ղľáԾ
Najnovšia prozaická knihaDušana TaragelaMafiánske baladyje nesmierne „šťavnatým“ čítaním.
Okrem toho sa vnej modelovo ukazuje, ako vyzerá „glokálnosť“ v praxi, ale zase raz aj to, že jej autorovi je akosi esenciálne vlastné pohrávanie sa so žánrovými formami.
Medzi globálnym a lokálnym
Gangsterka ako jedna zpodôb príbehov ozločine sa dlhodobo akontinuálne – avnajrôznejších podobách – teší obľube divákov, ale podľa všetkého aj tvorcov. Mená ako Quentin Tarantino, Guy Ritchie či Martin Scorsese vkontextoch kinematografie a Stefano Sollima, Gareth Evans či Steven Knight vkontextoch televíznej tvorby napokon hovoria sami za seba. Gangsterka si ako globálny popkultúrny fenomén (a fenomén transmediálny) našla cestu aj do slovenskej audiovízie, spomenúť možno napríklad filmy Č Petra Bebjaka alebo Babie leto Gejzu Dezorza. Práve snímka Babie leto pritom stojí za osobitnú pozornosť – ako adaptácia prózy Jeskoskero Nilaj Agdu Bavi Paina totiž vslovenských reáliách zhmotňuje prepojenie neliterárnych naratívov aliteratúry. Gangsterky či – ako sa unás vrámci zjednodušujúcej anie najpresnejšej skratky sobľubou označujú – príbehy omafiánoch (resp. najčastejšie mafiánske romány, niekedy trilery o mafii) majú vkontextoch slovenskej ponovembrovej literatúry silný zástoj, zveličujúco by sa hádam dalo hovoriť dokonca o tradícii. Človek má možno až tendenciu sprekvapením sa nad touto skutočnosťou pozastaviť, ale potom si spomenie na slovenskú realitu aosobitne na nie až takú dávnu minulosť (najmä „divoké“ deväťdesiatky) auvedomí si, že to vlastne dáva zmysel... Dáva zmysel, že texty rôznej povahy, úrovne arôznych autorov (Petra Pišťanka, Petra Doktorova, Ota Čenka, ale aj Gustáva Murína, Jozefa Kariku či najnovšie Mareka Vagoviča) majú na úrovni toho, očom sú, výhradne lokálny background.
Spojenie globálneho či univerzálneho na jednej strane alokálneho, našského ašpecifického na druhej je definujúce aj pre najnovšiu prozaickú knihu Dušana Taragela. Mŕtvoly nepohodlných sa vnej napokon odpratávajú neďaleko dediny pod horou, teda kdesi „úplne vriti“ (s. 6), veď „(s)lovenské lesy sú plné tajných hrobov“ (s. 57 – 58), niekdajšia Miss Humenné vnej po úteku zLondýna nachádza útočisko vBanskej Bystrici aviaceré postavy vnej nepijú vodu, lebo tá je, ako sa vraví, ťažká aj vkýbli avzhode sfolklórom borovičku „brzdia“ pivom. Platí pritom, že Taragelove Mafiánske balady majú vspojitosti sobsahmi aich stvárňovaním icelkovou poetikou bližšie kPišťankovi či Čenkovi než ku Karikovi či Vagovičovi, ato nielen pre to, čo sa konštatuje ojednej z postáv: „Tento cintorín poznal už takmer naspamäť, prechodil tu nielen chodníky, ale zatúlal sa aj na odľahlejšie miesta medzi hrobmi. (...) Minule našiel hrob aj nejakej pani Pišťankovej, mohla to byť nejaká príbuzná iného spisovateľa, ktorého dokonca poznal osobne.“ (s. 391)
Špásy so žánrovými formami
Dušan Taragel si za ten čas, čo sa pohybuje na scéne slovenskej literatúry, na rozdiel od väčšiny postáv Mafiánskych balád neurobil meno počtom vykopaných plytkých hrobov, ale tým, že sa – apodľa všetkého splezírom abeťárstvom – pohráva so žánrovými formami. Jeho (a ٲԲáDZ) Rozprávky pre neposlušné deti (a ich starostlivých rodičov) síce majú didaktický, resp. nápravný rozmer, sotva však reprezentujú to, čo väčšine ľudí príde na um pri slove „rozprávka“. Výsledkom hry spodobami literatúry aosobitne so žánrovými formami je aj jeho kniha Vražda ako spoločenská udalosť spodtitulom Základy spoločenského správania pri vražde. Nielenže sa tu on sám kvázimystifikačne redukuje na toho, kto „iba“ poslovenčil knižného spoločenského sprievodcu vraždením, napísaného dvojicou niekdajších nájomných vrahov Paula Gutermana a Joea Colohnatta. Kniha sama je aj čímsi na pomedzí fragmentarizovanej prózy anebeletristických textov (pripomínam vtomto smere bohatý poznámkový aparát azoznam použitej literatúry). Hravé experimentovanie či preverovanie možností ahraníc literatúry aslovesného diela na úrovni obsahu (č)i formy fundamentálne definuje aj zbierku poviedok Sekerou anožom (v spoluautorstve sPetrom Pišťankom), literárny/knižný projekt Roger Krowiak (Taragel bol členom autorského kolektívu), súbor erotických poviedok Polrok bez sexu, „dvojpohlavná antológia“ Sex po slovensky (Taragel bol jej zostavovateľom ijedným z autorov), ale aj komiksový „pravdivý príbeh legendárneho zbojníka ajeho družiny áԴší! (v spoluautorstve sDanglárom).
Pohrávanie sa so žánrovými formami sa vMafiánskych baladách kslovu dostáva na úrovni pôdorysu samotnej knihy. Tú je totiž možné čítať nielen ako „akčný román oposledných dňoch ahodinách života ľudí, ktorí uverili, že ich práve postretlo šťastie“ (citované zprebalu), ale prosto aj ako zbierku akčných poviedok otamtom. Kniha Mafiánske balady, román či neromán, totiž pozostáva zovzájomne prepojených príbehov siedmich rôznych postáv (vzhode smnohými rozprávaniami ozločine nie sú protagonistami výhradne zločinci), príbehov, ktoré by však, myslím, fungovali aj osve. Nadruhej strane je pravda, že takto – „ruka vruke“ – jednotlivé texty majú osobitné čaro, ato aj vďaka tomu, akým spôsobom Taragel exponuje averbalizuje vzťahy medzi koncami azačiatkami, napríklad: „Cítil, že letí, bolo to rýchle, košeľa plieskala, vzduch mu hučal okolo uší. Potom dopadol. Bolo to tvrdé, strašne tvrdé, tisícky iskier, rozprskli sa a začala mu byť zima. Strašná zima. Schúli sa pod paplón, natiahne si ho cez hlavu atak sa zohreje. (...) Do igelitového vrecka napustili vodu, zatočili ním, aby nevytiekla, preniesli ho koknu, otvorili ho ačakali, kým dolu niekto nepôjde.“ (s. 349 a351) VTaragelových textoch sú každopádne nosné tie konce. Lebo každá – anasledujúcu informáciu možno sohľadom na vyššie tematizované zameranie Mafiánskych balád sotva považovať za spoiler – ztých siedmich častí knihy sa končí smrťou (a spravidla nie len tak hocijakou). Ide predsa oMafiánske balady, nie mafiánske romance, idyly či bájočky...
Najnovšia kniha Dušana Taragela je ako „sieť“ rafinovane prepojených príbehov, obsahujúcich omračujúce zvraty apointy, explicitné a „mäsité“ obrazy či expresívny, „plnotučný“ jazyk, mimoriadne „šťavnatým“ čítaním. Obsahuje navyše ilustrácie majstra „šťavnatých“ obrázkov Jozefa Gertli Danglára. Mafiánskym baladám zmôjho pohľadu kdokonalosti chýba jediné – iný názov. Keďže nie som fanúšikom slovenského stotožňovania gangstrov amafiánov, názov „Gangsterské balady“ by sa mi pozdával viac. Ale neprekáža mi to, som stou nedokonalosťou zmierený, ľudí volajúcich atúžiacich po dokonalosti sú napokon plné cintoríny a... slovenské lesy.
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej aumeleckej komunikácie pri Katedre etiky aestetiky (FF UKF vNitre). Učí apíše ovšeličom od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Dušan Taragel: Mafiánske balady
Bratislava: Slovart, 2022
