ղľáԾ
Občianske združenie FACE – Fórum alternatívnej kultúry vzdelávania vydalo vroku 2023 vrámci edície OUT OF THE BLUE zbierku Maríe Sánchez vpreklade Evy Lalkovičovej.
María Sánchez je španielska poetka, esejistka, ekofeministická aktivistka veterinárka. Aktomu všetkému aj vnučka veterinára. Teda jej lyrická subjektka ňou je. Padlo by nám zaľahko stotožniť vtomto prípade subjektku autorku, najmä keď je kniha venovaná autorkiným starým rodičom, no nie je to potrebné. Verše, ktoré Sánchez píše, majú totiž univerzálnu platnosť. Keď čítame ostarom otcovi, veterinárovi, naša pozornosť je upriamená na jeho moc zachraňovať život, ale vprípade, keď je to nevyhnutné, aj ho vziať. Stačí, ak do ruky vezme nožík, a potom „nezabudni plakať, aby sa rana zacelila“ (s. 30). Za veršami obolesti už tušíme rodiacu sa traumu. Jej pôvod je nejasný rovnako ako jej následky. Sprocesom odhaľovania základov traumy prebieha zároveň proces skúmania hraníc vlastnej sily („ale koho som ja mohla zabiť, ak som tá, čo krváca?“ s. 30). Ako to už býva, jedna trauma generuje ďalšiu. Subjektka sa však vo svojich pocitoch neutápa, neholduje sebaľútosti, sústreďuje sa na to podstatné.
V rovnici keď – tak
Ačo je vprípade Poľného zápisníka to podstatné? Viacvýznamovosť synekdochy rúk či motívu škvrny reprezentuje celkovú senzualitu autorkinej obraznosti. Vizuálna podobnosť čela postele snáhrobkom signalizuje prechod od metafyzického kfyzickému – kolobeh vnímania, kontinuity tradície, ako aj kolobeh života smrti. Popri plynulom pohybe kolobehu sa vtextoch objavuje aj lineárne smerovanie od akcie kreakcii („keď zamieriš puškou, / doceníš ticho“, s. 53). Lyrická subjektka žije vrovnici keď – tak, ktorá prísne definuje jej rozhodnutia kroky. Dochádza k reinterpretácii pojmov, keď je apriori pozitívne vnímané slovo „čerstvo“ prekódované na negatívny význam vspojení „čerstvo porezané“. Vmomente, keď do kontextu vstúpi telo, dochádza kprepólovaniu pojmov, čím sa zdôrazňuje nestálosť pozitívnych hodnôt, generujúca pocit neistoty. Autorka pri svojej kreatívnej práci sexpanziou významov privádza čitateľov kzamysleniu sa, pričom je tento proces podporený opakovaným použitím druhej osoby singuláru. Výpovede vzbierke sú teda adresované niekomu, smerované na niekoho. Okrem priameho prepojenia s čitateľom ide aj ovzťahy vrámci rodiny subjektky, keďže vzbierke sa nachádzajú tri básne pomenované List otcovi, List matke List bratovi.
Prechádzka lúkou a vidiekom
Lyrická subjektka bezpochyby cíti vedomie povinnosti byť tou, ktorá ovšetkom vydá/napíše svedectvo („je však rad na mne, aby som rozprávala“ s. 18). Keďže forma tohto svedectva varíruje od písanej khovorenej podobe, okrem ústneho podania s vedomím tradície vstupuje zároveň do hry opäť synekdocha ruky autora/ky a vo vzťahu ktomu aj názov zbierky Poľný zápisník, v španielskomorigináli Cuaderno de campo. Zápisník zo slovenského názvu evokuje uvoľnenejší žáner, ktorý môže obsahovať aj útržky odpočutého, prípadne môže mať denníkový charakter. Ak vezmeme do úvahy adjektívum „poľný“, význam názvu sa posúva do roviny pozorovania prírody, ergo sa tým otvárajú možnosti smerovania ktechnickejšiemu jazyku, ale aj presnejším postupom zapisovania. Takýto výklad prislúcha španielskemu originálu názvu, kde sa výraz „campo“ používa na označenie lúky, poľa, vidieka, ale aj terénu, vktorom sa koná výskum. Vabstraktnom zmysle slova potom môže ísť opole pôsobnosti. Vprípade Maríe Sánchez sa prelínajú všetky tieto vysvetlenia. Jej kniha akoby bola prechádzkou lúkou, vidiekom, ktorý sa stáva poľom pôsobnosti veterinárov zároveň terénom súkromného výskumu lyrickej subjektky, pátrajúcej po ľudskej podstate s pomocou vzorky svojej osobnej histórie.
Človek ranený pripravený zraniť
Výsledkom tohto pátrania je oscilácia medzi nežnosťou zranením podporená rámcovaním zbierky, keďže prvá časť nesie názov Prvá škvrna záverečná Posledná rana. Čím ďalej do hĺbky subjektka schádza, tým jasnejšie sa pred ňou vynára človek taký, akého ho zrejme nechcela objaviť, no už nevládze ďalej odvracať zrak – človek vplnej poľnej, ranený pripravený zraniť („Pomocou štepu môžeš premeniť charakter stromu aj plodu – stačí nožík obväz.“ s. 30). Názov predposlednej časti zbierky je Obrad, pretože za obradom musí vždy ešte niečo nasledovať. Vtomto prípade ide konkrétne opríhovor ku kolektívu, nadobúdajúci až rozmery gnómickej skupinovej charakteristiky tých, ktorí „vždy / majú / klas / zapichnutý / vhrudi“ (nečísl.). Aké prosté pritom nekompromisné vyjadrenie traumy, ktorá je zároveň neodškriepiteľnou ľudskou podstatou, vyrastajúcou zo samého základu prostredia, do ktorého je človek zrodený. V tomto prípade ide oarchetypálny priestor poľa so všetkým, čo človeku poskytuje.
Za odbornú konzultáciu španielskeho originálu autorka recenzie ďakuje Mgr. Hane Kaňukovej.
