ղľáԾ
Óda na radosť
Úٰá
Usrkávam, uchlipkávam si zvodky asom rád, že vtomto hoteli ma už nik nepozná, že ani ja tu nikoho nepoznám. Možno že tu už ani niet svedka tamtých rokov, nijaký známy, čo si ku mne prisadne azačne vŕtať do spomienok. Hoci sa tu premelie more ľudí, prehliadka tvárí mi už nič nevraví. Verím, že tentoraz nik nevyvolá „rekonštrukciu prípadu“ podozrivej samovraždy anik sa ani nepokúsi čmárať po živote môjho priateľa.
Môj kamarát aspolužiak Ivan Š. piešťanskú Magnóliu staval, zariaďoval, zaľudňoval spolupracovníkmi. Iba vďaka nemu bol hotel často aj mojím azylom, keď ma vykopli zpráce, keď mi bolo nanič, alebo sa mi zachcelo vypadnúť zdomu, zakaždým som prikvitol sem abolo mi dobre.
Márnosť, ale čo tu hľadám dnes? Čo ma sem pritiahlo práve dnes? Hotelu itejto halovej kaviarni sa cieľavedome roky vyhýbam azrazu sem vpadnem, ani neviem prečo. SIvanom sme sa kedysi potrebovali. Zdôveroval sa mi aj stým, čo nepovedal nikomu inému. Ale včase, keď ma najväčšmi potreboval, nepodržal som ho. Zlyhal som aj vtých dňoch, keď mu šlo oživot.
Zdôveroval sa mi, ako sním začínajú babrať, ako ho sledujú špicli afízli, ako mu zatvárajú čašníkov, len aby pri vyšetrovaní svojho direktora udali arežimisti mali dôvod na jeho odvolanie. Jeho pocity som bagatelizoval, zahrával do autu shumorom, lebo Ivan bol príliš inteligentný, aby sa uspokojil obligátnym „nemáš pravdu, nič sa nedeje... a vôbec, vymýšľaš si!“
Brnkal som aj na inú strunu. Ačo, keby ťa aj odvolali, čo sa stane? Ty sa predsa nestratíš, naopak, získaš! Nájdeš si lepšie platené miesto za menšiu drinu azodpovednosť.
Nemal to jednoduché. Visel na vlásku. Stačilo raz sa potknúť aletí!
Oponuje: Letím, aj keď sa potkne iný. Keby mi na tomto hoteli nezáležalo, keby som sním nezrástol, nepovažoval ho za svoj, dávno tu nie som.
Od rána do noci si na nohách, kontroluješ skladníka, vodičov, recepciu, strkáš nos do hrncov iza barové pulty, kelnerkám súkaš pokuty za milimeter rúžu na šáločke, veď aj ty snoríš, špicľuješ.
Na tvoje reči nemám náladu.
Tak potom vážne, Ivan: Máš predsa meno, atento hotel má najmä vďaka tebe medzinárodný cveng. Ani partajníci nepadli na hlavu, vedia, koho tu majú. Amáš tu aj mňa. Osvinstvách je povolené písať aj vtomto režime.
Rozosmial sa avraví: Ty chceš otom písať, keď písať nesmieš? Alebo poznáš noviny, ktoré by to uverejnili?
Mal pravdu, nik sa otom ani nepokúsil napísať. Akeďže pravda bola stále neznáma, desiatky hotelových hostí, konškoláci, kamaráti inekamaráti, ba možno aj niektorí zamestnanci podnes veria, že jeho nezmyselná samovražda bola iba zbabelým únikom pred vyšetrovaním apriznaním.
Podozrievali ho, že od solventnej zahraničnej klientely bral úplatky. Nemôže nebrať, keď berú všetci! Kam dáva tie peniaze? Boli presvedčení, že vzahraničí má dolárové konto azrejme aj kdesi na Slovensku si stavia vilu alebo kupuje dom. Bodaj by na to nemal, keď je kráľom šabovania!
Sprvu som ani nevedel, čo značí šabovanie, nepoznal som slang brandže. Šabovanie je akási neviditeľná hra, medzihra isúhra, nepísaný zákon, na základe ktorého čašníci, barmanky, ale aj recepcia musia zpredpokladaných tringeltov aprípadných úplatkov za nadštandardné služby „dobrovoľne“ odovzdať povinné percentá svojmu direktorovi. Robí tak väčšina šéfov, prečo by mal byť výnimkou akurát direktor vychyteného hotela vkúpeľnom meste?
äťٰ첹
Spomínam si, že aj na oslavy Ivanovej päťdesiatky som prišiel neskoro. Keď som vošiel do sály pri terase, doznieval posledný prípitok. Stihol som zaregistrovať eleganciu stolovania, kvety iperfektné oblečenie personálu. Na eleganciu anoblesu vhoteli si potrpel. Zakýval som mu rukou, akože prepáč, usmiali sa mu oči, nato vstal, zazvonil opohár asvojsky ma predstavil: Vážené dámy, páni, dovoľte privítať medzi nami môjho priateľa. Okrem presnosti má všetky cnosti. Keďže už vgympli rád rečnil, dáme mu slovo. Prosím!
Hoci prípitky mi nerobili bohvieaké starosti, neočakávané vyzvanie bez náležitej spoločenskej aklimatizácie ma zaskočilo. Medzi hosťami som videl niekoľkých direktorov interhotelov, zopár kúpeľných lekárov, šéfov personálu, našťastie, prišli aj spolužiaci aznámy profesor Scherer zhotelovej školy. Na neho sa budem pozerať, on bude mojím barometrom, uvidím, ako bude reagovať na prípitok. Ale čo povedať, keď nemám nič pripravené apritom chcem byť originálny, chcem, aby moje slová zarezonovali, aja – ako rečník nepohorel?
Vážená spoločnosť, verím, že dosiaľ tu odznelo veľa úprimných prípitkov na úspechy azdravie nášho oslávenca. Aby sme sa neopakovali, ja želám môjmu priateľovi smrť.(V spoločnosti to nepríjemne zašumelo aj bez dramatickej pauzy.)Ale do hrobu, milý Ivan, ťa môžeme uložiť iba vtruhle zhotovenej zdosák storočnej magnólie. Pretože takú nemáme, na počesť nášho jubilanta, dámy apáni, navrhujem dnes opolnoci zasadiť pred hotelom magnóliu.
Ktosi sa usmial, ktosi aj zatlieskal, no väčšina na mňa spýtavo hľadela: Čo si chcel povedať? Narušiť tradíciu prípitkov, alebo sa frajersky predviesť? Môj spoločenský barometer profesor Scherer zdvihol palec, akože okej, no zároveň pokrčil plecami. Prvý sa spamätal Ivan amôj prípitok gavaliersky akceptoval: Môj kamarát sa nezaprel. Prezentoval sa ako vždy – originálne. Vďaka!
Ešte toho večera som sa od hlavného vkaviarni pána Jozefa dozvedel, čo sa odohralo koncom týždňa dolu vbare. Vtých súvislostiach môj vinš musel vyznieť ako neférový, až bláznivý. Potrundžený líbyjský pilot sa chcel vbare pred svojou miestnou amantkou vytiahnuť, roztĺkol zrkadlo afľašou od šampanského chcel zdemolovať aj luster. Hoci direktor vedel, okoho ide, apredpokladal aj jeho adekvátnu imunitu, požiadal príslušníkov VB ozákrok. Esenbáci napriek protestom líbyjských dôstojníkov nachmeleného pilota odviedli.
Vtedy sa zrejme rozdrnčali telefóny, lebo do „záchrannej akcie“ sa zapojila líbyjská ambasáda vPrahe, ministerstvo obrany avojenský okruh vTrenčíne. Príkazy boli jednoznačné: Zadržaného okamžite prepustiť. Náčelník VB sa musí ospravedlniť. Prípad zbaru nespomínať, zaretušovať!
Lenže „poškodený“ pilot sa dožadoval ospravedlnenia aj od direktora hotela. Tentoraz však kosa narazila na kameň: Nie, nemám sa vám čo ospravedlňovať. Džentlmensky sa môžeme pozhovárať, až keď uhradíte škodu. Účet dostanete do týždňa.
Ale, ale, pán hotelier, ste predsa fachman. Odhadnite si škodu aja vám ju okamžite zaplatím.
Za inventár zodpovedá kolegyňa zbaru. Škodu musí najprv vyčísliť apotom spísať zápisnicu.
Čo tu chcete spisovať? Akú škodu, akú sumu? Ráčte sa pozerať sem: Zmojej ruky nepršia stokoruny, ale doláre. Ja ich budem takto spúšťať avy si ich môžete zbierať. Až poviete dosť...
Neurážajte, stačilo!
Slečna je inteligentnejšia. Pozrite sa, ako ich usilovne zbiera.
Ivona, okamžite vstaňte!
Nemám ich zbierať, ani keď si to hosť želá?
Zbierať môžete, ale zmetákom. Ana lopatku!
Opolhodiny má direktor telefonát zokruhu. Volá generál: Vážený, ak ešte raz strčíte nos do vnútorných vecí armády, zatočíme svami inak. Neodvedú vás žandári, ale naši kontráši. Človeče nešťastný, neviete sa dovtípiť, že my zodpovedáme za ich bezpečnosť? Že za výcvik platia vo valutách, oakých sa vám vtom vašom poondiatom hoteli ani nesníva? Spamätajte sa apremýšľajte aj politicky!
Memento
Vtých rokoch kraľoval vkaviarni hlavný pán Jozef. Svojmu rajónu vdychoval atmosféru pohody, dôvery, svojich štamgastov poznal ako svoje omegy. Vedel, kto akedy príde, po akých novinách siahne, obligátnu kávu či štamperlík prinášal aj bez objednávky.
Majstrovsky sa vyznal aj vsorte dôležitých činovníkov na služobných cestách. Podľa tváre aspôsobov vedel uhádnuť, skade hosť prichádza, či je solventný, či večer bude sedieť sám, popíjať skolegami, alebo solitérsky so slečnou. Ovládal zabudnuté pyžamy, ale aj ukradnuté popolníky zbrúseného krištáľu, ktoré občas zmizli ako odškodné za drahú pijatiku, ktorú hosť musel zaplatiť. Pán Jozef vošiel do histórie hotela aj ako dobrovoľný bojovník proti prostitúcii voblasti profylaxie ajazykovedy. Keďže pomenovanie prostitútka za socializmu oficiálne nejestvovalo apomenovanie príživníčka dehonestovalo jeho fajnový rajón, vkaviarni vysedávajúce slečny – radodajky nazýval „arabkami“. Toto pomenovanie získali vďaka Kuvajťanom, ktorých do Piešťan priviedol slovenský tréner Borhy – vtedajší šéf kuvajtskej futbalovej reprezentácie. Svoj stan si rozložili vMagnólii. Navoňaní mládenci boli nadšení futbalovým kumštom neznámych Slovákov, ale aj nevídanou krásou ainteligenciou dievčat, ktoré snimi vedeli komunikovať aj bez slov. Keď mládenci zistili, aké je unás všetko smiešne lacné, čašníkom dávali také isté tringelty, ako platili za konzumáciu. Istalo sa, že útočné trio po sústredení neodcestovalo do svojej vlasti, ale tréningový pobyt si predĺžilo. Podľa pána Jozefa to bol prvý prípad emigrácie do socialistickej ČSR. Arabky ipersonál nevychádzali zúdivu, lebo mládenci žili ešte na vyššej nohe ako predtým. Slovom, piešťanské podniky, avtamojších podnikoch slečny, otvorili Kuvajťanom náruč. Opetrodolároch, čo im vyčnievali aj zvrecka na košeli, sa čoskoro dozvedeli aj odvážne šičky vo vrbovskej Trikote. Keď svoje služby začali ponúkať aj ambiciózne študentky miestnej hotelovky, túžiace po jazykovom zdokonalení, pán Jozef strácal prehľad aočividne znervóznel: Ako uchrániť svoju klientelu pred pohromou, pred chorôbkami, ktoré už zaregistrovali aj miestni diskrétni lekári?
Pán doktor, oslovuje ma nenápadne, ak občas myslíte na svoju paniu, chcem povedať na svoje zdravie, dovolím si poznamenať, že tamtie dve slečny sú „arabky“.
Vďaka, pán Jozef.
Viem, že si potrpíte na blondínky, ale tamtá nová akvizícia stým parádnym zadkom nie je ani „arabka“, ani inžinierka, ale nasadená konfidentka.
Vie onej direktor?
Prirodzene, ako prvý.
Direktorovi viac nebolo treba. Nadával ako pohan. Atakto mi tu deň čo deň brnkajú na nervy. Moji tajní, moji „hygienici“ sú zrejme prepracovaní, keď potrebujú aj konfidentku.
Upokoj sa, nepreháňaj. Nesleduje teba. Apokiaľ ide otvojich dvoch eštebákov, tí sú tu predsa legálne. Pri nástupe sa ti dokonca predstavili, legitimovali. Nečuduj sa, máš tu dve tretiny cudzincov.
Tak potom nech si láskavo sledujú cudzincov, vekslákov, arabky, anie nás! Od istého času sa sústreďujú najmä na personál. No ja cítim, že sa zameriavajú špeciálne na mňa. Vieš, ako vyšetrujú kelnerov? Ferinko, čo hovoríš na svojho direktora? Nie je príliš panský, neubližuje ti? Myslí to so socializmom úprimne? Ozaj, ako sa správa, keď ho zavoláte na partajnú schôdzu? Povedz nám, ale úprimne, môžeš ty – ako čestný asvedomitý komunista – veriť nepartajnému šéfovi? Vieš dobre, že šabuje vo veľkom. Amy vieme, že šabuje aj na tvoj úkor. Nevieš sa ozvať? Interhotely si ho síce chovajú ani vo vatičke, ale ste tu predsa vy – partajníci! Máte za sebou orgány mesta, okresu... ak potrebuješ pomoc, príď.
Je tam toho! Robia, za čo ich platia. Si predsa direktor, tak sa správaj ako iní. Občas svojich hygienikov pozvi do separé, ponúkni koňakom, amerikami, pribaľ ďulajku, uhorák, dajakú reklamnú čačku-mačku pre ženy – amáš pokoj. Buďte kamoši.
Kamošov mi láskavo nevyberaj!
Aj kpartajníkom sa musíš správať inak. Interhotely ťa síce držia, ale skutočná moc sídli kdesi inde aty veľmi dobre vieš kde.
Dvojaký životopis
Popíjam vodku apremýšľam, kedy vňom nastal ten totálny skrat audomácnilo sa rozhodnutie skoncovať so životom. Poznali sme sa od detstva. Vyrastali sme na jednej ulici, spolu sme leštili študentské lavice aneskôr vBratislave aj kaviarenské stoly. Ivan bol už vgymnáziu unikátny solitér. Vseptime na telocviku ako prvý vdejinách školy odmietol šplhať sa po lane: Nehnevajte sa, pán profesor, ale to vaše lano mi zodiera ruky aubíja ducha. Nemá to výchovný cieľ apre mňa význam.
Prirodzene, telocvikár sa najedoval anaparil mu reparát. Unikátna bola aj repríza na konci roka. Postihnutý cvičenec prišiel na reparát včiernom obleku. Na bielej košeli mal kravatu, na rukách jelenice. Zhrozenému profesorovi, ktorý sa nezmohol na slovo, úprimne vysvetľoval: Pán profesor, pre mňa je telocvik, nota bene reparát ztelocviku, sviatkom.
Jeho chýrny šplh na lane putuje sIvanom na každé maturitné stretnutie. Ba istá dáma, inak lekárka, sa od smiechu zakaždým pociká. Keďže sa smejú všetci, smeje sa aj Miro, úspešný prokurátor. Ikeď nejeden pohľad spočinie najeho tvári dlhšie, súdruh prokurátor je bezstarostný, suverénny. Oktáva síce starne, zabúda, ale svoje vie. Krátko po februári, pri tzv. demokratizácii, Ivana Š. vylúčili zprávnickej fakulty, najmä zásluhou spolužiaka Mira, ktorý bol predsedom ČSM na fakulte. Dôvody boli jednoznačné: Menovaný si po prvej štátnici dal vytlačiť vizitky stitulom JUC – iuris utriusque candidatus, čo lapidárne svedčí ozakorenenom meštiactve. Otec pracuje ako bankový úradník, matka je majiteľka kozmetického salónu, prežitku to buržoázie. Menovaný sa neštíti navštevovať kaviarne, kde sa sústreďujú podozrivé živly itakzvaní umelci, nepriatelia ľudovodemokratického zriadenia, sktorými hráva biliard.
Vylúčenému sa žije stokrát ťažšie ako nedoštudovanému. Vylúčený vysokoškolák nemá šancu uchytiť sa. Ivanovi ostala jediná šanca – vojenčina. Hoci mal knej rovnaký vzťah ako ktelocviku, hrdinsky narukoval atrpel. Ožil až posledný polrok, keď sa uchytil ako pomocný kuchár. Po vojenčine práve vďaka svojej kuchárčine zakotvil vRAJ-i, čo znamená podnik reštaurácií ajedální. Stával za výčapným pultom, menej schopným šéfom grátis viedol účty, prevádzkoval staničnú reštauráciu asvoje rajské putovanie končil ako vedúci rekreačného zariadenia významnej fabriky.
Jedného dňa zastavilo pred chatou auto, vystúpili zneho námestník skádrovníkom, ktorého námestník zrejme potreboval, lebo chatárovi pošepkal: Má rád údené karé schrenom. Predtým aj potom borovičku – bez kávy. Dnešný cech platím.
Kádrovník sa však na chate cítil ani vraji avizitu si sólovo predĺžil ojednu noc akúštik dňa. Keď mu chatár prostoducho predložil účet, zamračil sa aprehovoril až po chvíli ticha:Šuhajko, badám, že rátať vieš. No premýšľať si sa ešte nenaučil. Nezabúdaj, že táto podniková chata má svoje zvyky, tradície, úctu knomenklatúre. Ak nevieš, vtrezore mám fascikel stvojím menom. Viem, zakej si famílie, aj skade ťa vyhodili. Nebyť tvojej mamky apaničiek trenčianskych generálov, ktoré krémuje amasíruje, je vylúčené, aby si skončil ako desiatnik aešte aj vzorný vojak. Čo kukáš? Môže byť pomocný kuchár vzorný vojak? Neexistuje! Zkádrovania žijem roky, aj keď mizerne. Peňazí nemám. Ani teraz pri sebe ich nemám. Ak si myslíš, že kádrováka platia ako direktora alebo námestníka, mýliš sa. Na rozdiel od teba makám bez tringeltov, prémií, ba za svoje si kupujem aj stravné lístky do menzy. Ak na môj cech pozabudneš, alebo ho šikovnučko znesieš zo sveta, ztvojho fascikla zmiznú kompromitujúce posudky aostanú iba kladné.
Sú aj také?
Nájdu sa. Akeď sa nenájdu, tak sa vystavia. Aj keď nevyzerám, mám aj kladnú fantáziu. Ak mi helfneš, dostaneš posudok, že mu sám neuveríš.
Vzreparovanom posudku sa uvádza, že súdruh Ivan Š. bol vzorný vojak, aešte vzornejší vedúci. Ovláda jazyky, absolvoval jednu celú štátnicu, pre chorobu prerušil štúdium, vpraxi je výnimočný. Matka-vdova – pracovníčka komunálnych služieb – je vedúca brigády socialistickej práce. Manželka menovaného pracuje ako zdravotná sestra, takže aj deti sú vychovávané vzdravom marxistickom prostredí.
Vďaka posudku pôsobil ako hotelový tajomník, neskôr ho vkúpeľnom meste vymenovali za riaditeľa hotela Eden. Vtedy vymyslel aj bonmot EDEN JE LEN JEDEN! Keďže na poste sa osvedčil, poverili ho aj gesciou nad výstavbou Magnólie. Vdekréte sa však neuvádza, ako sa dá jeden hotel spravovať, druhý stavať azodpovedať za obidva. Hoci dupľovaný direktor drel, ako vládal, stále žil odlúčený od rodiny vTrenčíne, lebo sľubovaný byt mu nikdy nedali.
Koncerty
Hoteloví hostia sa slnia ačlnkujú na Sĺňave, deti kŕmia nenásytné čajky, zaľúbenci spasiou nasadajú do hotelového koča avezú sa až do vily Bakchus, kde roku 1811 prebýval Beethoven. Vareáli vily patriacej hotelu direktor pripravoval hosťom pikniky aprenajímal víkendové chatky obkolesené viničom. Vhoteli usporadúvali medzinárodné kolokviá, sympóziá, pribúdali bankety, recepcie, koktaily, úspešne vyznela aj prvá súťaž oMiss Slovenska, ktorú priekopnícky organizovalaSmena.
Personál so svojím direktorom absolvoval stáže vPrahe ina Balkáne, nanemeckom ostrove Rujana ivo Viedni. Ivan Š. získava diplom „Najlepší zlepšovateľ interhotelov“. Aby prestali reči ojeho kvalifikácii, externe absolvoval hotelovú školu.
Skúsený profesor aniekdajší diplomat Scherer mu po maturite spohárikom whisky blahoželá:Tak, na tvoju druhú maturitu, pán kolega. Máš úspechy, Magnólia ti kvitne, rozvoniava... no ja na tvojom mieste by som hlavu až tak nevystrkoval. Tento režim – hoci sa momentálne demokraticky usmieva – si potrpí predovšetkým na vyrovnané šíky aposlušnosť. Predbiehaš dobu ato sa neodpúšťa. Ak ťa raz sotia do bahna, ktorého je tu vPiešťanoch bohato, čistý nevylezieš.
Všťastnej aoddychovej chvíli mi Ivan viac ako úprimne vraví: Neviem, či ma nevysmeješ, či ma vôbec môžeš pochopiť, no pre mňa je zážitkom aj recepcia. Cítim sa ako dirigent na koncerte. Stojím síce bokom, hostia ma nevidia, no ja musím vidieť každého. Zdvihnem ruku, odhrnú zásuvnú stenu, zdvihnem druhú, auž sa nesie aperitív. Čašníkom poďakujem očami asledujem, ako nosia menu. Stolovanie iobsluha musia byť stopercentné. Hosť zlyhať môže, čašník nesmie!
Za politického odmäku na vlastnú zodpovednosť zamestnáva Štefana S., absolventa švajčiarskej hotelovky. Zamestnal ho napriek tomu, že vedel ojeho väzbe za politický delikt. Štefan S. prenášal do Švajčiarska list od známeho futbalistu. Na hraniciach list „náhodou“ našli, aštudent namiesto absolutória dostal šesť rokov za mrežami. Časť trestu si neskôr odpykával vostravských baniach. Keď sa direktor Magnólie presvedčil, že plynulo hovorí tromi jazykmi, začlenil ho do recepcie ako šéfa ubytovania. Mal na starosti aj mimoriadne náročných hostí, ktorých požiadavky boli neraz nevyspytateľné. Svoje si vyžadoval aj gróf Cinzano mladší. Prišiel si zarybárčiť, zapoľovať, no odmietal sprievodcu, ktorého mu silou-mocou vnucoval Čedok. Pomery unás pravdepodobne poznal. Vybral si Štefana S., ktorý ho dva týždne sprevádzal po Slovensku. Výsostne spokojný hosť odmenil sprievodcu parádnou dovolenkou vTaliansku ahotelu poslal tucet slnečníkov, ktoré potom zdobili terasu. Hoci slnečníky boli sýtočervené, miestnych papalášov popudzovali rovnako ako gróf Cinzano vspoločnosti nespoľahlivého recepčného: My dobre vieme, kto grófovi otvoril dvere, kto vpustil do recepcie nespoľahlivého dobrodruha. Ako politický omyl avýstrednosť zhodnotili aj direktorov koč, vktorom sa nároční hostia prevážali do vily Bakchus.
Skúsený harcovník profesor Scherer vetril správne. Po sérii atakov na recepčného anonymy audania prichádzali aj na direktora: Nezamestnal ho pre pekné oči, ale za protislužbu všabovaní!
Direktor sa ma spytuje: Povedz mi, keď si taký prognostik, skade moji „hygienici“ vedia oudaniach, ktoré sú adresované partaji? Existuje až také prepojenie medzi ŠTB astranou, alebo si jednoducho vymýšľajú?
Čo som mal povedať? Prepojenie zrejme existuje avtomto prípade šlo odohovorenú taktiku: Pri každej príležitosti brnkať direktorovi na nervy. Ak je inteligent, pochopí, že urobí lepšie, ak sa zbalí aodíde. Aj preto mu podchvíľou vyšetrovali čašníkov, tlačili ich kmúru, len aby sa priznali apodpísali, že šéfstvo berie, šabuje, lebo uprednostňuje zazobaných hostí zo Západu. Ajkeď zpersonálu občas dakoho zlomili, dôkazy stále nemali. Preto si vyrobili dôkaz modelový, zacielený na direktorovho chránenca – Štefana S. vrecepcii.
Istého Araba „čírou náhodou“ pristihli in flagranti sneplnoletou dievčinou zhotelovky. Keďže už predtým mal na rováši veksláctvo, pošepkali mu, že jestvuje istá možnosť ako vyliezť znepríjemnej brindy so zdravou kožou. Moslimský borec pochopil, že tentoraz mu nepomôže ani Alah, ani petrodoláre, atak radšej spieval:
Áno, šéf recepcie brat úplatek. Ode mne vzat sto dolar, že nevidet slečnu, kerú ja brat na cimer.
Recepčný, ktorému prišili ďalšie prehrešky, sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Pretože už raz okúsil špeciálnu starostlivosť opolitického väzňa, trpel predovšetkým psychicky. Pre srdcovú arytmiu ho zo zdravotných dôvodov prepustili na slobodu, no pošepkali mu, aby sa neodvážil prekročiť prah Magnólie. Sami sa mu postarali oreklamu, lebo vyhlasovali, že nešlo oprečin politický, ale finančný akriminálny. Osamotený, odkopnutý, zomrel na slobode na infarkt.
ܱá
Ivan Š. si viedol archív aopatroval vňom aj novinový výstrižok zaugusta 1968. Spravodajca píše, že okupácia vyľudnila kúpele iznámy interhotel Magnólia, čo spôsobilo veľké národohospodárske škody. Vzávere konštatuje, že by rád spoznal prvých hostí, ktorí sa odvážia prísť do ČSR aprekročiť prah hotela.
Iba direktor vedel, že prah hotela ako prví prekročili jeho fízli – hygienici. Potešili sa, keď videli, že direktor nezmizol na Západ, auznanlivo mu podali ruku. Rečnili čosi ostrane, ktorá sa poučila, ado ktorej už hocikto nevlezie, ale „keby si chcel ty, súdruh riaditeľ, vstúpiť do strany, miesto pre čestných súdruhov máme!“
Namiesto konkrétnej odpovede povedal spovzdychom: Mám prázdny hotel.
Len sa ty nič neboj, čoskoro sa naplní. Ozaj, plat ti beží?
Plat áno.
Vydrž týždnik-dva ahotel máš plný.
Zrejme vedeli, očom hovoria, lebo piloti zo Sýrie aLíbye ubytovaní na Sliači museli svoje kasárne uvoľniť aktuálnejším spojencom asami sa presťahovať do Piešťan. Keďže mesto nemalo pre nich voľné priestory, prvé týždne bývali vMagnólii, kde sa zázračne rýchlo adaptovali. Vyžívali sa najmä vúspešných náletoch na vypôstené arabky, ktoré pohŕdali Rusmi, čo sa pozdávalo nielen pilotom, ale aj pánu Jozefovi, ktorý situáciu komentoval svojsky: Obávam sa, že naše arabky sa Rusom nevyhýbajú zdôvodov politických, ale hygienických.
Keď opadli prvé vlny strachu aneistoty, opäť začali prichádzať verní Kuvajťania, ale aj poľskí, maďarskí aslovenskí Židia, roztrúsení po svete, ktorí sa vkúpeľoch stretávali so svojimi príbuznými. Tí však prežili šok, čo si opäť odskákal nič netušiaci direktor:
Pán riaditeľ, ste neseriózny. Otom, čo sa vtomto hoteli ameste odohráva, ste nás mali vopred informovať.
Nehnevajte sa, no nerozumiem. Čo sa robí, sčím nie ste spokojní?
Klamete, podvádzate. Vediete tu proti nám otvorenú, priam transparentnú prípravu na vojnu.
Kde... kto sa pripravuje na vojnu? Vari my Slováci, keď sme na kolenách?
Lákate nás do kúpeľov, získavate doláre, marky, no pri tom provokatívne pred našimi očami školíte arabských pilotov. Vy neviete, alebo nechcete vedieť, že sú to potenciálni vrahovia nás – Židov?
Vhoteli predsa už dávno nebývajú. Azatvoriť pred nimi ako hosťami dvere si nemôžem dovoliť.
Odchádzame! Odchádzame neradi, lebo so službami vhoteli sme boli spokojní.
Vila Bakchus
Po dlhšom čase mi dva razy volal domov. Hoci bol odjakživa hrdý, prosil ma, aby som prišiel. Keď som nechodil, poslal mi dva telegramy sjediným slovom: Príď! Keď som konečne prišiel, povedal akoby mimochodom, že na moju počesť zapriahne do koča: Sadneš si ku mne na kozlík, aby si nevyzeral ako papaláš, aodvezieme sa do oázy ticha apokoja. Uvidíš, ako vyzerá Vila Bakchus dnes.
Prečo práve ta?
Lebo direktor Magnólie ta osobne odviezol iba vyberanú spoločnosť: grófa Cinzana, šejka zKuvajtu, profesora Scherera inášho spoločného ochrancu pána Jozefa zkaviarne na počesť jeho šesťdesiatky. Sadaj! Vieš, čo je to za fušku zohnať vkúpeľoch koč akone? Nakŕmiť ich, napojiť, ustajniť? Vživote som sa nestaral okone, ale už si rozumieme: Vije, moje, vijó!
Koníky ťahali koč hore brehom, ľudia sa za nami obzerali, spokojný Ivan šibol na veselšiu strunu: Raz pri mne sedela krásna žena. Prsia ani zvony. Keď vošla do kaviarne, onemel aj pán Jozef. Trpela na skoliózu. Tej Afrodite vykrivili chrbticu vlastné prsiská. Pre jej prsia som nevnímal ani okolitú prírodu.
Ačo doma, Ivan?
Vporiadku, darí sa. Dcéra čaká druhé dieťa, stále žije vJuhoške. Starší chalan skončil hotelovku, ale varí vo Viedni achce do Ameriky. Odmieta sa vrátiť.
Amama?
Leží všpitáli, má rakovinu.
Ačo žena?
Vtom starom bytisku žije sama. Keď prídem domov, domŕza avypytuje sa, kedy dostanem vPiešťanoch byt. Na svätého dindy! Ija som vhoteli sám. Šéf recepcie iprofesor Scherer umreli. AJozef zkaviarne obsluhuje už iba svoju záhradu. Namiesto na arabky upriamil sa na ruže. Včera mi zaistili dvoch čašníkov. Chcú ma silou-mocou zašiť anevedia ako. Najnovšie zabudli na šabovanie asnoria po akýchsi prezentoch. Chumaji! Vedia, že beriem iba guldeny. Aiba zlaté. Poznáš ma. Odjakživa letím na zlato. Vijó, moje, vijó!
Nemysli na to.
Nie som svätec. Aj vhoteli sa kadečo prihodí. Ale šabovanie aúplatky či dary neexistovali aneexistujú. Preboha, ver mi aspoň ty.
Najprv mi ukázal vilu. Do suterénu naznášal originálne sudy, keramiku, zreparoval kozub. Vynovil aj drevenú terasu, skadiaľ bol pohľad pre bohov. Dolu kopcom bežia vinice, pod nimi vidieť Sĺňavu, kolonádny most iMagnóliu. Číry vzduch bol presiaknutý vôňou pokosenej trávy aživice znových drevených chatiek.
Vraví: Včera som tu nocoval. Meditoval. Púšťal som si Ódu na radosť. Predstav si, že ešte stále sú pochybnosti, či tu Beethoven vôbec bol.
Abol tu?
Ja tomu verím. Chcem veriť, lebo mi sem pasuje.
Mysli aj na seba.
Neboj, myslím aj na seba. Obávam sa, že až príliš často. Ale viem sa aj obrniť. Poznám svoju mravnú hranicu: odtiaľto – potiaľto. Ďalej ma nedostanú.
Večer vbare už nefilozofoval. Nasával aprovokatívne nahlas si objednával vodku: Pijem iba stoličnú, pokrokovú.
Barmanka mi naznačovala, aby som ho utíšil, no tej noci si nedal povedať: Ešte dve vodky, Ivka. Mám tu priateľa, posledného.
Neblázni, každý ťa tu pozná, dohováram mu.
Keď pozná, tak vie, že šabujem. Kto šabuje, má za čo chľastať. Aj barmanka so mnou šabuje. Dám jej tučný tringelt, no polovica je vopred moja. Ty jej dáš bakšiš, azasa je polovica moja. Kapito? Barmanka ma už neprosí iba očami, upozorňuje ma na fízlov, obáva sa, že sa to zle skončí. Má pravdu, lebo Ivan provokuje ďalej.
Hej, vy dvaja, čo si to šepkáte? Šabujete? Ja šabujem, ona šabuje, podľa našich hygienikov šabuje celý hotel. Zabúdajú, že šabovať aprijímať dary môže iba pán hotelier. Ja môžem aj šabovať aj šabľovať. Expert, poznáš Chačaturjana? Toho uznávam, ten vie šabľovať išabovať. SChačaturjanom si zašabľuje komplet bar. Arabky, piloti, hygienici – stebou na čele.
Prestaň, spamätaj sa.
Ach, ten pravý sa ozýva. Čo si mi želal na päťdesiatke? Namiesto slovka uznania, podanej ruky, si mi zavesil na krk truhlu zmagnólie. Taká somarina sa môže zrodiť iba vtvojej rétorickej kotrbe. Magnólia je krík, kríčok, stromček krehký ako posratý život. Zmagnólie nenareže dosky ani kráľ stolárov svätý Jozef. Magnóliu sú schopní posrať iba hygienici. Kúsok po kúsku rozoberať, rezať, krájať, štiepať, opľúvať, lámať haluze iľudí... vyšetrovať, zatvárať, no mňa nezatvoríte, mňa veru nie!
Adieu
Usrkávam, chlipkám si zďalšej vodky asom rád, že ma vtomto babylone nik nepozná. Itak je mi nanič, lebo privolané pobosorované chvíle stále dotierajú, hryzú. Mohol som čo len tušiť, že Ivan sa odhodlá za životom pribuchnúť dvere? Skamarátiť sa spovrazom, ktorý preklínal už vgymnáziu?
Jeho smrti nemohli uveriť spolupracovníci, konškoláci amedzi nimi vari tucet lekárov: Keby sme boli vedeli, keby sme boli tušili, keby nám čo len slovom naznačil, zavolal, napísal... toľko lekárov musí pomôcť. Dušovali sa dobreže nie unisono.
Aj mne prepáč, Ivan. Týždeň predtým, ako sa to stalo, bol som vtomto meste, blízo teba. Chcel som ťa navštíviť, prekvapiť, no nakoniec som ťa vypustil zhlavy, len aby som nemusel počúvať tvoje nechlapské náreky. Ďakujem ti za rozlúčku. Až teraz rozumiem tomuto výletu do vily Bakchus. Chcel si sa so mnou rozlúčiť, ukázať mi to svoje nešťastné miesto. Aja som sa tam nadchýnal krásou, romantikou... kde som mal oči, rozum, že som nevnímal tvoje rozpoloženie, trýzeň? Už rozumiem aj tvojmu Beethovenovi, ktorý ti vtej samote robil spoločníka. Aj tak nechápem, asotva kedy pochopím, ako si mohol počúvať Ódu na radosť apritom si dávať na krk povraz...
Pohreb si mal dôstojný. Prišli tvoji spolupracovníci, konškoláci, štamgasti, pán Jozef, kamaráti inekamaráti. Tvoji ľudia vtvojom hoteli dlho po pohrebe chodili včiernom. Smútkom protestovali vmene svojom itvojom. Na druhý deň po pohrebe zatvorených čašníkov prepustili. Fízli kapitulovali, prehrali na celej čiare!
Márnosť, čosi mi tu stále nehrá. Ocitám sa dobreže nie vklepci. Ty si prehral, Ivan, fízli prehrali, ja som prehral, hotel prehral – kto vlastne vyhral, keď všetci naokolo prehrali?!
(úryvok zknihyٱÍÍ)
