ղľáԾ
Richard Pupala pracuje so žánrom poviedky systematicky na úrovni, ktorá nie je vsúčasnej slovenskej literatúre samozrejmá. Len rámce,možnosti a „pravidlá“ žánru hrajú vPupalovej výpovedi dôležitú úlohu – dovolí toho mnoho zamlčať, zamerať sa na nebadaný, no významný detail a vypovedať cezeň o ľudskom prežívaní. Druhým černym zošitom autor nadväzuje na predošlú knihu z rodiacej sa série strašidelných príbehov. V knihe sa neodkláňa od svojej poetiky, naopak, utvrdzuje sa v nej a ponúka rôzne variácie svojich stálych tém, žánrových schém a čtateľských očakávaní.
To, čo je v človeku hlboko skryté
V príbehoch sa proti sebe stavajú z autorovej tvorby dobre známe dvojice: racionalita a iracionalita, detský a dospelý svet, kolektívna a individuálna realita, sociálna situácia a duševný stav. Na ich pozadí sa takmer vždy odohráva konfrontácia previnenia a trestu, pričom obe môžu mať grotesknú č paranormálnu podobu a môže medzi nimi panovať zjavná disproporcia. Chlapec z poviedky Jednej letnej noci, ktorý cíti, že nikam nezapadá, sa pokúsi sebavedomo vyvolať Satana – ostane zahanbený, keď sa nič nestane, navyše zničí turistickú atrakciu. Muž z poviedky Mäkké časti, ktorý má až príliš rád deti, uhryzne malé dieťa – skokom z okna paneláku sa rozprskne na chodníku. Hlavná postava poviedky šť v sebe nájde po uhryznutí kliešťom vnútorný hlas, následkom čoho dokáže myšlienkami odplácať krivdy. Konanie postáv často pripomína striedanie dvoch tvárí, pričom tá, ktorá je spojená s iracionálnym, paranormálnym svetom, budí strach, odkazujúc na literárne pomerne vyčerpávaný motív dvojníka, v úvode poviedky šť spojeného s anticipáciou deja: „Tvár v zrkadle ho vyplašila, ľavú stranu mal padnutú. Vyzeral, že žiali sám nad sebou, no len na polovicu. Akoby mal v sebe dvoch ľudí, jedného nešťastného, druhého normálneho, sopicou.“ (s. 181) Jednoducho povedané, Pupala tu tematizuje to, čo je v človeku hlboko skryté, o čom zväčša nemáme šancu vedieť a čo vychádza na povrch vo vyhrotených životných situáciách. Kto si potrpí na izmy, môže celkom spoľahlivo pri Pupalových poviedkach hovoriť o expresionistickej tendencii. V jeho revitalizácii je to poetika rozkolov, nárazov, štiepenia, neutíchajúcich pochybností a nedostatku č až absencie kontroly vo vlastnom živote. Vo viacerých príbehoch tieto pocity pramenia v traume z minulosti, č už naznačenej, alebo v prípade detských postáv priamo zobrazenej.
Domov zlovestný, odľudštený a nevraživý
Pupala zaľudňuje poviedky postavami, ktoré sa ocitajú na sociálnej periférii alebo pociťujú vo svojom sociálnom rámci č aktuálnej (dejovej) situácii pocit vylúčenia, bezmocnosti, slepej uličky. Poviedky pritom nie sú moralizujúcimi obžalobami, agitkami č obyčajnými sociálnymi drámami – sociálne okolnosti postáv akoby neboli až také podstatné. Platí to rovnako o dvoch bratoch s komplikovaným vzťahom z poviedky Jednej letnej noci, ktorí pracujú ako lesníci a v maringotke prepíjajú chatrné platy, ako aj o dobre zaopatrenej žene pracujúcej v televízii, ktorú podvádza manžel a ktorá uniká od svojej strnulej situácie k obsesii nad starým rodinným domom za mestom. V oboch prípadoch človek naráža na neriešiteľný životný problém ako na múr a usiluje sa v ňom nájsť akúkoľvek škáru, ktorou by mohol prejsť. Pointy príbehov však nevyznievajú optimisticky: metaforickú škáru môže vytvoriť len radikálne riešenie, ktoré nezvratným spôsobom zmení ľudský život, no spoločensky je minuciózne, bezvýznamné, sotva postrehnuteľné.
Postavy sa plynulo pohybujú medzi interiérmi a exteriérmi, súkromným a verejným priestorom. Pocit stiesnenosti sa v nich však udržuje, nech sú kdekoľvek. Domov tu nepredstavuje útočsko, naopak, je zlovestným, odľudšteným a nevraživým priestorom, z ktorého treba čo najčastejšie unikať č sa k nemu priam nepriznávať (ako to robia hlavné postavy v poviedkach Dom s verandou č Peco) alebo ktorý naruší nepredpokladaný votrelec (napríklad v textoch Nové meno č Mäkké časti). Priestor tu predstavuje odtlačok duše; situáciu človeka nielen zrkadlí, ale ju priamo ovplyvňuje. Špeciálne to platí pre cyklus v detailoch prepojených príbehov Petržalské rozprávky, kde hrá podstatnú rolu sídliskové bludisko, situované viac-menej do okolia Veľkého Draždiaku. Jeho topografia, sociálna štruktúra a anonymita zvýrazňujú, ba dokonca vyvolávajú nepokoj a bezvýchodiskovosť – jednoducho pocit, že kamkoľvek sa človek otočí, naráža do panelového múru alebo do steny stiesneného bytu, že naráža na limity vlastnej existencie. Strašidelná potom nemusí ani tak byť paranormálna a krvavá scéna premeny bezdomovca, keď ho naháňa dvojica tínedžerov, ale všetko ostatné, nevypovedané, čo ich do tejto situácie dostalo. A zarážajúce môže byť, že to nemusí byť nič konkrétne, vysvetliteľné č, nebodaj, pochopiteľné.
Foto: Kristína Vlčková Photography
