ղľáԾ
Literatúra faktu roku 2022 sa oproti predchádzajúcemu roku výrazne nezmenila. Covidová éra má dozvuky v(ne)možnosti realizovať autorské úmysly, resp. vpríležitosti (ne)odísť na miesto terénneho výskumu (Na hrane možného, Uzol, Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej). Zo žánrov jednoznačne dominujú rozhovory, ktoré oživuje aspoň kompozičná variabilita. Autorsky sa čoraz väčšmi presadzujú žurnalisti.
Vlastnými očami a očami druhých
Bard knižných rozhovorov Ján Štrasser vo svojej 23. knihe rozhovorov Tvár vzrkadle (Slovart) prekvapil výberom dialogického partnera – rozhovor vedie simaginárnym Alter Egom. Autodialóg je rámcovaný prológom časovo ukotveným na deň autorových 75. narodenín epilógom, ktorý uzatvára rozhovor orok neskôr. Ján Štrasser vo svojej koncepcii rozhovorov stavia tematicky na troch okruhoch – biografickom, profesijnom hodnotovom. Rovnakú stratégiu zvolil aj pri autorozhovore a tak ponúka čitateľovi pomerne komplexné osobné svedectvo. Chronologicky sa dotýka detstva, ktoré je späté sbytovou kolóniou vLovinobani, známej magnezitovou továrňou, dospievania sprvými láskami básnickými prvotinami vKošiciach, štúdia slovenského jazyka literatúry ruského jazyka na Univerzite Komenského dospelého tvorivého pracovného života. Vreminiscenciách sa vracia kblízkym, priateľom či osobnostiam kultúry, ktoré ho ovplyvnili na jeho tvorivej, pracovnej, ale aj občianskej ceste. Cez prizmu vlastného života reflektuje historické míľniky. Pomerne široký priestor venuje literárnemu dianiu, najmä vsúvislosti slegendárnym časopisom Mladá tvorba, ako aj vlastnej bohatej tvorivej činnosti, zahŕňajúcej básnické zbierky, texty piesní, prebásnenie muzikálových libriet, knižné rozhovory či reklamné slogany. Forma autodialógu umožňuje Štrasserovi na jednej strane operovať so sebairóniou, nadhľadom uvoľnenosťou, na druhej strane sa autor dotýka len toho, čo mu vlastná otázka dovolí, tak na citlivejšie témy reaguje opatrne,ide len tak ďaleko, ako ho Alter Ego pustí: „Dal si to na Jacka Nicholsona. Hovoril si svoju verziu pravdy.“ (s. 267) Kniha Tvár vzrkadle má charakter biografie, ktorú autor zhmotnil do svojho obľúbeného žánru. Predstavuje celistvý, príťažlivý pohľad na Jána Štrassera vštruktúrach zrkadleniach času.
Liberál, ktorý vyznáva zásadu „rob, čo chceš, pokiaľ tým neškodíš iným“, konzervatívec vyznávajúci hodnoty, ktoré sa vminulosti osvedčili, ľavičiar veriaci vzásady horizontálnej solidarity, rešpektujúci hodnoty kresťanstva, človek, ktorý odmieta extrémizmus alebo fundamentalizmus a presvedčený environmentalista – Eugen Gindl. Tomáš Hučko, šéfredaktor mesačníka 辱á, vknihe rozhovorov Na hrane možného (KPTL) zachytil osobnosť Eugena Gindla vjeho rozličných podobách, ako reportéra, publicistu, dramatika vneposlednom rade občianskeho aktivistu. Samotný osud knihy má svoje špecifické zafarbenie, stretávanie dialogických partnerov trvalo rok, sčasti vcovidových časoch, ale rozhovory sa nepodarilo dokončiť. Aj to ovplyvnilo výslednú knižnú podobu. Kniha predstavuje výnimočnú širokospektrálnu osobnosť, ktorej aktivity predstavujú mimoriadne farebnú bohatú škálu. Zaujmú už úvodné stránky, keď Eugen Gindl rozprávačsky vykresľuje svoje rodinné zázemie (ktorého spletitosť rôznorodosť by mohla byť námetom na román – kroniku), rané detstvo vMartine, štúdium žurnalistiky neskoršie profesionálne pôsobenie vtýždenníku Ždz čDZ辱 Kozmos. Kompozične je kniha popretkávaná spomienkami ľudí, ktorí sEugenom Gindlom spolupracovali, tie funkčne rozhovor dotvárajú zároveň osvetľujú biele miesta, ktoré už nestihli byť témou dialógu zdôvodu predčasnej smrti dialogického partnera. Tomáš Hučko svojimi minimalistickými otázkami necháva značný priestor Eugenovi Gindlovi, aby vynikla jeho mnohostranná, komplexná osobnosť sjasným svetonázorom a vyprofilovanými morálnymi, spoločenskými politickými hodnotami naprieč verejnými rolami. Autorovi rozhovoru sa podarilo preniesť kčitateľovi čistú autentickosť človečenstvo. Mimoriadne silne pôsobí epilóg vpodaní manželky Zuzany Gindl-Tatárovej, ktorý je obrazom súkromného života žurnalistu.
Začiatkom roka 2022 neočakávane, na akademickej pôde, odišiel slovenský diplomat, politik pedagóg Eduard Kukan. Vnovodobej histórii Slovenska bol vpozícii ministra zahraničných vecí súčasťou zásadných zahraničnopolitických rozhodnutí. Krátko pred smrťou dokončil autobiografiu Diplomat ǻپٳܱdz Moja cesta, ktorá vyšla vo vydavateľstve Artis Omnis. Autor pristúpil kspomienkam chronologicky, od detstva cez štúdium na Moskovskom inštitúte medzinárodných vzťahov, pôsobenie na veľvyslanectvách v Zambii, Washingtone a Etiópii, až po pôsobenie v pozícii ministra zahraničných vecí europoslanca. Na pozadí biografie sa čitateľovi odkrýva diplomatická sféra, ako aj historické míľniky súvisiace predovšetkým smladou Slovenskou republikou. Ojednotlivých udalostiach sa autor dokáže vyjadrovať sreflexiou aj kriticky, pričom sa na ne snaží nazerať so zmyslom pre objektivitu. Priestor vautobiografii venuje významným osobnostiam svetovej politiky, ale aj predstaviteľom domácej politickej scény. Vspomienkach sú vtipné momenty, ale aj udalosti, na ktoré nespomína sláskou (nielen neúspešná kandidatúra na prezidenta), odkrýva aj súkromné momenty svojho vzťahu smanželkou, deťmi vnúčatami. Tón celej biografie odráža autorovu osobnosť – vo vyjadrovaní je strohý, korektný, skutočnosti vykladá bez subjektívneho zafarbenia, každá vypovedaná veta má svoje miesto. Komplexný pohľad na Eduarda Kukana dopĺňajú krátke spomienky priateľov, spolupracovníkov, ale aj vyznania rodinných príslušníkov.
Diplomatické remeslo predstavuje aj knižná publikácia Miroslava Mojžitu Diplomacia smodrým golierom. Spätné pohľady takisto vo vydavateľstve Artis Omnis, vedícii Pamäť. Aprečo diplomacia smodrým golierom? To sa dozvedáme vzávere knihy. Manželka Miroslava Mojžitu si všimla, že diplomati vČíne majú zažltnuté biele goliere, čo bol dôsledok vody, ktorá bola kontaminovaná pieskom zpúšte Gobi, preto mu začala kupovať svetlomodré košele, ktoré sa stali súčasťou autorovho diplomatického života. Kniha predstavuje retrospektívu, ktorá sa sústreďuje predovšetkým na západobalkánsky región, ale aj na Bielorusko, Ukrajinu, ako aj na Indiu Čínu. Ide okrajiny, kde autor diplomaticky pôsobil. Spomienky, ktoré často prezentujú zložité historicko-spoločenské zmeny vkrajinách, kde pôsobil, sú prepletené s domácim dianím. Pamäti sa začínajú posledným pôsobiskom diplomata – Ukrajinou, presnejšie mestom Užhorod, končia sa vprvej krajine, kde pôsobil, Čínou. Autor sa dotýka aj komplikovaných tém – odmietania samostatnosti Kosova, problematiky slovensko-maďarských vzťahov, stagnácie v Bielorusku. Vystupuje zdržanlivo, neoplýva optimizmom, čo ilustruje stretnutím skrajankou, ktorá oberá hrušky: „'Tetka, ale máte tých hrušiek!' Aona na to: 'Jesto, jesto, syn môj, ale vlani nebolo, hádam ani na rok nebude.' Susedka so svojou mentálnou výbavou by mohla mať predispozíciu pre úspešné diplomatické účinkovanie vslužbách malého štátu: každý úspech treba poctivo zaznamenať, ale zbytočne nestrácať čas slávením sebauspokojovaním, lebo úskalia môžu byť celkom neďaleko.“ (s. 219)
Vedícii Modré kreslo vydavateľstva Monokel vyšla kniha rozhovorov Neslušne nadšená shistoričkou kritičkou architektúry Henrietou Moravčíkovou vdialógu sreportérom Denníka N Patrikom Garajom. Cieľom edície je predstavovať popredné, inšpiratívne osobnosti zverejného priestoru. Dialóg má monotematický charakter podobu publicistického rozhovoru, ktorý nemá rozsahové obmedzenie. Henrieta Moravčíková nazerá fundovane a zrôznych uhlov na problematiku architektúry, líšiacej sa umeleckou hodnotou. Poukazuje na miesto význam architektúry pre jednotlivé sociálne skupiny, prespoločnosť, na funkcie, ktoré vnej plní, súčasný stav, špecifiká slovenskej architektúry či postavenie architektov. Ztohto pohľadu ide o komplexný pohľad, ktorý dokáže zaujať aj laického čitateľa. Dialogická partnerka prístupným jazykom vykladá spoločenský fenomén architektoniky urbanistiky, ktorému sme ako spoločnosť, ale aj ako jednotlivci konštantne vystavovaní. Rozhovory majú pre čitateľa poznávací, resp. edukačný rozmer, zároveň čitateľ môže polemizovať a konfrontovať sa snázormi historičky. Na škodu veci vyznieva fakt, že rozhovor sa sústreďuje dominantne len na architektonické projekty Bratislavy, čím vzniká predstava, že architektúra je výlučne vecou hlavného mesta. Patrik Garaj vystupuje vdialógu ako zdatný komunikačný partner, ktorý sa vo vybranejproblematike orientuje, na druhej strane kladeným otázkam miestami chýba kontinuita ojedinele je prítomná autorova sebastrednosť. Edícia Modré kreslo má vuvedenom formáte potenciál svojou dramaturgiou pravidelne prispievať obohacovať verejný spoločenský diskurz.
Názov knihy Môj český snár (Artforum) bývalého redaktora Alexandra Balogha znie na prvý pohľad klamlivo – nepredstavuje knihu ovýklade snov. Snár je tu metaforicky ako zbierka stretnutí, zážitkov sumelcami ich dielami: „Proste snár ako symbol úprimného obdivu.“ (s. 7) Autor týmto názvom zároveň odkazuje na prózu Ludvíka Vaculíka Český snář. Kolekciu snára predstavuje pätnásť osobností zprostredia českej kultúry umenia (Bondy, Brikcius, Černý, Havel, Holcman, Hrabal, Jirous, Karásek, Merta, Mišík, Nezval, Rychlík, Stankovič, Suchý, Vaculík). Na vytvorenie profilov vybraných osobností blízkych autorovi slúžili predovšetkým publikované rozhovory texty. Vznikla tak pozoruhodne vzácna paleta obrázkov zostavených zdobových rozhovorov, spomienok rozprávaní, ktoré jednotlivo vytvárajú mozaikovitý obraz svojráznej osobnosti spoločne reliéfny obraz českého undergroundu, resp. disentu. Intelektuálny hodnotový rozmer osobností je prítomný vcelom texte. Za všetky je možné citovať úsmevnú epizódku sposolstvom vrozprávaní evanjelického kňaza Svatopluka Karáska, ktorá je použitá aj na zadom prebale knihy a viaže sa kskladbe Orel. „'To má svoj začiatok vo voliére pražskej zoologickej záhrady, kde sedel na vysokom pahýle mohutný orol bol celý biely od výkalov vrabcov. Orol to znášal bez pohnutia, to je pre mňa obraz, živý obraz života jeho posledných hlbín,' znel jeho hlas vskutku farársky, aj potom, keď na toto podobenstvo nadviazal textom piesne. Aby veriacim priblížil jej obsah, prekladal text do nemčiny. 'No akosi mi naskočilo zdetstva naučené anglické spojenie The eagle flies, tohto orla som im nechtiac netušiac prekladal ako eagla, teda po nemecky igla čiže ježa. Ježa, ktorý sedí na vetve, znáša nálety vrabcov vie, že raz vzlietne. Keď som skončil, oslovil ma jeden zveriacich: Brat farár, raz darmo, kam sa my, Švajčiari, hrabeme na vašu slovanskú imagináciu. Na to, aby sme vosratom ježkovi videli spasiteľa, prosto nemáme.'“ Osobnosti predstavené vknihe spája smäd po tvorbe živote včasoch, keď vyjadrovať sa nezávisle bolo perzekvované túžba po slobode potláčaná.
Vknižnej edícii Denníka N (N Press) vychádza aj súbor rozhovorov SRusmi oRusku ǻپٳܱdz 20 rozhovorov, ktoré vám pomôžu pochopiť súčasné Rusko, ktoré zostavili Tomáš Gális Monika Kompaníková. Kniha prináša kaleidoskop už publikovaných rozhovorov. Redaktori Denníka N vybrali respondentov s ruským pôvodom, resp. tých, ktorí sa vRusku narodili či vňom prežili kľúčovú časť života. Zostavovatelia sa snažili ponúknuť čitateľovi pomerne široké názorové spektrum a predstaviteľov rôznych spoločenských oblastí – historikov, aktivistov, hudobníčku, poslanca, spisovateľku, politológov, ekonómov, novinárku, vojaka, podnikateľa, propagandistu, politického geografa, satirika, filozofa. Podarilo sa im tak vyhnúť opakovaniu už známych faktov či názorov. Každý zrozhovorov prináša okrem faktografie postojov aj osobnú výpoveď. Čitateľovi sa formuje obraz súčasného Ruska vdejinnom kontexte, osvetľuje, akým spôsobom uvažuje ruský národ osebe, ako vníma svoje postavenie vkorelácii sokolitým svetom, špecificky vo vzťahu keurópskemu spoločenstvu. Vybrané interview ponúkajú pestrú paletu, líšia sa však svojou hĺbkou, niektoré kĺžu po povrchu, iné, naopak, zaujmú svojou intenzitou. Zradu rozhovorov vyčnieva interview Petry Procházkovej spropagandistickým profesorom Vysokej školy ekonomickej vMoskve Dimitrijom Jevstafievom, ktoré priniesli zostavovatelia vneupravenej podobe a ktorý srší výraznou expresivitou až agresivitou demagogickým šírením názorov, čím predstavuje ostrý kontrapunkt kostatným rozhovorom. Rozhovor shistorikom Nikolajom Mitrochinom zas zaujme aj tým, že nastoľuje otázky smerujúce do budúcnosti. Rozhovory sRusmi oRusku podnecujú čitateľa ksubjektívnym úvahám a napomáhajú formovanie vlastného stanoviska vsmršti informácií oRusku.
Pri príležitosti výročia 17. novembra vyšla vminulom roku vo vydavateľstve Slovart kniha Hasta la vista komunista s „medzititulom“ Príbeh koordinačného výboru slovenských vysokých škôl 1989/1990. Zostavovatelia nápadito využili iróniu vo fráze hasta la vista zvukovú eufóniu slova komunista. Odľahčenie názvu knihy naznačuje, že aktéri sami seba vboji oslobodu hodnotia nenápadne nestavajú sa do polohy „dejateľov“. Dominantnú úlohu zohrávajú spomienkové rozhovory novinára Karola Sudora so študentmi, ktorí pôsobili vKoordinačnom výbore slovenských vysokých škôl na akademickej pôde Vysokej školy múzických umení. Cieľom publikácie je zachovať svedectvo o tom, akým spôsobom prežívali historické okamihy čo znamenali pre nich osobne novú formujúcu sa spoločnosť. Prvá štvrtina knihy prináša dejinný exkurz Jozefa Leikerta, začínajúci 17. novembra 1939 končiaci opäťdesiat rokov neskôr. Výkladový text spolu sosobnou výpoveďou jednej ztvárí 17. novembra Zuzany Mistríkovej s atmosférickými fotografiami základnými dokumentami predstavuje vstupnú bránu krozhovorom sjednotlivými aktérmi. Rozhovory majú pevnú štruktúru; vkrátkom medailóne je predstavený študent prostredníctvom odpovedí na stereotypné otázky smerujúce krodinnému zázemiu, škole a k okamihom, keď sa respondent do diania zapojil, ako aj k jeho prežívaniu, sa čitateľovi ponúka komplexný obraz novembrových dní. Cez jednotlivca sa vytvára detailný pohľad na dianie vnútri študentského hnutia, ako aj na vonkajšie procesy novembrových udalostí. Knihu uzatvára obrazová dokumentácia snázvom Ploty. Autori Juraj Bartoš Ľubo Stacho revolučne, farbisto a snadsádzkou „rozžiarili“ plagátmi plechový plot obkolesujúci dnešné bratislavské Hlavné námestie. Kniha je oslavou študentstva, autentickým dokumentom, svedectvom prvých dní, ktoré odštartovali udalosti smerujúce kpádu komunistického režimu.
Čo oči vidia
Prvé miesto obsadili Íri, druhé Slováci. Vzhľadom na počet obyvateľov okrem Írska žiadna iná krajina nedodala väčšie percento svojej populácie Spojeným štátom americkým ako práve Slovensko. História prisťahovalectva Slovákov do Ameriky sa dá zhrnúť do dvoch desaťročí na začiatku 20. storočia, keď sa takmer každý štvrtý Slovák zHorného Uhorska dostal za veľkú mláku. Po osudoch jednotlivcov vlastnou americkou cestou s pomocou zdigitalizovaných archívnych dokumentov pátra novinár Milan Čupka vreportážnej knihe What is huncút? ǻپٳܱdz Ako Slováci kolonizovali Ameriku (barecz & conrad books). Podnetom na napísanie knihy bola osobná skúsenosť pradeda, ktorý vyplával do Ameriky. Napriek tomu, že vysťahovalectvo sa dotýkalo takmer každej rodiny, otýchto ľuďoch ich „uchytení sa“ vnovom svete vieme veľmi málo. Reportážna kniha tak osvetľuje osudy Amerikánov, ktorých podmienky doma prinútili odísť. Kniha svojím zameraním nejde do hlbokej odbornej analýzy a interpretácie, jej cieľom nie je priniesť komplexný pohľad na vysťahovalectvo; autorovou snahou je ísť po stopách Amerikánov a predstaviť jedinečné zároveň čitateľsky atraktívne, nezvyčajné životné príbehy slovenských prisťahovalcov. Autor napríklad prostredníctvom Big Nose Kate, Novozámčanky, ktorá sa preslávila ako priateľka legendami opradeného pištoľníka Doca Hollidaya, oživil najslávnejšiu westernovú prestrelku divokého západu, ktorá bola aj sfilmovaná. Georg Matowitz sa stal vClevelande policajnou legendou, Matej Kocák získal najvyššie americké štátne vyznamenanie Medailu cti, to rovno dvakrát, od námorníctva aj od armády, čím sa zaradil medzi úzku elitu len 19 ocenených. Zaujímavé sú osudy talentovaných, pôvodom slovenských boxerov Jána Riška a Peta Latza, rómskych hudobníkov Jána Berkáča cimbalistky Veroniky Miko či komediálneho herca Emila Sitka. Zaujme aj príbeh najdlhšieho súdneho procesu vštáte New York, keď sa Slováci stali obeťou realitných machinácií pri predaji fiktívnych pozemkov. Skutočne reportážny rozmer autor dosahuje osobným svedectvom, ocitá sa na miestach, kde si Slováci vmimoriadne náročných podmienkach sväčším či menším úspechom zakladali svoje prvé kolónie – Florida, Arkansas, Long Island, Iowa. Reportážna kniha je svedectvom oSlovákoch ich živote vnovej krajine, otom, ako sa napriek náročným podmienkam dokázali presadiť vpoľnohospodárstve, oceliarstve aj v obchode. Stopy osídľovania stále možno nájsť vnázvoch štvrtí, miest, obchodov ajnositeľoch slovenských mien. Potomkovia prvých slovenských prisťahovalcov už nehovoria po slovensky, napriek tomu sa jednému znich vpamäti vynorilo slovo, ktorým ho častovala stará mama – huncút. Slovo huncút, ak nepátrame po etymológii, označuje podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (2003) figliara, šibala, beťára, výmyselníka či lapaja.
Alžbeta Gwerková-Göllnerová je obrazom modernej, vzdelanej prvorepublikovej ženy, ktorá po štúdiu na Karlovej univerzite stáži na parížskej Sorbone uprednostnila učiteľské miesto na Gymnáziu Andreja Kmeťa vBanskej Štiavnici, aby bola vblízkosti svojho manžela, predstaviteľa výtvarnej moderny ľavicového intelektuála Edmunda Gwerka. Kniha Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej Anny Gruskovej (Literárna bašta) prináša reportážny príbeh omanželke jedného znajvýznamnejších maliarov slovenskej moderny. Pred čitateľom sa vynára obraz mladej intelektuálky, ktorej myšlienky svetonázor predstihli svoju dobu. Alžbeta Gwerková-Göllnerová ako spoluautorka vydala vyše šesťstostranovú knihu Žena novej doby, ktorej druhé vydanie ľudácky režim zastavil. S manželom sa po vypuknutí Slovenského národného povstania zapojili do antifašistického odboja. Na základe udania ju nacisti zatli a počas masakry vKremničke popravili. Kniha predstavuje senzitívnu reportážnu koláž pozostávajúcu zfiktívnych dialógov, svedectiev pamätníkov dobových fotografií. Autorka predkladá do istej miery štylizovaný príbeh lásky manželov (najmä prostredníctvom úryvkov zlistovej korešpondencie), sprostredkúva atmosféru starej súčasnej Štiavnice. Jednotlivé svedectvá žijúcich protagonistov, resp. ich potomkov odkrývajú zložitosť doby bez čierno-bieleho nazerania. Dobové kontexty života hlavnej protagonistky prepája so súčasnosťou, autorke sa však na niektorých miestach nepodarilo vyhnúť pátosu a ambícia reflektovať stav súčasnej slovenskej spoločnosti vyznieva až príliš jednoducho. Anne Gruskovej sa však podarilo vytvoriť nežný, atmosférický portrét odvážnej, aktívnej mimoriadne inšpiratívnej ženy spokrokovým demokratickým myslením. „Byť demokratkou nie je ľahká vec, pretože znamená zodpovednosť za všetky skutky, ktoré sa musia konať vedome dobrovoľne. Takú zodpovednosť nechce si každý človek na seba vziať, lebo je pre málo uvedomelého nesamostatne mysliaceho človeka ľahšie poslúchať, než zvlastnej vôle rozhodovať.“ (s. 62)
Reportážny cestopis Martina M. Šimečku snázvom ʰíǻ tuláka po Slovensku (N Press) je snahou ozrkadlenie stavu slovenskej psyché. Pod tiažou informácií ovojnovej agresii na Ukrajine sa autor vydáva na cestu, pričom jeho najbližším cieľom je červená značka, ktorá sa tiahne celým Slovenskom kopíruje Cestu hrdinov Dukly. Autor vystupuje ako pútnik, nie turista, na čo explicitne poukazuje aj Petr Koubský vpredslove. Turista je ten, koho zaujíma reliéf vonkajšia krása, pútnik, naopak, hľadá to, čo je pod povrchom, ponára sa do svojej duše, krajiny, približuje sa k ľuďom, ktorých stretáva, hľadá esenciu bytia. Autor stavia sám seba do exkluzívnej polohy toho, kto hľadá vo svojom putovaní intenzívny rozmer. Čitateľsky je cestopis dokumentom vzmysle – zjednodušene povedané, kde sa nachádzam, ako sa cítim koho som stretol. Prostredníctvom náhodných stretnutí sľuďmi (domácimi alebo putujúcimi) ich vzájomnou interakciou prichádza k „diagnostikovaniu“ stavu slovenskej mysle. Stretáva kuriéra Jana, ktorý zhadzuje kilogramy nakrúca video oceste, penzistov čistiacich studničku, len aby neboli vpaneláku, holandského cestovateľa, ktorý sa chce stať spisovateľom, oknára sproblémami sláskou, skupinu študentov na výlete sučiteľom, hasiča, robotníkov, poľovníka. Tí všetci vypovedajú ostave krajiny zvlastnej perspektívy. Šimečka sa často prejavuje ako skúsený radca („Zapisoval si každú knihu, ktorú som mu poradil.“ s. 50) či utešiteľ („'Do jesene,' povedal som. Zaslúžil si útechu okrem toho, už sa nikdy nestretneme, nevytkne mi moju milosrdnú lož.“ s. 51). Súčasný bezútešný stav slovenskej spoločnosti dáva do protikladu sČeskom. Pútnik je na svojej ceste konfrontovaný so širokým spektrom názorov, ktoré reflektuje na úrovni konštatovania, bez hlbšieho zamyslenia, prečo ako sme ktakémuto stavu dospeli. Na druhej strane stretnutia sľuďmi vysielajú jasný signál otom, čo ich vsúčasnosti trápi najväčšmi. ʰíǻ tuláka po Slovensku predstavujú literárne zaujímavý, rozsahom krátky, nenáročný text spokojným tempom, ktorého najsilnejšou stránkou je popísanie aktuálneho stavu spoločnosti. Predstavuje drobnú sociologickú sondu, podnecujúcu čitateľa zamyslieť sa nad spoločenstvom, ktoré tvoríme.
Publicista Marek Hudec sa zameral na minulosť a vknihe Uzol. Vojnový príbeh Nových Zámkov (Absynt) zachytil najtragickejšie udalosti rodného mesta – jeho trojnásobné bombardovanie. „Na mesto malo počas pár mesiacov spadnúť dovedna asi tritisíctristo trhavých bômb shmotnosťou približne sedemstopäťdesiat ton. [...] Pre porovnanie sinými bombardovaniami vokolí – pri zničení bratislavskej Apolky zahynulo stodvadsať osôb približne šesťstopäťdesiat bolo zranených, pri útoku na Nitru z26. marca 1945 zostalo tristoštyridsaťpäť potvrdených obetí. Zpohľadu dnešného územia Slovenska teda; niet mesta, ktoré by bolo viac poznačené vojnou.“ (s.103)
Kniha je tragickým svedectvom vojny, ktorá poznačila významnýpolitický a lokálny uzol a mimoriadne tvrdo zasiahla jeho obyvateľov. Obrazy trosiek, zničených domov, ulíc, mŕtvych ožívajú vpodobe svedectiev, vopise reálií fotografických dokumentov. Výpovede preživších a ich osobné spomienky zhmotňujú obrazy skazy. Autorovi sa darí preniesť hrôzu napätie vojnových okamihov do čitateľského priestoru. Kladie dôraz na osobné, čiastkové príbehy, na vojnový konflikt nazerá predovšetkým prostredníctvom jednotlivca, rodinu, spoločenstvo, pričom osobné interpretuje vkontexte širšej histórie. Zároveň mapuje postupné obnovovanie mesta, zmenu jeho charakteru, posúvanie hraníc a preskupovanie obyvateľstva. Sugestívnosť reportáže podčiarkuje aj posledná kapitola, ktorá má autobiografický charakter. Autor so sestrou vtínedžerskom veku požiadali starú mamu, aby napísala do ich knihy pár príbehov. Detstva starej mamy sa týkali dva – prvý rozprával obombardovaní Nových Zámkov, druhý ohúske zaseknutej vtanku. Osobné vyznanie autora vzávere ponúka návod, ako pristupovať krodinnej histórii, aby príbehy, svedectvá našich predkov neodchádzali spolu snimi zostávali vkolektívnej pamäti.
ٱԲí Jána Kudličku (Skalná ruža) zaujmú svojou zmyslovou synestéziou, čo nemusí byť až také prekvapivé, keďže ich autor je maliar grafik. Oslovujú však najmä tým, ako autor dokáže prostredníctvom obrazného jazyka zachytiť vizuálne, sluchové, chuťové vnemy. (Vstávam do smogového nedeľného rána akoby potiahnutého pauzákom. Na pláži dvíham škrupinu mušle archaických kriviek. Horizont sa stáva výraznejším, akoby tušil, že ochvíľu bude odsúdený na zánik. Voda, všade voda, gondoly vypracované ako luxusné svadobné šaty – čierna, červená zlatá ako dominantné farby tohto fenoménu.)
ٱԲí majú charakter geografického cestopisu, autor v krátkych zápiskoch pozoruje atmosféru miest, námestí, sakrálnych či profánnych priestorov. Okom umelca sleduje ľudí, všíma si farby, tvary, urbanistické koncepcie, zvuky, chute, pachy. Pátra po podstate tvorivosti, ktorú hľadá vokolitom svete prostredníctvom základných výrazových prostriedkov výtvarného umenia. Knihu tvoria drobné, fragmentárne pozorovania počas tridsiatich rokov vmestách krajinách troch kontinentov (Praha, Toronto, Egypt, Berlín, Petrohrad, Taliansko, New York, Londýn, Viedeň). S pomocou reportážnych zápiskov tak možno objavovať a reflektovať aj výtvarnú tvorbu samotného autora. Rovnako treba spomenúť, že čítanie knihy si vyžaduje príjemcu, ktorému je blízke podobné vizuálne nazeranie.
Očami historika
Jozef Tiso je kontroverzná postava. Toto konštatovanie možno vnímať vkontexte reflexie jeho osoby vnašej spoločnosti už ako axiómu možno je načase ju opustiť. Historik Anton Hruboň po biografii o Alexandrovi Machovi prináša monografiu Mýtus kult Jozefa Tisa (Paradigma Publishing). Cieľom autora nebolo priniesť ďalší životopis (z tohto pohľadu je jeho život detailne spracovaný), ale prezentovať ucelený historiografický pohľad na myšlienkové obrazy, ktoré sa utvárali vplynutí času vrôznych vládnych systémoch a spoločenských podmienkach až do súčasnosti. Autor si ako výskumník kladie základnú bádateľskú otázku, „Akým spôsobom prečo sa formovali predstavy oJozefovi Tisovi, ktoré sa pretavili do tvorby mýtov tie vo vzájomnej synergii do utvárania Tisovho kultu, ovplyvňujúceho historickú pamäť časti slovenskej spoločnosti až do súčasnosti?“ (s. 10) Publikácia analyticky interpretačne hľadá odpovede na komplikovaný mechanizmus vytvárania udržiavania kultu osobnosti, ktorý možno rozdeliť do troch hlavných fáz: tesne po jeho smrti, včase komunistického režimu po Novembri ´89. Vprípade Jozefa Tisa vychádza zpremisy, že základným kameňom kultu osobnosti Tisa bola jeho poprava, ktorá ukončila jeho fyzickú existenciu, na druhej strane však stimulovala zrod jeho kultu. Mýtus sa postupne formuje na akomsi nadpozemskom duchovne, ktoré sa opiera o mýtus prirodzeného talentu vodcovských schopností. Na mýtizácii sa výraznou mierou podieľali najmä slovenskí krajania vSpojených štátoch amerických, ktorí interpretovali smrť Jozefa Tisa ako martýrsku. Zaujímavým miestom knihy je priestor, v ktorom sa autor venuje zobrazeniu Tisa vpoézii, predovšetkým u exilových autorov katolíckej moderny. Tisov kult bol udržiavaný aj cez Slovenskú národnú radu vzahraničí Slovenský oslobodzovací výbor. Tento konflikt pretrval až doodbornej konfrontácie po roku 1989 medzi exilovými historikmi historikmi pôsobiacimi na Slovensku. Kniha sa vyznačuje popularizačným štýlom, nezahlcuje čitateľa faktografiou, ponúka novú optiku, ktorá nastoľuje výskumné otázky hľadá odpovede cez rozbor faktov. Kult Jozefa Tisa naďalej pretrváva, no čím viac sa bude o jeho osobe hovoriť odborne, tým lepšie to prispeje kbúraniu jeho kultu.
Nadväzujúce pohľady
Na súčasnej geopolitickej scéne sa okrem superveľmocí objavujú aj takzvaní malí hráči. Jedným znich je Taiwan, ktorého existencia závisí predovšetkým od balansu medzi svetovými veľmocami. Kniha editoriek Kristíny Kironskej Euniky Rejtovej Ázijský šampión ǻپٳܱdz odkazujúcim na sprievodcu Všetko, čo potrebujete vedieť osúčasnom Taiwane (Hadart) je prvou publikáciou, ktorá komplexne predstavuje vybrané hľadiská súčasnej taiwanskej politiky, medzinárodných vzťahov, spoločnosti ekonomiky. Voľne nadväzuje na knihu Superveľmoc? Všetko, čo potrebujete vedieť osúčasnej Číne.
Taiwan bol chudobnou poľnohospodárskou krajinou, vypracoval sa však na svetového lídra vpriemysle spolovodičmi. Vsúčasnosti dominujú domácemu trhu priemysel služby, do sveta vyváža predovšetkým informačné technológie. Protikladné postavenie Taiwanu vo svete komplikované vzťahy spevninskou Čínou autori interpretujú na základe historicko-politického pozadia. Pre knihu je charakteristický hutný, ale dynamický výklad, ktorý hľadá odpovede na kľúčové otázky minulosti, ale aj na otázky obudúcnosti. Autori sa snažia poukázať na potenciál Taiwanu, ktorý je zjavný najmä voblasti technológií, rozvoja zdravotníckeho systému či všírení demokratických hodnôt. Na druhej strane, krajina má stále deficity napríklad vpodobe pretrvávajúceho patriarchálneho charakteru spoločnosti, nedôstojných platobných podmienok (značná časť obyvateľstva je zamestnaná vČíne), nedodržiavania ľudských práv. Pohľad na ázijského tigra dotvárajú kapitoly o bilaterálnych vzťahoch Slovenska ostrovnej krajiny, kde autori upozorňujú na zmenu zahraničnej politiky, ktorá je vsúlade sEÚ, tá prehodnotila svoj postoj vsúvislosti sčínskou zahraničnou politikou. Publikácia sa však nevyhla syndrómu diplomovej práce, ktorý na určitých miestach ojedinele presakuje.
Vydavateľstvo Premedia v edícii Civilizácia prišlo s knihou Klíma vdejinách ǻپٳܱdz Ako ľudí ovplyvňovala príroda a klimatické zmeny, ktorá nadväzuje na publikáciu zroku 2021 Epidémie vdejinách. Editori Branislav Kovár, Lucia Benediková a Oliver Zajac nazerajú sautorským kolektívom na klímu ako na entitu, ktorá výraznou mierou dokázala ovplyvniť ľudské dejiny na globálnej úrovni. Systematicky prechádzajú jednotlivými historickými obdobiami cez pravek, starovek, stredovek až knovoveku. Autori popisujú, ako sa klimatické zmeny podpísali na jednotlivých civilizáciách, ktoré sa dokázali, resp. nedokázali prispôsobiť, čo nevyhnutne viedlo kzmenám. Sucho prispelo kArabskej jari, dážď, erózia pôdy následné záplavy spôsobili hladomor vBologni v13. storočí, vlhko vStrednej Ázii prinieslo pandémiu moru na európsky africký kontinent. Sklímou súvisela aj genocída v Rwande či obetovanie detí vkultúre Chimú, klíma však prispela aj kobjaveniu šampanského rozvoju vinohradníctva či rozmachu veľkých ríš ako Rímskej, Franskej aj Číny. Popri informáciách o klíme, ktorá je nosnou témou publikácie, čitateľ získa bohaté vedomosti oneznámych kultúrach, civilizáciách takmer všetkých kontinentov a svojím príťažlivým spracovaním najmä na tematickej úrovni popularizuje idey ochrany životného prostredia. Kniha je reflexiou toho, ako sa so zmenami klímy vyrovnali civilizácie pred nami. Takéto ohliadnutie môže prispieť ksúčasným riešeniam súvisiacim s klimatickou zmenou.
Očítaní slovách
Čítanie ako vizuálno-kognitívna činnosť spolu spísaním tvoria základnú gramotnosť človeka. Ešte pred sto rokmi nebolo samozrejmosťou, že každý človek vedel čítať, dodnes to tak nie je všade na svete. Ak sa však človek čítať naučí, otvára sa mu cesta kvzdelaniu. Rozsiahla monografia Kniha očítaní. Čítanie oknihách Romana Holeca (Marenčin PT) prináša pohľad na rôzne knihy ich percepciu. Autor sa venuje téme čítania, vzťahu medzi čitateľom čítaným, ako aj literárnej komunikácii, ktoré zasadzuje do rámca tzv. zlatého veku knihy (od konca 18. storočia do začiatku 20. storočia) slovenského historicko-literárneho kontextu. Práve tento pohľad historika možno výrazne oceniť, pretože dokazuje, že literatúra dejiny sú si navzájom zrkadlom. Prostredníctvom populárno-náučného štýlu, ktorý prispieva kľahšej orientácii vtexte, autor analyzuje komplex otázok smerujúcich kodpovediam omiere, funkcii, spôsobe dôvodoch čítania kníh, ako aj kčitateľom či žánrovej reflexii. Stretávame sa tu svelikánmi svetovej literatúry vreflexii slovenského kontextu, autor neopomína ani emancipované slovenské autorky čitateľky, rozvádza dobové spoločensko-historické súvislosti. Šírka spracovania, ako aj práca sbibliografiou či dobovými dokumentmi vypovedá omimoriadne komplexnom čitateľsky pútavom diele.
Za veľmi milú knihu by sa dala označiť Etymológia záhadná aj zábavná ǻپٳܱdz Pôvod slov od algoritmu po zavináč (Mamaš) prekladateľky Ivany Krekáňovej. Knihu tvorí 15 kapitol, ktorých názvy majú hravý, pútavý charakter sbližším tematickým ukotvením uvedeným vzátvorke. Jednotlivé pôvody slov autorka vysvetľuje prostredníctvom krátkeho prerozprávania príbehu, resp. dejinných súvislostí. Knihu nie je možné čítať ako encyklopedický slovník, pravdepodobne nie je vhodná ani na súvislé čítanie, autorka skôr smeruje kosobitému, voľnému čítaniu tzv. etymologických pikantérií, ktoré okrem pôvodu slov vysvetľujú aj pôvod význam ustálených slovných spojení (napr. chytiť šťastie za pačesy, medvedia služba, žabomyšia voja, panenka skákavá). Čitateľ si tak môže rozšíriť vedomosti, ale aj overiťsprávnosť ich používania zároveň zistiť provenienciu ustáleného slovného spojenia. Na publikácii možno oceniť výber slov slovných spojení. Autorka sa totiž vo veľkej miere venuje aj módnym slovám, resp. slovám, ktoré nie sú súčasťou slovnej zásoby dlho, ale aj tomu, ako sa v jazyku zrkadlí spoločenská zmena vnímanie. „Skôr než sa znak @ začal používať v adresách elektronickej pošty, označoval jednotkovú cenu a často aj mernú jednotku – názov znaku je v mnohých románskych jazykoch odvodený od názvu starej španielskej mernej jednotky arroba. U nás a v Česku sa volá zavináč podľa zavinutého sleďa v kyslom náleve, teda zavináča, lebo presne tak vyzerá. Jedlom sa inšpirovali aj v hebrejčine (tam je to hovorovo štrúdel, štrúdľa), katalánčine (ensaimada, brioška) a švédčine (kanelbulle, škoricové hniezdo alebo aj snabel-a, teda chobot s a). Aj vďalších jazykoch má @ mimoriadne ľúbezné názvy.“ (s. 22) Kniha ponúka čitateľovi nápadité, zábavné vizuálne pôsobivé spracovanie, ktoré svojou hravosťou pútavosťou dokáže osloviť širokú čitateľskú obec.
Na záver
Literatúre faktu roku 2022 autorsky dominujú predovšetkým novinári, publicisti, na pomerne slušnej úrovni sa aktivizujú knihy sreportážnym obsahom (Uzol, Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej. Historici (Mýtus kult Jozefa Tisa, Kniha očítaní – Čítanie o knihách) opätovne zaujmú prístupom ktéme popularizačné knihy (Etymológia záhadná ajzábavná, Klíma v dejinách) si pravdepodobne nájdu svojich čitateľov. Vpriestore literatúry faktu však práve stálosť, akási nemennosť či konštantnosť spôsobuje vkontexte času zvláštnu atrofiu.
Jana Kičura Sokolová (1981)
Vyštudovala slovenský jazyk estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vBratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky mediálnych štúdií Prešovskej univerzity vPrešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe vranej ontogenéze dieťaťa štylistike.
