��������

Často spomínaná sexuálna a rodová identita nie sú však jedinými aspektmi, ktoré si zaslúžia pozornosť. Nosnými ideami a motívmi sú komplikované rodinné zväzky, detstvo a hlboké traumy či otázky osobnej slobody. Rovnako dôležité sú aj úvahy o abstraktnejších prvkoch – jazyku, reči a spôsobe, akým sa vpisujú do tela. Jazyk aj telo sú totiž pociťované ako problematická matéria, ktorá nás núti definitívne sa rozhodovať pre jedinú správnu možnosť. „Neviem, ako sa vyjadriť inak, ako: neovládam reč pre svoje telo. Nenachádzam preň výrazy v mori mérskej reči a ani v tej pérskej. Stojím v cudzej reči.“ (s. 49) Znamená to, že nedochádza k identifikácii s matkou, no ani s otcom.

Medzigeneračný aj spoločenský konflikt

V úvodných kapitolách stretávame citlivé dieťa uvrhnuté do sveta dospelých, ktoré nezapadá do bežných normatívov. Uvedomuje si, že raz si bude musieť zvoliť, či sa stane mužom alebo ženou. Táto dilema pôsobí ako vážna a neodvratná hrozba. Autorstvo hravo pracuje s motívmi čarodejníctva a zaklínačstva, vymýšľa si rýmované formulky transformačnej mágie, ktorá by zaistila želanú premenu. Jazyk je šťavnatý a nezvyčajný, plný invencií, čo sa nestráca ani v slovenčine. V celej knihe sa hľadá cesta, ako sa cítiť pohodlne a slobodne vo vlastnom tele, ako vyjadriť prežívanie svojho ja i slovami. Hlavná postava intenzívne vníma a zároveň odmieta svoje korene reprezentované jazykom predkov, bernským dialektom švajčiarskej nemčiny. Ten je v kontraste voči spisovnému jazyku. Medzigeneračný aj spoločenský konflikt sa tak odohráva aj na úrovni reči.

Kúsky spletitej rodinnej histórie spoznávame hlavne prostredníctvom vymedzenia sa voči matke (mér) a starej mame (grosmér). Ženy nie sú prívetivé, ako by sme mohli očakávať, ale zaťažené vlastným súžením, vyžarujúce chlad a vzbudzujúce strach. Boj s rodom a polarita mužstva a ženstva je organicky prítomná aj v ich príbehoch. Zatiaľ čo jedna začne po pôrode zarastať na brade, druhá odmieta napĺňať očakávania, ako by mala žena viesť svoj život (zvažuje potrat, aby mohla doštudovať) a neskôr vychováva iné dieťa so ženou. Rozprávačský detský hlas ich považuje za negatívne rozprávkové postavy – stará mama je drakom či monštrom, mama zase ľadovou čarodejnicou. Najbližšie osoby, priestor ani materinský jazyk nie sú bezpečným prístavom. „Mérčina nie je domovom. Je hrozbou.“ (s. 81)

Celá kniha je pretkaná snahou o vyrovnanie sa s minulosťou a hľadaním deliacej čiary medzi telami a životmi iných. Autorský prístup charakterizuje až otravná posadnutosť pátraním po zamlčaných osudových udalostiach vedúcich k transgeneračným traumám. Pôsobí aj ako iniciačný moment pre začiatok vlastného života. Badáme radikálny odpor – takmer vo forme manifestu – voči pokračovaniu v zabehaných vzorcoch života: „Ale ja nemôžem byť ďalším v poradí, nemôžem pokračovať v mlčaní, pretože nebudem mať deti. Nebude nikto, kto by žil namiesto mňa.“ (s. 274)

Rovnako fluidne, ako autorstvo vníma svoje telo a jeho hranice, plynie i text. Písanie nazýva tekutým živlom zachytávajúcim pohyblivé bytie. Často sa cyklí v menej či viac podnetných úvahách, spomienkach a de facto prehovorov k samému sebe. Zaujme napríklad pohľad na „queer“ aspekt autofiktívneho písania, čo demonštruje na princípe posúvania, podvracania a prispôsobovania reality. Aktom písania sa chce emancipovať. Vydáva sa pritom na vlastnú odyseu, ktorú pociťuje ako nevyhnutnosť. Niekedy v očarení a zahĺbení do vlastného výskumu zabúda na čitateľov a nepozerá sa na to, či s ním držia krok.

Experiment na záver

Kim de l’Horizon nemá ambíciu tvoriť hotový príbeh s lineárne sa odvíjajúcou dejovou zápletkou. ��dz�á�� je rozdelený do piatich častí, ktorých súčasťou sú mozaikovité útržky z detstva, zápisky zo súčasného života mladého privilegovaného človeka Západu (autofiktívne autorstvo), ktorý si na živobytie zarába písaním. Neobchádza ani detaily o zažitých sexuálnych avantúrach, ktoré sú možno až príliš podrobné a obrazné, ale obšírne vysvetľujú vzťah k vlastnému telu a jeho potrebám. Istý egocentrizmus a exhibíciu však cítiť v riadkoch zachytávajúcich detailné rešerše na tému krvavého buka, jedného z mnohých silných metaforických symbolov knihy. Vo svojej rozsiahlej podobe sú skoro až zbytočnou vsuvkou. Čitateľsky fascinujúce sú životopisy žien z matkinej strany, siahajúce stovky rokov dozadu. Ide o neuveriteľné ženské osudy plné utláčania, nespravodlivosti a húževnatého boja za vlastné práva. Posledná časť prináša jazykový experiment, keďže list adresovaný grosmér je v angličtine a sprevádza ho aj strojový prepis do slovenčiny cez DeepL. Preklad umelou inteligenciou do slovenského jazyka ukazuje zaujímavý pohľad na rod. Na úrovni po sebe idúcich viet sa totiž strieda: v minulom čase je raz ženský, inokedy mužský. Ide o spontánnu hru, ktorá dokazuje, že presné určenie rodu napokon nemusí byť až také podstatné. Paradoxne sa aktérom oslobodenia reči nestáva človek, ale stroj.