��������

Centrom textov autorského kolektívu sú podľa anotácie konštelácie, ktoré „búrajú mýtus o tradičných vzťahových normách“. Niektoré situácie, ktoré sa v nich tematizujú, sú špecifické pre queer osoby, niektoré presahujú mantinely nestereotypných konštelácií: vplyv nefunkčných, asymetrických partnerských vzťahov či domáceho násilia je na ploche textov amplifikovaný sexuálnou orientáciou a rodovou identitou postáv/rozprávačstva/autorstva. Ambrosia Bartek (Bludisko) pripodobňuje svoje partnerské vzťahy k bludiskám, na ktorých konci ju čaká minotaurus. Nie je to len prvoplánové prirovnanie chaotických medziľudských vzťahov k dezorientujúcemu priestoru. Ohrozujúce situácie, ktoré autorka opisuje, sa odohrávajú v spletitých uliciach veľkomesta. Bohužiaľ, nie sú výnimočné samy osebe: do ohrozenia sa na ulici často dostávajú aj cisrodové osoby, no pre Ambrosiu je zúžený aj (relatívne) bezpečný priestor partnerstva. Ako píše, „my baby s minulosťou sme žiadané. [...] Už je to otrepané, pre koľkých sme sexuálnou fantáziou, ale za frajerky a manželky nie sme dosť dobré.“ (s. 209) Minotaurus predstavuje stret s agresorom, no aj zlyhanie, ktoré Ambrosia cíti zo svojej reakcie: v krízových situáciách sa častejšie prikláňa k úteku ako k boju. Text je presýtený klišé. Partneri sa s jej srdcom hrajú „ako mačka s myšou“ (s. 215), ocitnúť sa v neistom vzťahu je ako orientovať sa na rozbúrenom mori: prirodzene, kompas nefunguje a zlyhať je ako stroskotať na plytčine (s. 206). Intenzívna introspekcia, zaujímavé pozorovania a terapeutické závery z neho napriek tomu robia jeden z najzaujímavejších textov zbierky. Estetický zážitok ustupuje stotožneniu: „Nakoniec ide len o jedno: nezatrpknúť a aj napriek zraneniam dokázať ostať zraniteľná, milovať a byť prístupná láske a novým spojeniam.“ (s. 218)

Poviedka Žltá závislosť Andreja Kuruca síce nepatrí medzi najdlhšie texty zbierky, no pre všadeprítomné zdrobneniny, exaltované, manické prejavy postáv, gýčovú obraznosť a rýchlo opotrebovaný infantilný humor („Alan stvrdol, ale nie tam dole“, s. 75) je ťažké udržiavať pozornosť. Niektoré pasáže navádzajú k patologizácii, stav, ktorý k ich napísaniu viedol, zrejme musel byť podobný grafománii. „Že nikto nevidí, lietalo v Alanových myšlienkach na plyšovom Aladinovom koberci s nádherne vypracovaným cherubínom. Blažene rozsieval zlatý prášok neviditeľnosti na všetky neprístojné akty lásky.“ (s. 67)

Text Tonie Thimble Kategória X predstavuje hravú paródiu náučného podcastu venovaného asexuálom. Opisuje ich ako nový poddruh človeka, homo sapiens sapiens asexualis a prikladá aj kazuistiku – dve generácie asexuálov, matku a syna. Text je síce hravý, no prispieva k senzacionalizácii asexuálov a podsúva hrubé zovšeobecnenia: „Homo sapines s. asexualis hovoria iným jazykom a spoločenské konotácie slov, fráz a správania, ktoré je dvojzmyselné, chápu len v jednom význame.“ (s. 147) Označenie asexuálov za nový „poddruh“ človeka má rovnaký efekt, ako keď sa iné kultúry označujú za „cudzie planéty“. Zdôrazňujú sa rozdiely, ktoré komunikáciu a pochopenie sťažujú, i keď pôvodne bolo cieľom zrejme priblíženie.

Pre texty, ktoré majú skôr spovedný charakter (Trúchlenie nad rodovým ja, Zápisky dúhovej matere), nie je rozhodujúci estetický účinok, ale miera stotožnenia čitateľa s rozprávačstvom/autorstvom či s postavami. Niekoľko krátkych textov má edukatívne ambície (Od Grety Garbo k oscarovému Moonlight, Kategória X, Na obhajobu polyamórie), prípadne sa edukatívne vsuvky nachádzajú aj v poviedkach (Žltá závislosť, ������DZ�á����č�첹, Hostia, Vysávač, lampa a singlehood, Permafrost). Rôznorodosť textov sa odráža nielen v žánrovej a druhovej pestrosti, ale aj v ich kvalite. Najpríjemnejšie sú návraty k druhovému solitéru knihy, básňam Richarda L. Kramára. Hádam však nie je príliš optimistické predpokladať, že by čitateľ mohol po dočítaní dospieť k empatickému záveru, že už aj tak dosť chaotické medziľudské vzťahy sú ešte komplikovanejšie, ak do nich vstupujú tabu a fetišizácia.