ղľáԾ
Rozhovor so spisovateľkou Svetlanou Žuchovou
Atmosféra vašej novej knihy Dni matiek mi pripomína naladenie debutu Dulce de leche. Dajú sa vprízračnosti atajomne, ktoré vistých okamihoch postavy oboch kníh obklopujú, naozaj nájsť paralely?
Je zaujímavé, že to tak vnímate. Možno je to tým „nadprirodzenom“, ktoré sa voboch textoch mihne. Pravdupovediac, pre mňa sú obe knihy vzdialené od seba celé svetelné roky. Akoby ich napísali dve rôzne verzie mňa, ale možno sú menej rozdielne, ako by som si priala. Teda, tie knihy aj tie moje verzie.
Tematicky sú Dni matiek prepojené aj sObrazmi zo života M. Včom je však zobrazenie vzťahu matka – dcéra vnovej knihe špecifické?
Obrazy som napísala zpohľadu dcéry, ktorá sa ešte na matku obracia zpozície dieťaťa, teda ako kurčitej autorite. Vnovšej knihe je dcéra už sama dospelá žena. Na jednej strane sa usilujem zamyslieť nad vzťahom matky adieťaťa zpohľadu matky, na druhej strane zpohľadu už dospelej dcéry, ktorá sama za starnúcu matku čiastočne preberá zodpovednosť. Hoci, pravdaže, pri starostlivosti ovlastného rodiča ten aspekt, že to bol kedysi kompetentný rodič, nezmizne asi nikdy. Vtejto životnej fáze sa domnievam, že preberanie zodpovednosti za rodiča je (asi pre oboch) dôležitý míľnik aje šťastím, ak nám je dopriate ho zažiť.
Vknihe nemožno prehliadnuť vnútorné monológy postáv spojené svysokou mierou obáv astrachu zrôznych životných situácií, vktorých sa ocitajú. Prečo bolo pre vás ako autorku kľúčové tieto pocity vdiele takto zachytiť?
Utkvel vo mne výrok mojej obľúbenej rakúskej spisovateľky Marlene Streeruwitz, ktorá vrozhovore kedysi povedala, že je zaujímavejšie zobrazovať človeka vnáročnej situácii ako vsituácii, keď je šťastný. To by bola teraz taká prvoplánová odpoveď na vašu otázku. Napísať omatkách, ktoré sa vždy radostne abez pochybností starajú ovydarené deti amedzitým, napríklad, budujú materské centrum, by vlastne bola poriadna výzva.
Čo ma však zaujímalo špecificky, bola neistota oboch hlavných protagonistiek. Pre mňa je zaujímavé vnímať reakcie čitateľov. Niektorí vnímajú hrdinky ako „hysterické ženy“, čo je presne to, čo sa ženám vtakejto situácii deje. Veď aj ony osebe pochybujú, samy si nemôžu byť isté, „kde je pravda“. Takáto neistota je neraz oveľa horšia ako nejaký nepriaznivý verdikt.
Ženy sú vo vašom texte opakovane uvádzané prostredníctvom svojho krstného mena. Súvisí takéto vytyčovanie mien postáv skrízou ich identity alebo plní inú funkciu?
Premýšľam, ako ináč možno postavy uvádzať. Dni matiek sú mojím prvým textom vtretej osobe, stým ma baví experimentovať. To, že postavy nejako pomenujem, sa mi zdalo prirodzené, aby som onich mohla hovoriť, iný zámer som nemala.
Povaha vzťahov vknihe je determinovaná aj tým, že sa stretávame sdieťaťom, u ktorého sa pravdepodobne vyskytol autizmus, či sdôchodkyňou, ktorej „choroba likviduje mozog“. Sakým zámerom ste zvolili predstaviteľov takýchto zraniteľných skupín?
Zdá sa mi, že špecifikom duševnej choroby, teda aspoň niektorých duševných chorôb, je, že nám blízkeho človeka vezme. Ak sa u dieťaťa, ktoré sa vyvíja typicky, usmieva sa a učí prvé slová, okolo osemnástich mesiacov prejaví autizmus, okolie ototo konkrétne dieťa naozaj prichádza, aj keď, pravdaže, zároveň získava iné dieťa, ktoré si vyžaduje veľmi odlišné zachádzanie. Rovnako demencia pripraví rodinu opríbuzného, ten sa vlastne stáva niekým iným. Netrúfam si hodnotiť, či je to ľahšie alebo ťažšie vporovnaní so situáciou, keď vám pred očami telesne chradne milovaný človek, ale je to iné. Amňa zaujímal práve ten aspekt.
Postava Tamary pociťuje úľavu, keď sňou prestanú „zaobchádzať vrukavičkách“ aveci sa začnú „pomenúvať pravým menom“. Je to niečo, čo by nám občas prospelo aj vneliterárnom svete?
Potreby ľudí sú vrôznych situáciách rôzne. Niekto to zaobchádzanie vrukavičkách potrebuje, niekto znesie viac priamosti aaj to sa mení podľa kontextu. Konkrétne Tamara potrebovala vtej danej špecifickej situácii priamejšie zaobchádzanie, ale asi by som to nezovšeobecňovala.
Rozhovor pripravila Jaroslava Šaková.
Svetlana Žuchová (1976)
Knižne debutovala zbierkou poviedok Dulce de leche (Drewo asrd, 2003). Novela Yesim (KK Bagala, 2006), román Zlodeji asvedkovia (Marenčin PT, 2011) a kniha Obrazy zo života M. (Marenčin PT, 2013) boli nominované na cenu Anasoft Litera. Jej Obrazy zo života M. získali vroku 2015 Cenu Európskej únie za literatúru. Minulý rok jej vyšla nová kniha Dni matiek (Slovart).
Foto: Tchovi Erler
