ղľáԾ
Vnajnovšej próze poetky Jany Bodnárovej Patchwork vbielej, umiestnenej v tohtoročnej desiatke Anasoft Litery, nájdeme jazyk vecný i poetický azároveň drsný. Na to všetko sme pri tejto výnimočnej autorke zvyknutí. Je tu aj niečo inak?
Protagonistami sú rozvedení manželia, Ota aAndrej, obaja lekári. Ona je anesteziologička na gynekologickom oddelení, on röntgenológ. Ich špecializácie neboli vybrané náhodne. Vystupujú trochu iako ich povahové charakterizácie. Andrej je racionálny, má oveciach presný ajasný obraz, kým Otu omamujú spontánne rozhodnutia, ťažšie znáša precitnutie do bolestnej reality.
Rozprávanie sa začína Otiným poetickým vnímaním mesiaca november, času „Dušičiek“, spomínania na blízkych zosnulých. „Milovala (...) to, čomu hovorila botanický sen, kino vneďalekej botanickej záhrade: zeleň zimozelu, záhony medovo sfarbených chryzantém, (...) – vich posmutnených vôňach chodila ako vspomalenom filme.“ (s. 15) Vzápätí sa jednoducho len uvedie, že vpivnici už má pripravené čečinové vence, ktoré už roky odnáša svojim dvojčatám arodičom. Následne nám rozprávač predostrie Andreja ajeho nenávisť knovembru. Spájajú sa mu sním slová ako „pľušť, chlad, hmly, šmykľavosť ciest“. (s. 21) Pre neho je návšteva hrobov najsmutnejšia pochôdzka. Otino poetické oko sa zameriava (akoby trochu nasilu) na farebnosť okolia, na patchwork, ktorý je pestrý adobré azlé sa vždy strieda, neustáva sa iba na jednom alebo iba na druhom. Vsugerúva to aj svojej mysli, aby nezostávala na jednom temnom bode. Preto tu poetickosť nevyznieva prvoplánovo.
Najsugestívnejšia však Bodnárová nie je vtakýchto poetických opisoch nálad, ale vtých častiach, kde Ota naráža na odmietanie dvojčiat; kde ju neprišívajú ksebe, ale, naopak, párajú ju zo svojich tiel, duší, myslí. „Keď začali problémy, Ota si znovu roztiahla lôžko vdetskej izbe. Chcela byť natesno sdievčatami ivnoci.“ (s. 78) Jej bytostná túžba dostať sa knim, byť súčasťou ich tajného jazyka ju mučí amiestami sa zdá, že keby si neadoptovala dvojčatá, ale akoby iba jednu znich, mohla by byť pre ňu rovnocennou, jej verným odrazom, dvojčaťom. Stala sa citovo závislou od lásky dvojčiat. Od ich pozornosti. Na konci, po ich smrti, sa jej dom zrúti pri povodniach. Takáto vizuálna paralela sjej vnútorným prežívaním je blízka filmovej reči. Patchworku vbielej táto filmovosť neubližuje, odzrkadľuje autorkino výrazné vizuálne cítenie. Ota je nútená prijať ponuku od bývalého manžela Andreja prísť knemu na istý čas. Vzdialení manželia sa ksebe aspoň fyzicky priblížia až ďalšími tragédiami (Andrejova druhá žena zomrela), nie smrťou svojich detí. Motív rozdelenia a„nedobrovoľného“ návratu Oty aAndreja (neiniciovaného ani jedným znich) je prirodzený. Ostáva otvorené, čo znamená návrat kniekomu, vkom žije rovnaká jazva.
Dvojčatá žili iba na 30 stranách, ale zasýtili čitateľa zvedavého na ich vzťah k nevlastným rodičom aokolnosti ich úmrtia. Rozprávanie o manželských začiatkoch Oty aAndreja aoživote sadoptovanými deťmi je komplexné, zjavujú sa pred nami plnokrvné postavy, hoci ide ojazyk hutný, úsporne narábajúci sopisom vnútorných motivácií či rozpätím dejových zvratov.
Na rozdiel od predchádzajúcej ž hlavná ženská protagonistka sa neživí umením, no zostáva milovníčkou umenia so slobodnou dušou. Jej stret sprísne duchovne založeným svokrom (farárom) však nevyznieva čiernobielo, sjasným víťazstvom jedného či druhého postoja. Ota si napríklad vsvokrových poznámkach na kázeň nachádza podnetné myšlienky osmrti aúzkosti zo smrti.
Smrť sa spomenie na začiatku, keď nám rozprávač jasne povie, za kým obaja bývalí manželia chodia vnovembri na cintorín apotom sa objavuje vnepravidelných intervaloch už len ako slovo, ku ktorému má Ota jasne zadefinovaný negatívny vzťah, resp. vzťah založený na popieraní aodmietnutí nechať sa smrťou obariť. „Varovala kamarátku (na večierku, pozn. D. M.), že vtejto spoločnosti sa nebude hovoriť osmútku akto vysloví slovo smrť, ide zkola von.“ (s. 22) Bolo to krátko po tragickej smrti ich spoločnej kamarátky.
Po smrti dvojčiat sa Ote rozpadol život aforma knihy tento rozpad reflektuje. Nasleduje už len niekoľko krátkych odsekov rozdelených prázdnymi stranami. Ilustrácie Evy Moflárovej vynikajúco ladia sBodnárovej textom. Sú to výstrižky zpapiera, čiže fragmenty vytvarované životom, ktorých kompozícia sa mení vzhľadom na perspektívu.
Patchwork vbielej pracuje snápaditými situáciami, sdvomi reakciami na atypické rodičovstvo itémou materstva. Bodnárová ide rovno do stredu vecí, ktoré sú vážne. Sukrutnou stručnosťou opíše aj tie najcitlivejšie momenty. Je stručná, no neutíchajúca.
Jana Bodnárová: Patchwork vbielej
Ilustrácie: Eva Moflárová
Bratislava: Aspekt, 2022
