��������

Rovnako ako najnovšia kniha básnika, prozaika, prekladateľa a publicistu Mariána Hatalu Ja, Dorian G., ktorá je priam predurčená na to, aby vyššie spomínaný nepomer v literatúre zmiernila. Jej kľúčovou postavou je totiž ryšavý kocúr, ktorého s hlavným hrdinom známeho románu Oscara Wilda spája len krstné meno a iniciála priezviska. Inak si žije vlastným životom v trojizbovom bratislavskom byte spisovateľa Ervína Mikuliča, jeho manželky Etely a detí Sylvie a Maťa. Do svojej novej, intelektuálne orientovanej rodiny zapadne takmer okamžite po príchode, a to tak rýchlo a prirodzene, že sa po nociach dokonca naučí čítať a písať.

Prítomnosť štvornohého člena rozprúdi v adoptívnej rodine nielen život, ale vystupňuje aj tvorivé nadšenie – písaniu sa totiž oddáva otec rodiny Ervín aj kocúr, ktorý si na tento účel vyberá neveľmi frekventovaný literárny žáner – denník. Čitateľ je tak konfrontovaný s dianím prostredníctvom chronologicky radených záznamov, v ktorých Dorian briskne komentuje udalosti zo života svojej ľudskej „svorky“, ale aj z vlastného mačacieho bytia: „Čítam ako blázon a potom potichu, tajne a po nociach vyškrabkávam písmenká. V priebehu dňa sa niekto zvykne presúšať doma, teda čítanie väčšinou nepripadá do úvahy, a tak iba drichmem alebo sa bezcieľne pofľakujem. Alebo rafinovane predstieram ukážkovú duševnú a telesnú záhaľčivosť, podpriemerný záujem o literatúru a umenie vôbec a simulujem ťapákovský intelekt. Tvár mám väčšinou nehybnú, bez výrazu.“ (s. 8)

Na rozdiel od prípadov, keď zvieracie postavy v knihách podliehajú intenzívnej personifikácii a preberajú na seba ľudské vlastnosti a vzorce správania, v dôsledku čoho viac či menej potláčajú svoj prirodzený naturel, Dorian si až do konca zachováva mačaciu podstatu a z ľudského sveta si osvojuje len spomínanú zručnosť čítania a písania. Vzniká tak zaujímavá paralela – kým Dorian píše knihu (najmä) o Ervínovi, ten píše knihu o ňom a toto tajné paralelné písanie vytvára medzi oboma postavami zvláštne puto.

Na prvý pohľad spletitú situáciu sa autorovi podarilo vyriešiť šalamúnsky tým, že dal najväčší tvorivý priestor kocúrovi, kým literárne úsilie otca spisovateľa načrtáva len okrajovo. Štruktúra knihy nenútene usmerňuje čitateľa v texte a spoľahlivo ho sprevádza labyrintom malých veľkých udalostí. Dorian ako rozprávač jednotlivých príbehov je autentický, komolí a skracuje slová, ktoré mu v človečej reči pripadajú ťažko vysloviteľné, do svojich denníkových záznamov premieta osoby, predmety, javy z ľudského sveta (napr. odkazy na Ervínových obľúbených hudobníkov a literátov).

Hatala, ktorý je známy svojím pozitívnym vzťahom k humoru a k využívaniu nárečových slov, poetizmov či slovných hračiek, uplatňuje túto inklináciu dômyselne, s akcentom na konkrétnu situáciu. A určite treba v tejto súvislosti spomenúť aj svieže, originálne ilustrácie Gábora Gyenesa a výstižný doslov Daniela Pastirčáka.

Ja, Dorian G. nás presviedča o tom, že pre zvieracie postavy je vždy dosť miesta aj v literatúre pre dospelých, no zároveň dokazuje, že literárny priestor je dostatočne široký na to, aby pojal mnoho rôznych žánrov, tém aj autorských prístupov. Vrátane tých, ktoré dokážu sofistikovane pobaviť. Lebo úsmevu i smiechu čoraz viac ubúda (aj) v literatúre.