, alebo príde sila priateľstva, ktorá zdanlivo nevyriešiteľnú situáciu vyrieši. Ak sa však ��spisovateľ rozhodne ukázať nám protagonistu aj v��jeho sebaľútosti, pravdepodobne sa náš hrdina bude dookola pýtať: „Prečo?“

�������� Kým sa nám, obyčajným ľuďom, málokedy stane, že nás zachráni sila priateľstva, tiež si mnohokrát spytujeme svedomie, prečo. Prečo sme sa neospravedlnili a��neskúsili zachrániť kamarátstvo? Prečo sme si nedali väčší pozor, keď sme mohli? Prečo sme neboli lepšími ľuďmi, keď svet tak nevyhnutne potreboval, aby sme nimi boli? Či už sú to veľké výčitky, ktoré nás zožierajú zvnútra, alebo maličkosti, ktoré viac trápia našu perfekcionistickú dušu ako naše svedomie, tie otázky tam stále visia. Čakajú na odpoveď.

�������� Keď máte šestnásť rokov, zrúti sa vám svet, keď niekto, o��kom ste si mysleli, že bude váš priateľ až do konca života, zrazu zo zoznamu postáv zmizne. Či už tomu predchádza veľká hádka, alebo len prirodzený vývoj života, je pre pointu nepodstatné. Proste sedíte doma na posteli a��rozmýšľate, prečo práve vy? Viem to, lebo som nedávno mala šestnásť rokov, sedela na posteli a��celý môj svet bol hore nohami. Niekto, koho som považovala za priateľa od narodenia až po hrob, odišiel z��môjho života a��ja som tomu nevedela nijak zabrániť. Bola som pár mesiacov na novej škole, nové priateľstvá boli zatiaľ len formálne a��mala som pocit, že okamžite musím dospieť. Jediné, na čo som myslela, bolo, prečo som nemohla nejako zabrániť niečomu, čo som tak strašne nechcela.

�������� Dnes mám osemnásť rokov, sedím v lietadle smerom do Paríža, píšem esej na malom notebooku a��vedľa mňa sa zlatý francúzsky pár zabáva na hracej konzole videohrou. Je to neuveriteľné, ale náhle chápem, prečo tu nebolo nič, čo som mohla spraviť preto, aby sa svet točil opačne.

�������� Malo sa to proste takto stať. Mala som�� sa naučiť, že ľudia občas prídu a��odídu. Mala som sa naučiť, že za niektoré veci už nestojí bojovať, mala som zistiť, že nie každá zmena v��živote je koniec sveta. Musela som zistiť, že vesmír to má pevne vo svojich rukách. Jednoducho som musela raz dospieť k��záveru, že odpovede občas nedostaneme preto, lebo nie sme pripravení ich počuť.

�������� Možno nás práve týmto chráni vyššia moc od toho, aby sme sa úplne zrútili, možno je to len o��tom, že kým tam tá odpoveď bola celý čas, ja som ju proste nedokázala spracovať, a��tak som sa tvárila, že tam nie je. Nebola som pripravená počuť to. To platí na všetky moje otázky, na ktoré som odpovede dostala neskôr. Niektoré som ešte ani len nedostala a��dlho asi ani nedostanem.

�������� Niekde medzi sedením na posteli, lámaním si hlavy a��dnešným nasadaním do lietadla som pochopila prečo. Prečo ma nevybrali na ten projekt, na ktorý som sa hlásila, prečo som ráno zmeškala trolejbus číslo 40, prečo som si dva roky dozadu musela vybrať medzi časom stráveným s��priateľmi a��prvou prácou a��najmä, prečo som o��toho človeka musela nenávratne prísť. ��

Začiatok textu je pre mňa vždy veľmi dôležitý. Autora či autorku textu vnímam ako kvázi rodiča a��text ako dieťa, na ktorom všetko stojí i��padá. Od jeho prvého nádychu, teda prvého slova, sa mnohé odvíja. Pretože ak sa jeho štart nezačne správne, neskôr sa budú len ťažko naprávať jeho chyby.

Našťastie, Evelyn Fazekašová začína správne. Vymysleným úryvkom, pomocou ktorého čitateľa eseje okamžite vtiahne do spleti svojich myšlienok, ktoré sa však netýkajú iba súčasnosti, no sú i��obzretím sa za nedávnou minulosťou.

Píše o��strate priateľstva, ktoré nahradili iné, o��novom školskom prostredí, a��o��naliehavých pocitoch, ktoré ju tlačili do okamžitého dospievania. Priznám sa, pri týchto riadkoch som sa pozastavila o��čosi dlhšie. Prečo? Mnohí tínedžeri dneška sa stretávajú s��častým��bagatelizovaním ich problémov. Autorka o��tom explicitne nepíše, no vytvára svojimi otázkami – a��ak to správne chápem, aj tak trochu sebaobviňovaním, že niečo „mala“ či „musela“ – dojem, že v��čase, keď to najviac potrebovala (ako aj XY ďalších tínedžerov), tam pre ňu nebol nikto dospelý, kto by jej vysvetlil, že nemusí rýchlo dospieť. A��že problémy sú rovnako nepríjemné, či máme šestnásť, tridsať alebo šesťdesiat rokov. Akurát sa mení ich percepcia v��závislosti od povahy a��nášho osobného nastavenia voči nim.

O��to viac je však jej priamosť a��úprimnosť autentická. V��určitom okamihu totiž prichádza na to, že „odpovede občas nedostaneme preto, lebo nie sme pripravení ich počuť“. Evelyn už vo svojom texte nemá šestnásť rokov a na mnohé z��odpovedí za tie dva roky prišla sama – i bez tých odchádzajúcich priateľov, o��ktorých píše, a aj bez��dospelých, ktorých si možno len domýšľam.

Ďalšou veľmi múdrou reflexiou je poznanie, že sú odpovede, ktoré zámerne ignorujeme. A��potom sú také, ktoré nás v��danom momente zrania, no neskôr pochopíme prečo, a��vytvorí sa „aha efekt“ – aha, preto sa to stalo takto a��nie inak.