ղľáԾ
Ocenenieza prvúmyšlienku získala ajRomana Kujovičováktorá je študentkouStrednej odbornej školy poľnohospodárstva a služieb na vidiekuv Trnave.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Tretia prémiaza prvú myšlienku:
„Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame.“(Ján Johanides: Holomráz)
Sme ľudia. Aako ľudia myslíme inak ako ostatné bytosti tejto planéty. Vraví sa, že práve to je našou prednosťou. Ale niekedy premýšľame až priveľmi. Utápame sa vo vlastných myšlienkach, analyzujeme nezmeniteľné, ľutujeme niečo, čo sme spravili roky dozadu, prehrávame si rozhovory ostatnými zabudnuté. Stávame sa väzňami vlastných myslí. Naša generácia označuje toto prílišné premýšľanie ako ,,overthinking“. Osobne si myslím, že každý znás niekedy podľahol tomuto nemilému trendu. Príčiny môžu byť rôzne. Či už sú to úzkosti, strach racionálny iiracionálny, výčitky, zložité životné obdobie alebo samotný charakter človeka. Mnohí sa cez ,,overthinking“ snažíme nájsť odpovede na naše terajšie otázky. Vie nám táto činnosť vôbec pomôcť? Neumyslíme sa ksmrti?
Pravdou je, že hĺbavé pitvanie sa v myšlienkach môže byť nebezpečné aškodlivé. Môže viesť ksamote, izolácii, depresiám, kuž spomínaným úzkostiam alebo kďalším psychickým nepríjemnostiam. Často sa zamieňa so sebareflexiou, avšak tá je vživote potrebná avurčitých mierach zdravá. Práve ona nám pomáha zlepšovať sa. Objavovať svoje silné aj slabé stránky. Pri sebareflexii pozorujeme samých seba, stojíme akoby odhalený pred vlastnými myšlienkami. Učíme sa snimi pracovať, usmerňovať ich ahľadať vnich dobro. Zmierime sa so svojou minulosťou, na rozdiel od vyššie uvedeného ,,overthinking-u“. Predsa len, vminulosti sme riešili iné problémy ako riešime teraz anemali sme toľko skúseností ako máme teraz.
Pri písaní týchto slov sa opieram opsychosociálnu teóriu Erika Eriksona. Erik bol americký psychológ, ktorý rozdelil vývin človeka ajeho osobnosti na osem štádií. Každé štádium je čosi ako level. Sjedným štádiom sa viaže jedna otázka, ktorú treba vyriešiť aprekonať. Otázky pozostávajú zdvoch protichodných hodnôt. Pri postupe týmito levelmi sme schopní si osvojiť skúsenosti dobré, ale aj zlé. Tie nás budú naďalej nasledovať vnašich životoch. Nezvládnutia dokonca môžu spôsobiť vážne problémy. Vývin sa prirodzene začína prvým štádiom. To trvá do konca prvého roku života, môžeme povedať, že je to dojčenské obdobie. Tu je základnou krízou dôvera alebo nedôvera. Vštádiu číslo dva sa jedinec od druhého do tretieho roku života musí vysporiadať s otázkou samostatnosti alebo hanby apochybností.
Keďže viem, že týmito levelmi sme si všetci prešli, prenesiem nás rovno klevelu číslo päť. Tam sa práve nachádzam ja. Obdobie adolescencie. Dvanásty až osemnásty rok života. Dospievam. Podľa Eriksona je dôležité, aby som rozpoznala vtomto veku rozpor medzi mojou vlastnou identitou akonfúziou rolí. Amôžem prehlásiť, je to zložité. Vhlave sa mi rojí množstvo otázok. Len zriedkavo sa kde-tu objaví odpoveď. Kto som? Kým chcem byť? Som to skutočne ja alebo len maska udelená dnešnou spoločnosťou? Zapadám do kolektívu? Chcem vôbec zapadať? Mala by som zapadať? Mám nájsť iný kolektív? Kam mám ísť? Pokojne by som tu mohla sedieť celý večer avyčerpať svoj slovný limit len sotázkami ako sú tieto. Možno by som sa tým vrátila k ,,overthinking-u“. Niekedy, keď sa začínam strácať vo svojich otázkach, snažím sa vrátiť knejakému pevnému bodu. Kveciam, ktoré osebe už viem. Bývajú to maličkosti, ale stále mi slúžia ako kompas. Veľmi rada sa znova aznova vraciam kpesničke snázvom Persona. Vysvetľujem si ju tak trochu po svojom, avšak zároveň súcitím sautorom. Autor, RM, sa rovnako ako ja zamýšľa nad tým, kým je. Jeden zjeho veršov hovorí, že ak by bolo také ľahké zodpovedať túto otázku, nebolo by na Zemi také množstvo krásnych tvorov. Súhlasím sním. Možno, že nájsť odpoveď na tieto otázky nemá byť ľahké. Potom by možno tento level bol príliš jednoduchý.
Niekedy mám strach, že nenájdem odpovede na svoje otázky. Že som otrokom rutiny. Vstať, ísť do školy, prísť domov, spať. Vstať, ísť do školy, prísť domov, spať. Usmievavou pripomienkou aúčinnou zbraňou bývajú staré fotografie zgalérie môjho mobilu. Vidím fotky zminulého roku. Pamätám si, že vtedy som sa trápila sinými problémami ako sa trápim teraz. Tie staré sa vyriešili spôsobmi, vktoré som asi nedúfala. Ato ma teší. Pretože teraz už viem, že problémy sa vždy vyriešia. Viem, že sa vyriešia aj tie problémy, ktoré mám teraz. Potom prídu nové, ale... no už to poznáte. Myslím, že to je tá výzva, ktorú vživote potrebujeme. Lebo ak by všetko bolo stále ľahké aboli by sme stále veselí, stála by naša radosť za niečo? Život je ako rieka, tečie svojím spôsobom. Myslím, že preto je lepšie sa niekedy len nechať unášať aužívať si plavbu.
Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:
Naozaj príliš premýšľame, alebo si to len namýšľame?
Úspešní ľudia vraj dokážu využiť silu svojich myšlienok ktomu, aby dosiahli svoj cieľ. Naučili sa totiž prestať nadmerne premýšľať azačať konať. Samozrejme, je to jednoduchšie povedať či napísať ako urobiť.
Oceňujem, že Romana Kujovičová ako jedna zmála pracovala aj sinými zdrojmi ako len scitátom Jána Johanidesa. Konkrétne sa vo svojej eseji opiera opsychosociálnu teóriu psychoanalytika apsychológa Erika Eriksona. Na začiatku eseje sa pýta, či sa „neumyslíme ksmrti“ ana to nadväzuje s Eriksonovými ôsmimi štádiami psychosociálneho vývoja človeka ajeho osobnosti.
Zamýšľa sa nad vývojom človeka počas celého jeho života, od narodenia po súčasné ja. Atieto štádiá samozrejme i aplikuje sama na sebe. Pozoruje sa, vníma očom sú amá dostatok sebareflexie, aby zhodnotila, že „rozpor medzi jej vlastnou identitou akonfúziou rolí“ je vjej prípade zložitý. Priznáva sa, že vo vlastnom dospievajúcom štádiu má priveľa otázok alen zriedka sa jej vynárajú odpovede: „Niekedy, keď sa začínam strácať vo svojich otázkach, snažím sa vrátiť knejakému pevnému bodu. Kveciam, ktoré osebe už viem.“
Esej Romany Kujovičovej je veľmi čistá, konzistentná apriamočiara. Napriek tomu, že sa na jej konci nachádza zopár klišé fráz, je citeľné, že je hĺbavá adokáže svoje myšlienky preniesť na papier bez toho, aby sa vnich jazykovo zamotávala.
Na záver ešte zeseje vyťahujem jedno dospelé autorkine priznanie: „Niekedy mám strach, že nenájdem odpovede na svoje otázky. Že som otrokom rutiny.“ Nuž, tento strach máme všetci.
