��������

Tango má rôzne krokové variácie. Maďarský spiso­vateľ László Krasznahorkai sa priklonil k názoru, že tango sa tancuje na šesť krokov dopredu a šesť krokov dozadu. Prezrádza nám to názov jeho románu Satanské tango a usporiadanie jednotli­vých kapitol, ktoré v prvej časti knihy idú od čísla jeden po šesť a v druhej časti majú opačné poradie, od šesť po jeden. Pre postavy jeho príbehu je to satanský pohyb, ovládaný nejasnou temnou silou, ktorá ich odsúdila na útrpnú nedvižnosť, a keď sa aj nechajú nahovoriť na nejakú činnosť, končia, podobne ako tanečníci tanga, na tom istom mieste, odkiaľ sa pohli. Ale pre spisovateľa to nie je koniec príbehu, pohyb v bludnom kruhu sa nikdy nekončí, je to zákon bytia, ako to sám povedal v jednom rozhovore: „Všetci vedia, že bodka nepatrí ľudským bytostiam, ale bodka patrí bohom. Bohovia dajú poslednú bodku.“

��

Kruh bez východiska

Ľudské bytosti jeho románu sú obyvatelia malej stratenej osady kdesi na maďarskom vidieku. Sú to vlastne len tri rodiny a niekoľko ďalších osôb, medzi nimi aj doktor, opilec a večný vysedávač za oknom, ktorý osadníkov pozoruje a všetko si o nich zapisuje. Osada je v zúboženom stave, domy sa rozpadávajú, všade panuje neporiadok, špina a smrad. Ubíjajúci dojem zvyšuje aj zamračená obloha, neustály dážď a vietor, voda a blato na uliciach. V takomto prostredí je ťažké pokúsiť sa o nejakú zmysluplnú činnosť, osadníci upadli do otupnej letargie, nedbajú o svoje domy ani o svoj zovňajšok, ohovárajú sa, kujú intrigy, opíjajú sa a čakajú. Chceli by osadu opustiť, ale nevedia, kam ísť, preto sa spoliehajú na Irimiáša, ktorý má povesť šikovného podnikateľa a údajne sa vracia do osady. V skutočnosti ide práve z polície, kde sa mu za podvody a príživníctvo vyhrážali trestom, ktorý mu odpustia, ak im bude donášať.

Druhá časť sa začína príhovorom Irimiáša, ktorý osadníkom pripomína, že sú všetci zodpovední za smrť Fialky, nevinnej obeti ich egoizmu a nevšíma­vosti. Obhajuje iba jej brata, hoci ten v skutočnosti svoju malú duševne zaostalú sestru okradol a naviedol na samovraždu. Sľubuje im nový začiatok na neďalekom majeri, ale potrebuje prvotný kapitál. Ochotne mu dajú svoje úspory a vydajú sa na cestu. Ocitnú sa však v rozpadnutom šľachtic­kom sídle, kde sa nedá žiť, a uvedomia si, že Irimiášovi naleteli. Ten sa k nim však vráti a začne ich umiestňovať na rôzne miesta v župe, kde si nájdu ubytovanie a živobytie. Musia však sledovať svoje okolie a o všetkom mu referovať. Je to geniál­ny manipulátor. Postaral sa o nich a zároveň splnil podmienku úradov pre svoju beztrestnosť, lebo získal skupinu donášačov. Kruh sa uzatvára, vysedá­vač doktor si berie tužku a začne písať tie isté vety, ktorými sa román začína.

��

Len byť

Krasznahorkaiho označujú za maďarského majstra apokalypsy pre jeho pochmúrny obraz sveta ľudí, pasívne čakajúcich na zázrak, ktorý neprichádza. Spisovateľ to zhrnul nasledovne: „Nemám záujem v niečo veriť, ale pochopiť ľudí, ktorí veria.“ Detailný popis nehybného sveta najlepšie vystihujú pomaly plynúce dlhé vety a Krasznahorkai toto pravidlo dôsledne dodržiava. Čitateľ sa musí vyzbrojiť veľkou trpezlivosťou, aby sa cez ne prelúskal, a zároveň musí dávať pozor, aby mu neunikli myšlienky, ktoré do nich autor vkladá.

Kniha si napriek náročnosti našla svojich čitateľov. Jedným z prvých bol maďarský režisér Béla Tarr, ktorý podľahol mágii Krasznahorkaiho textu a rozhodol sa nakrútiť film, ktorý by čo najvernejšie zachoval tempo a atmosféru knihy. Jeho film trvá 439 minút, zábery sú rovnako dlhé ako vety v knihe a rovnako detailne prepracované. V roku 2023 získal Tarr na Film Feste v Košiciach Zlatú kameru a pražská AMU mu v tom istom roku udelila čestný doktorát. Uznania sa dočkal aj Krasznahorkai. V roku 2015 získal prestížnu Man Bookerovu cenu.

Krasznahorkaiho posolstvo sa nečíta ľahko a ešte ťažšie sa interpretuje. Autor mu nepomáha, svoju úlohu splnil, to ostatné necháva na čitateľa. Možno mu to uľahčia niektoré výroky, ktoré uviedol v rozhovore s Jamesom Hopkinom. Krasznohorkai sa priznáva, že je melancholik. Melanchóliu pokladá za normálny stav intelektuálneho života, v melan­chólii ľudia nachádzajú pokoj od múdrosti a trpezlivosti. Melancholici, podobne ako sedliaci, majú čas sedieť len preto, aby sedeli. Melanchólia nám umožňuje byť, len byť. Existovať niekde bez toho, aby sme si čokoľvek želali, bez toho, aby sme si uvedomovali, že niekde sme. Melancholici nemajú pochopenie pre svet plný práce a zmeny, no Krasznahorkai s úsmevom pripúšťa, že pre spoločnosť by bolo zhubné, keby bolo na svete veľa melancholikov. „Ale sme šťastní. Nie je ich veľa. Potrebujeme melancholikov.“