ղľáԾ
Keby naše prečítania nabiehali ako pozretia na YouTube, keby sme mohli pridať textu srdiečko, páčika či zamračený emotikon, koľko by ich bolo?
A čo by to vypovedalo odanej zbierke? Koľko ľudí prečíta celú poetickú tvorbu za uplynulý rok? Možno merať kvalitu zbierky počtom prečítaní? Nie, nejdem nariekať nad tým, že poézia žije na okraji, veď aj jeden čitateľ sa počíta. Aj jeden čitateľ sa počíta? Ale aký? Existujú čitatelia tichí, čo nepovedia svoj názor nahlas; potom takí, čo ho sformulujú do slov (kritici, kritičky); ale aj takí, čo ho mali povedať pred vydaním (redaktori, redaktorky ďalší); samozrejme takí, čo vám (zámerne či nezámerne) nepovedia celú pravdu (rodina, priatelia). Medzi plejádou zbierok zminulého roka tuším mnoho rôznych recipientov. Tradične preto svoje úvodné slovo khodnoteniu slovenskej poézie za uplynulý rok zakončím pozvaním – čítajte utvorte si vlastný názor, lebo toto je len názor jednej „hlasnej“ čitateľky.
Prečítať nestačí!
Poézia spríznakom angažovaná vzbudzovala v dôsledku našej literárnej histórie ešte stále môže vzbudzovať negatívne konotácie. Ideológiou zdeformovaný pojem sa len veľmi pomaly ťažko dostáva zo svojho straníckeho obalu. Podľa vzoru českých diskusií prebehla vslovenskej literatúre v roku 2014 na stránkach Romboidu anketa na tému angažovaná poézia. Literárni vedci, kritici a kritičky odpovedali na otázky týkajúce sa samotného pojmu kurčitým zbierkam stouto črtou sa vyjadrili. Ako uviedol J. Gavura (Krátka kazuistika angažovanosti. In: Romboid, 2014, Roč. XLIV, č. 9-10, s. 17), neangažovaná poézia vlastne neexistuje, ak berieme dané slovo vnajširšom slova zmysle, lebo vkaždom našom prejave, aj umeleckom, sa zrkadlí nejaký názor, postoj. Naproti tomu vtom najužšom zmysle je pojem stále ideologický. Odpoveď bude asi niekde uprostred. Zmôjho pohľadu čitateľky poézie by som si priala taký angažovaný text, ktorý mi umožní prečítať básne takýmto kódom, ale zároveň sa od neho môžem kedykoľvek odpútať. Vroku 2023 vyšlo viacero zbierok, ktorým by bolo možné dať prívlastok „angažované“, zároveň tieto texty považujem za mnohoznačné a esteticky podnetné.
Angažovaný text si žiada reakciu: „angažovaná poezie se neredukuje na sdělování idejí, ale inspiruje kjejich vytváření nebo kzaujímání postojů ksociálním skutečnostem, na které ukazuje podnecuje k diskusi“ (Piorecký, K. Angažovaná poezie: souřadnice pojmu. In: Psí víno, 2012, Roč. 16, č. 59/60, s. 28). Často ide otémy spojené so sociálnym cítením a kritikou konzumnej spoločnosti. Cestu priameho svedectva onepriaznivom stave istého spoločenstva zvolil Filip Németh Žٲ (Brak). Lyrický hrdina sa vracia na vidiek hodnotí jeho premeny, najmä ignorantské necitlivé správanie sa ľudí voči prírode. Némethova angažovanosť istým spôsobom nadväzuje na „jurolekovský“ typ záujmu očloveka a prírodu, oktorom autorova monografistka píše ako omožnej „ekopoézii“, ktorá ukazuje „alternatívny, na jednoduchosti založený životný štýl“ (Juhásová, J. 2023. Belasé Ó. Básnická cesta Rudolfa Juroleka. Bratislava: SLC, s. 119). Vyznávanie takéhoto spôsobu života vsebe implicitne nesie prosbu ocitlivosť spolupatričnosť so všetkým živým. Ale zatiaľ čo Jurolek svoju výzvu či kritiku priamo nevyslovuje, Némethova poézia Žٲ predstavuje až akúsi otvorenú obžalobu. Básnik sa vyjadruje jazykom daného spoločenstva, čím deklaruje určitú spolupatričnosť, hoci vtexte prevažuje druhá gramatická osoba. Lyrický hrdina je však spätý sprostredím nielen jazykom, ale aj spomienkami. Pamäť je nosným motívom zbierky. Spomínanie hrdinu je do veľkej miery moralizátorské nesmierne nostalgické: „pamätáš sa na komín / stál niekde tu [...] ostatné stavby naokolo / stále stoja / ܻԳܳé / nikto sa ich neunúval zbúrať / ani opraviť [...] na mieste komína / už stojíš len ty“. Hromadia sa slovesá vrozkazovacom spôsobe ako: vyber si, urob, ú, prenes, Բá, všimni si pod. Obraznosť básní je zámerne jednoduchá, dochádza aj k opakovaniu tých istých problémov sdôrazom na pointu (ubúdanie zelene, znečisťovanie, vysekávanie, výstavba pod.): „opäť nové domy / ďalší úsek / vystlaný stavebným odpadom / poľná cesta sa zdá byť / zas očosi kratšia“. Zbierka Žٲ je potrebná kniha, ktorej existenciálnu naliehavosť avšak miestami narúša prílišná apelatívnosť textu. (Viac ozbierke: Urbanová, E.: Mapy sa prepisujú, ale to sme vedeli. In: Platforma pre vedu výskum. [online]. Dostupné z: https://plav.sk/node/317).
Angažovanosť za určité spoločenstvo môžeme čítať Joeho Palaščáka Rusnacke elegyje (FACE). Napriek evidentnému vyhraneniu sa zbierka presiahla hranice regiónu mieri skôr kotázke hľadania identity (národa, jednotlivca), ale najmä kjej potláčaniu: „Výskumy ukázali, že najvýraznejší vplyv / na sebauvedomenie etnika má útlak / zabraňovanie sebauvedomeniu.“ (s. 15) Básnikov jazyk je drsný, nesentimentálny, nepatetický nepoetický, napriek tomu nielen vzbudzuje emócie, ale iscitlivuje na určité témy. Jednoduchosť vecnosť, sktorou Rusínov opisuje, je zarážajúca trúfalá: „Sme horali. / Piesne smonotónnymi nápevmi / podobné bľačaniu oviec. // Hospody pomiluj. // Piesne rezonujúce prierazné ako pach / kysnutého mlieka.“ (s. 20) Lyrický hrdina sa však prezentuje ako súčasť komunity (k interpretácii sa však ponúka aj problematika osobnej cesty, ktorú hrdina ketniku podstupuje) môže si dovoliť byť presný priamočiary. Zbierka sa tak stáva mimoriadne autentickou živou. Pôsobí dojmom, akoby práve vznikala, je vnej evidentný pohyb, dynamika, proces. Svet neprichádza k Rusínom, ale oni prichádzajú knemu. Pohľad na históriu, náboženstvo, spoločnosť, kultúru, pamäť či vzťahy zperspektívy Rusínov vrhá na okolitý život celkom iné svetlo. Kritickosť, ktorá zaznieva, nie je moralizátorská, nepoučuje, ale i tak sa nepríjemne dotýka každého znás, vyvoláva pocit viny či aspoň spytovanie svedomia. Útla zbierka edície šDzԱԱ si rozhodne zaslúži vašu pozornosť.
Urbanizácia spoločnosti odkaz na istý životný štýl zaujíma Petra Prokopca Reality (FACE). Jeho reakcia na vyprázdnenosť sveta je však skôr civilná básnik aj funkčne narába snástrojmi ako irónia zámerná trivializácia textu významu. Povedala by som, že nadväzuje na typ angažovanosti Ivony Pekárkovej (aj vProkopcovej výpovedi vnímam odkaz na spoluúčasť, irónia prechádza do sebairónie pod.). Zbierka tlmočí istý názor, ktorý možno jednoducho sformulovať ako neschopnosť vybudovať si zdravý vzťah na pozadí trhových vzťahov. Reality sú orealitnom svete, orealitkách. Najprv nám však autor ukazuje realitu ako čosi intímne (prvé básne tematizujú začínajúci sa romantický vzťah). Osobné sa postupne zovšeobecňuje, jedinečnosť sa stiera, je redukovaná na typ bytu, na diery vstene, omietky, inzeráty. Hodnota vzťahu sa stráca, je ubitá pragmatizmom doby: „Garsónka sa zmestí / do piatich e-mailových príloh“ (s. 14) za problematikou vzťahu sa skrýva aj kritika nášho vzťahu ksvetu. Okrem prvkov technológie tvorí motivický arzenál zbierky akási „vesmírna“ obraznosť, ktorá hyperbolizuje (aj skomickým efektom) vážnosť univerzálnosť romantického vzťahu. Patria sem najlepšie básne zbierky ako Notifikácie zrealitných portálov, Hviezdy vzásobníku oblohy sú dnes slepé a iné. Obraz „pádu“ je tým umocnený, hoci nesmeruje krozpadu vzťahu, ako by sme predpokladali, ale kumŕtveniu ľudského ducha ako takého. Trhový jazyk postupne narúša každý pokus ointimitu, reakcie hrdinov sú deformované, strach je tlmený cynizmom „reality“: „Zo spánku nás prebrala / zaplavená ulica. / oranžové majáky svietili / ako zvyšné pomaranče vobchode. / Divili sme sa, / aký úzky môže byť výber:“ (s. 36); „V kuchyni / je zle namontovaný / guľový kohút. [...] jedného dňa / môže povoliť ventil / a plyn zažiari / ako slnko“ (s. 41). Ak Németh nabáda kscitlivovaniu, Prokopec zámerne demonštruje opak, t. j. ako sa človek otupuje, umŕtvuje. Spoločné bývanie ako symbol vzťahu, života či lásky sa pripodobňuje ktabuľke vexceli, kčíslam, k sumám. Čítať zbierku Reality ako angažovanú poéziu znamená povýšiť ju na umelecky kvalitný text, lebo ak ju prečítam len ako patetické hľadanie miesta človeka vzastavanom svete, ako hľadanie odpovedí na otázky, čo je to domov ako si ho udržať, tak potom verše: „Kúsky farby / pomaly odpadávajú / ako listy vseptembri októbri, / keď sa skracujú dni / noci sú chladnejšie [...] po celý rok“ symbolizujú nekončiacu jeseň vjednom vzťahu, to je na dobrú poéziu málo.
Kráľovná angažovanosti za uplynulý rok je Juliana Sokolová so svojou zbierkou Domáce práce (Literárna bašta). Druhým dychom sa mi žiada dodať, že zbierku považujem za najlepší poetický počin minulého roka, ale aj posledného desaťročia vôbec. Jedným zdôkazov je práve dokonalé balansovanie medzi estetickým etickým. Vhodná sa tu javí pripomienka zo spomínanej ankety, ktorú uviedol P. Markovič: „nemusíme ale vnímať len opozíciu vzťahov kategórie etického estetického“ (In: Romboid, 2014, Roč. XLIV, č. 9-10, s. 26-27) navrhol nepovažovať ich za konkurenčné kategórie, ale také, ktoré spolu dokážu koeexistovať, dopĺňať sa. Názov zbierky Domáce práce odkazuje na každodennosť. Referuje na činnosti, ktoré vykonávame denne vpriestore domova. Domov je tu obrazom nášho vnútra, odráža rodinné iné vzťahy vkonečnom dôsledku odkazuje ivyššie, nspoločenské usporiadanie. Sokolová pracuje sneustálym rozrušovaním slov ich významov. Slová ako usporiadanie, organizácia, presnosť či poriadok sú výrazne polysémické. Udržať poriadok, podrobiť si chaos nastoliť rovnováhu vpriestore domova znamená i poriadok sveta (napr. báseň Poloha vecí). Takýmto spôsobom je napríklad slovo hlad vyjadrením existenciálneho nedostatku „Ale, Andrjuš, čo budeme jesť?“, ale aj túžby po víťazstve: „mám rada, ako boxeri vrádiu vyslovujú / slovo hladný, keď hovoria ozačínajúcich zápasníkoch“ (s. 14). Výrazným rozmerom zbierky je práve sociálna problematika. Odkrývajú sa mnohé ťaživé témy, feministické isociálne, intímne i univerzálne. Pri čítaní si spomeniem na termín Elizabeth Bakovskej, macedónskej spisovateľky, ktorá hovorí o tzv. ružovom gete. Ide o termín, ktorý sa prvotne spájal s (ohraničeným) životným priestorom žien a ich činností – spálňou a kuchyňou. Hovorí, že v tomto tesnom priestore, oddelenom od obývačky (t. j. od priestoru kolektívneho života a interakcie v domácnosti), ženy môžu dominovať a samy si určovať podmienky fungovania každodenného života. Neskôr tento termín prekračuje priestor domácnosti, používa sa v ekonomike a v 80. rokoch 20. storočia sa spája s tzv. ženskými profesiami. Pri čítaní zbierky Domáce práce sa aktivizuje pojem ružového geta. Žena je tu bytosť, ktorá je rovnoprávnou obyvateľkou obývačky. Poetka odkazuje na Hestiu, starogrécku bohyňu, ktorá bola ochrankyňou domáceho kozubu. Je však zaujímavé, že táto bohyňa nemá nič spoločné smaterstvom či starostlivosťou odeti. Hestia sa odmietla vydať za Poseidóna aj Apolóna, zvolila si večné panenstvo, napriek tomu bola ochrankyňou rodiny. Na tomto mieste nadobúda slovo pohyb, ktoré je pre zbierku rovnako signifikantné, ďalší rozmer. Znamená rozhodnutie ostať: „v gréckom dome počas svadby / pohyb spočíval vneveste – / prechádzala medzi svojimi dvoma / nehybnosťami. / Vďaka svojmu panenstvu tak zostáva / vzdialená všetkej pohyblivosti“. V báji oHestii je ohnisko nehybné, bohyňa je sním stotožnená ako s fyzickým objektom, abstrakciami spoločenstva domácnosti. Nemôže sa zúčastniť na sprievode bohov, ostáva doma, udržiava oheň – jej pohyb je vnehybnosti. Téma zbierky sa však netýka len žien, ale posúva sa kuniverzálnemu ľudskému poznaniu.
Čítať nestačí spodkapitolou – ako prežiť?
Vkategórii angažovanej básnickej výpovedi by som osobitne vyčlenila tri zbierky, ktoré zdôrazňujú existenciálny rozmer bytia – akúsi úzkosť bezmocnosť ztoho, ako prežijeme vdanom (zničenom, zlyhávajúcom, stereotypnom pod.) svete. Prepojenie existenciálneho spoločenského vnímam ako zásadný prvok angažovanosti stotožňujem sstvrdením V. Nádaskaya (Úzkostná generácia. In: 辱á [online], 2024, Roč. 8., č. 2; Dostupné z: https://kapital-noviny.sk/uzkostna-generacia/), že mnohé texty sangažovanou črtou vsúčasnej poézii pracujú spocitom strachu úzkosti, teda, že angažovaná môže byť aj tvorba, ktorá aktivizuje k citlivosti voči vlastnej i cudzej existencii, k svetu a jeho problematickým stránkam, k všímavosti, empatii, kritickosti, dôvere, asertivite, celistvosti. Môže ísť o umelecky hodnotné texty, najmä, keď nezasahujú len tematickú rovinu básne, ale vyplývajú zhĺbkových sémantických formálnych štruktúr diela (Porov: Piorecký, K. Angažovaná poezie: souřadnice pojmu. In: Psí víno, 2012, Roč. 16, č. 59/60, s. 24).
Istú diferenciáciu vprístupe ktakto naznačenej angažovanosti predstavujú napríklad zbierky Čas obojživelníkov (FACE) Lenky Šafranovej Zmena skupenstva (Modrý Peter) Veroniky Dianiškovej. Výpovede spája potreba znovuobnovenia sveta, totálnej prestavby jeho štruktúr. Obe autorky pracujú sobrazom prasveta, s motívmi zrodu, najmä cez živel vody, ktorý odkazuje na plodovú vodu ako životodarnú tekutinu, ale aktivizuje sa aj jej environmentálny problém – sucho, vyhynutie a pod. Kým však Dianišková postupuje od jednotlivca kcelému spoločenstvu, nielen ľudskému, ale aj zvieraciemu či rastlinnému, Šafranovou prezentovaný svet sa uzatvára viac do seba, smeruje skôr kotázke partnerstva môžeme ho prečítať aj ako vzťahovú či spovednú poéziu. Dianiškovej existenciálne znepokojenie zasahuje celé ľudstvo, pripomína zbierky Kniha tmy Michala Talla či Strminu Anny Ondrejkovej, pretože podobne demonštruje napätie medzi existenciálnym spoločenským. Čítame vnej presvedčivé nástojčivé obrazy, často snové či halucinačné, jej angažovanosť je implicitná, najmä čo sa týka konkrétnych spoločenských otázok (hoci môžeme uvažovať oodkazoch na vojnu na Ukrajine ako pri Ondrejkovej, ide len o jednu zmožností čítania textu – napríklad báseň Manuál presunu). Explicitná je vzobrazovaní pocitov strachu úzkosti, ktoré pramenia z fikčného sveta: „V noci sa môžeme ísť napiť, opatrne, po jednom / netreba vzbudzovať podozrenie. Šla som / prvá, deti za mnou opodiaľ“ (s. 29). Hromadia sa obrazy odumierania a vymierania druhov, snahy oúnik pred hrozbou lyrický subjekt nevie, čo bude nasledovať: „Lámeme sa. / mizneme vhĺbkach tam / sa rozplynieme. / Netuším, čo nás čaká potom“ (s. 10). Prosby ako „Zastavte to teraz.“ (s. 16) striedajú futuristické obrazy postapokalyptického sveta: „boli sme tu 25. 5. 2032. Nemáme už mená.“ (s. 41). Opakujú sa aj biblické motívy, napríklad odkaz na mýtus obruchu veľryby, čo naznačuje akúsi potrebu obrátenia sa, zmeny myslenia (možno návrat na začiatok), ak sa chceme zdanej situácie ešte dostať.
UŠafranovej pramenia pocity úzkosti strachu skôr zvnútra postavy, ide ovlastné excentrické prežívanie hrdinky, možno spoločenských zmien, možno partnerstva, možno materstva. Výrazná je ženská telesnosť – žena sa „javí“ ako voda, more čivodné živočíchy. Objavia sa však aj menej presvedčivé obrazy fyzickej lásky: „a čakal si na príliv / aby ťa moje more znova prijalo / úil si do mňa / rozvibroval hladinu / hlasom nepodobným môjmu // ostal si vo mne šumieť / ako more vlastúre“ (s. 30). Najvýraznejšie sa ponúka feministický diskurz; odkazy na Smiech medúzy Hélène Cixous, ktorý sa nemá prehliadať, ale má zaznieť, nachádzame explicitne ako výčitku: „história si nepamätá / nechce pamätať / aj keď jej pieskovcové telo zvetráva [...] koľko vody muselo pretiecť / telom medúzy / kým sa (opäť) ozval jej smiech“ (s. 39). Zbierka je kombináciou jednoznačnej, kvýzve smerujúcej výpovedi intímnej, rodovej skúsenosti, ktorá popisuje cestu lyrickej aktérky. K. Piorecký na adresu súčasnej angažovanej poézie konštatuje: „Mluvíme o tzv. mileniálech (či generaci Y), jimž sociologové přisuzují mimo jiné zvýšenou citlivost vůči politickým jevům, dále pak příklon k digitálním technologiím, liberalismus, toleranci, ale inarcismus.“ (Mileniálové útočí: angažovanost vpoezii literární generace Y. In: Czechlit.cz [online], 27. 5. 2019, Dostupné z: https://www.czechlit.cz/cz/feature/milenialove-utoci-angazovanost-v-poezii-literarni-generace-y/; zvýr. E. U.) Práve istá formu narcizmu dominuje vzobrazení subjektky, ktorá si uzurpuje právo zamerať sa na seba, na svoje prežívanie vzťahov akákoľvek spoločenská angažovanosť sa končí pri sebaurčení: „kto je tvoja matka / tá čo chodí po sladkých vodách / alebo tá ktorá pláva vsoľných púšťach // kto je tvoj otec / ten čo sa díva do tmy / alebo ten kto (nás) nevidí pre svetlo // pýtam sa ťa / kto vlastne si“ (s. 31).
Kmenovaným knihám by bolo možné priradiť aj druhú zbierku Dušana Šutaríka Správa ofiktívnej monarchii (Drewo srd / OZ Vlna). Fikčný svet, ktorý zbierka zobrazuje, nie je vpriamom ohrození, prezentuje sa skôr ako postapokalyptický, obnovený či obnovujúci sa priestor, ale stále so spomienkami na skazu: „kráčali do kancelárie / hoci si nevybavovali jej presnú polohu // odhodené hrnce obrastali žihľavou [...] prvú noc som spal vo vysokej tráve / moja rodná ulica prešla viacerými aktualizáciami“ (s. 56). Čo však vtakomto svete vbásnickej výpovedi Šutaríka dominuje, sú neuchopiteľnosť a nezrozumiteľnosť (jazyka, človeka, zmyslu). Trefne to vo svojej kritike pomenúva Š. Čižmár: „Šutaríkova poézia je rozptyľujúca, naratívna, vo svojej náznakovosti však len málo sujetová pomerne nejasná. Básne sú do veľkej miery snové, roztekajú sa po veľmi priepustnej hranici medzi realitou snom. [...] Málokedy je to však príjemné, sladké alebo pokojne aj trpkosladké strácanie sa vsnoch. Významy zmysel Šutaríkovej poézie sa strácajú vlexémach a grafémach a po niekoľkých stranách celá zbierka splýva do veľkého zmätku fráz, obrazov, písmen slov, miestami prerušeného jasnejšie formulovanými a pôsobivými postulátmi“ (Čižmár, Š. Uchopiteľný význam ostal za horizontom. In: Platforma pre vedu výskum, 2024, Dostupné z: https://plav.sk/node/325). Recenzent napokon neuchopiteľnosť básnickej výpovede určuje ako možný kľúč kjej čítaniu. Možno súhlasiť sdodatkom, že na to je potrebné čitateľské odovzdanie sa textu, úplné podľahnutie jeho dikcii, ktorá nás privedie kzážitku – ak oň ešte vôbec ide. Syntetizujúcim prvkom zbierky je posledná báseň, ktorá je vyčlenená v osobitom oddiele. Uvádzajú ju verše Marka Stranda, ktorého neskorý surrealizmus je priezračnejší najmä vďaka jednoduchosti výrazu, ale aj naratívnym prvkom. Šutarík vzáverečnom texte zároveň spresňuje, akoby vňom komentoval svoju metódu („epigónom som bol dlho predtým než sa to stalo módou“, s. 61), zámery („hľadal som príznaky apokalypsy / no nachádzal som len prašivé pracovné dni“, s. 61), ale aj „príbeh“ fiktívnej monarchie („život bude možný len vnočných hoteloch [...] dôležité predmety už zavial piesok / tlak na obnovenie bájnych obchodných centier sa stále zvyšuje“, s. 61). Takéto vyústenie zbierky možno prečítať nielen ako autorské prihlásenie sa knezrozumiteľnosti, ale aj ako pokus o jej ospravedlnenie. Napriek tomu konečné rozhodnutie, či sa má významová tvarová rozptýlenosť zbierky vnímať ako zámer alebo ako neschopnosť autora, ostáva na strane čitateľa.
Po prečítaní spáľte
Zámerne som zvolila odkaz na film bratov Coenovcov Burn After Reading, pretože hlavnú zápletku tvorí záhadné CD s„kompromitujúcimi“ dátami, ktorým síce ich nálezcovia (Brad Pitt Frances McDormand) nerozumejú, ale sú si istí, že ide onejaké „bulshit spy stuff“, pre iných ľudí dôležité vážne, a preto sa rozhodnú ich speňažiť (celé je to napokon úplne inak, ale spoilery bokom). Podobne sa cítim po prečítaní niektorých experimentálnych zbierok. Evidentne je vnich zakódovaná nejaká šifra, evidentne sú pre autorov dôležité, evidentne pracujú s intertextom a druhým, tretím či n-tým plánom, ale ja ho už nevidím, resp. nechcem vidieť – stávam sa pohodlnou konzumentkou. Vmojom čítaní totiž nastúpilo akési presýtenie experimentom, navyše takým, ktorý sa opakuje do vyprázdnenia, aby tak na samotnú prázdnotu poukazoval.
Obávam sa totiž, že minimalistické zbierky Kamila Zbruža už číta len málokto. Hlavný dôvod je frekvencia ich vydaní – vzhľadom na poéziu je častá, vzhľadom na experimentálnu poéziu enormná. Za uplynulý rok vydal autor dve zbierky: Magus a Mystik (obe Drewo srd / OZ Vlna). V roku 2021 mu vyšli štyri zbierky (ztoho jedna bola zavŕšením dvanásťdielnej, tzv. magickej série). Áno, zbierky majú len niekoľko stránok, niektoré ani to, ale takýmto spôsobom programový minimalizmus stráca svoju funkciu, stáva sa maximalizmom či redundantizmom. Vzačiatkoch Zbružovho písania som ešte mala túžbu chuť odkrývať performerove vizuálne textové experimenty, jeho subverziu vysokého, ktorá si postupne utvárala vlastnú vážnosť (mágiu) s túžbou prinášať poéziou posolstvo. Od istého obdobia však evidujem recykláciu, nielen gesta, ale aj obsahov (zámer?). Čitateľskú zvedavosť vystriedalo znechutenie ani provokatívne výzvy zanotácie prvej menovanej knihy ju nedokázali oživiť: „Magus je manuskript galaktickej poézie, zameranej na dosahovanie vyšších úrovní vedomia.“; „Magus prichádza z budúcnosti. Surfuje na vlnách vizuálnej, akčnej, minimalistickej, konceptuálnej a foto poézie.“ Budem však knihy opatrovať vo svojej knižnici ako amulet (tým je údajne kniha Mystik) čakať, kedy na mňa prehovoria.
Povahu šifry má aj najnovšia zbierka Agda Bavi Paina ádz napr. (Brak). Vtomto prípade ide očosi prístupnejšiu výpoveď, hoci jej komunikatívnosť je postavená na štandardnej hrubozrnosti (jazyka, výrazu). Poézia je všetko nič, to už vieme. Pain nám to tentoraz pripomína najmä vizuálnymi a grafickými experimentmi, ktoré sa „tvária“ ako vážna koncepčná poézia, aby napokon došlo kpainovskému úškrnu, provokácii („veď zavítajte ku mne domov / ukážem vám zbierku motívov“, s. 11). Do kontrastu sa tu dostáva jednoduchosť, priamočiarosť („všetko je napr.“ – záverečné motto) až primitivizácia jazykových hier vôbec významu slova („vo sa. zmenila na víno / hlavabohu hlavabohu“, s. 18), apelatívnosť výpovede („kým nás všetkých. nezastrelia / na hranici. za neprekročenie tieňa / a. nezahladia stopy [...] . vysvetľuj pätnásťročnej . // šak ty si vybojoval slobodu zverstvám / tak sa staraj ty bisexuál“, s. 13) s viacvrstvovosťou (existenciálny podtext zbierky). Vkonečnom dôsledku je to stále ten istý Pain, ktorý má rád gestá, mystifikáciu oscilovanie medzi vážnym nevážnym, len sa obávam, že čitateľov, ktorých takýto počin dokáže osloviť, je stále menej.
Čítajte snostalgiou budete spokojní
Nasledovnú skupinku textov tvoria zbierky, ktorých čítanie mi spôsobovalo potešenie (estetické uspokojenie), hoci vnímam ich „trhliny“, najmä smerom k čitateľom. Ide otematicky poetologicky rôznorodé texty, spájajú ich však nostalgické návraty do minulosti, aktivizujú kolektívnu, ale iindividuálnu pamäť. Odkazujú na rôzne, inečakané diskurzy (film, hudba, literatúra, ale aj biológia, psychológia a iné) vnášajú tak do textu metarealitu (videnie sveta inými systémami), čo zvyšuje nároky na ich recepciu.
Vypovedané platí o zbierke Silvie Kaščákovej Rakúsky domov dôchodcov (FACE) len čiastočne, keďže vporovnaní snasledujúcimi zbierkami ide okomunikatívne básne. Kategória nostalgie je vnich však zrejmá podieľa sa na originálnom uchopení bizarnej témy. Slovo nostalgia sa spája snávratom domov (z gréckeho óٴDz) aj spocitom akéhosi smútku, clivoty či bolesti, ktoré ztoho uvedomenia plynú (z gréckeho áDz). Návraty lyrickej hrdinky ku koreňom, domov, ale aj celkom konkrétne na svoju ulicu, balkón a inde sú bolestné prinášajú naliehavé otázky: „A čo my deti zrodného bytu? / Kde smäd hlad prúdia všachte / medzi kúpeľňou záchodom, / zkaždej strany oblepené ďalšími rodnými bytmi, / aj keď nosnosť panela ledva unesie toľko osudov / zbalkóna je bližšie kzemi ako knebu, / kde je naša záhrada“ (s. 21). Kaščáková svoj spomienkový artefakt umiestňuje do mesta, predmestia, okolo panelákov – takto vymedzený priestor je sám osebe nostalgický, je naplnený zvukom, vôňami čipachmi: „Okná voňajú slepačími polievkami vyprážanými / karfiolmi, zvonia príbory. / šٰ deti sa hrali na chodníku pred bytovkou, / až kým ich niekto nezavolal na obed.“ (s. 40) Básne zbierky sú výrazne epizované, zdôrazňuje sa vnich nielen priestor, ale aj čas. Spomienky na príhody zčias mladíckej „nesmrteľnosti“ vyznievajú po rokoch celkom inak, ako napríklad vbásni Oplotenie cintorína: „Mŕtvi čušali, / akoby sa hanbili, / že nemôžu pomôcť. / Živí sa tešili, / že smrti určili teritórium. // Ktosi nalieval pálenku, / stratila som pojem očase. [...] Viacerí sa tu spriatelili diktujú si mobilné čísla. // Volám mame, že bolo dobre / že už pomaly / idem domov.“ (s. 9) Vprípade Kaščákovej sa nostalgickosť neobjavuje prvýkrát, nájdeme ju aj vtextoch pre deti, či už Ako Paľko Dobšinský zbieral rozprávky (2022), alebo vcykle Rodinný album (uverejnený na stránke knihynadosah.sk vroku 2019). Zbierka Rakúsky domov dôchodcov ale výraznejšie prepája kategóriu nostalgie sotázkou existencie. Na jednej strane tak esteticky utlmuje sentimentálnosť básnickej výpovede, ktorá zvykne túto kategóriu sprevádzať, na druhej strane kladie otázky o existenciálnej úzkosti priamo: „Zdá sa, že zomrieš skôr ako ja, / ale mŕtvi budeme rovnako dlho. // Dá sa vôbec vydržať taká spravodlivosť?“ (s. 31); „Dýcham, lebo mám pľúca, padám, lebo mám nohy. / Zrazu sa hlásim. / Husákovo decko zaskočené vlastnou trúfalosťou. / kto ma oblečie na cestu?“ (s. 42)
Nostalgia vyjadruje určitý vzťah (k miestam, predmetom, osobám), ktorý napriek času ostal vnašej pamäti a vynára sa stále znova pri rôznych príležitostiach. Nostalgia aktivuje aj tie najhlbšie spomienky, je to Proustov namočený koláčik včaji – môže sa objaviť nečakane ako silný záchvev, napríklad pri pohľade na starý film či vypočutí niekdajšieho hitu. Zbierka Michaela Papcúna: Ghetto Palm (OZ Vlna / Drewo a srd) odkazuje na mnohé takéto výrezy zminulosti. Prvá časť ádz Link to the past pracuje sminulosťou sodstupom či dokonca s cynizmom potrebným na to, aby subjekt mohol ísť ďalej pristúpiť aj ksebe sistou dávkou objektivizácie, „bez ozvien melanchólie alebo nostalgie“ (s. 17). Dávka nostalgie sa však postupne zvyšuje, vtipné postrehy striedajú intímne spomienky nastupuje i nostalgia vzťahu: „hmla prestupuje mestom / dymová kulisa zo starých slovenských rozprávok [...] aj keď tu nie si môžeš si stále ľahnúť / vtom sitom čiernom tielku“ (s. 41); „Núti ma to tu plakať / keď vyhadzujem obsah kamery vreciek ako krátke etudy [...] nosím so sebou skrčený hlas obľúbené časti tvojich hlasoviek / ale jediné miesto, kde trávime čas naozaj spolu / je neprečítaná pošta“ (s.59). Motív pamäti sa netýka len jednotlivca, ale objavuje sa iodkaz na digitálnu pamäť, na spomienky, ktoré môžeme znovu nájsť na disku pod. Pokojne by sme mohli hovoriť ogeneračnej výpovedi (predovšetkým oddiely Nezvyčajné dobrodružstvá Aladára Miazgu Californication season X), práve tu zaznieva nostalgia najzreteľnejšie, ako vyrovnávanie sa s minulosťou: „Čas zvyknúť si na skutočné konce / bez spomalení / žiaden DiCaprio 3D explodujúca planéta // skôr Duchovny miznúci vo veľkom celku vrozpadnutom Porsche // už nebudem a ani nechcem byť postavami / ktoré ma formovali“ (s. 82). Odpoveď na otázku, či autorov debut neostane len instantnou dávkou metadát a prežije aj nehostinné podmienky (ako ghetto palm) budúcich čítaní, ukáže len čas.
Najmenej presvedčivo na mňa pôsobila zbierka Martina Kočiša Tretí ostrov (OZ Vlna / Drewo a srd), ktorá je výsledkom trilógie (txt.txt, 2014; NADIR, 2020). Básnik (ale iredaktor – kde je selekcia?) akosi pozabudol na čitateľa nielen že ho zahltil veľkým množstvom básní, ale navyše takými, ktoré sa uzatvárajú do seba, vystačia si vo svojich početných odkazoch na iné diskurzy na konci komunikačného reťazca čosi chýba. Autor nám síce ponúka mnohé záchytné body – napríklad prepracované nákresy, ktoré nazýva prípadové štúdie (časť text survival) –, ktoré možno prečítať ako zámernú provokáciu, upútanie pozornosti čitateľa, aby následne zistil, že ich presah smeruje kvyprázdneniu básnického jazyka, kironizácii hľadania zmyslu pod. Témou zbierky je teda samotné básnenie, čosi, čo nám ponúkli pred Kočišom (a lepšie) už iní autori iné poetky jeho snahu resuscitovať model textovej poézie vnímam ako nefunkčnú. Možno je však práve vyslovené jedným zo zámerov zbierky (!), t. j. poukázať na vyčerpanosť vistom zmysle ikomickosť niektorých metód post-textovej generácie. Rovnako ako Kaščáková čiPapcún, aj Kočiš teda odkazuje nostalgicky na určitú (tentoraz poetologickú) generáciu. Suvedeným by korešpondovali i krátke vstupy ofilmoch, ktoré sú napísané zručne ich vyústenieje sebaironické, niekedy až cynické – oddiel medzidruhové kríženie (implementácia subžánrovej hororovej typológie).
Čítajte prečítané
Zminulého roka ma zaujali dve zbierky, ktoré kuspokojivému čítaniu (a zrejme ipochopeniu) vyžadujú znalosť alebo aspoň nejakú vedomosť oprototexte. Hoci sintertextuálnymi odkazmi pracuje väčšina analyzovaných textov (pozri vyššie), vtomto prípade sa nadväznosť týka jedného textu či autorskej osobnosti zasahuje celú básnickú výpoveď.
Prvou znich je zbierka Ivany Komanickej Zvádzanie rozumu (Horská lucerna), ktorá odkazuje na život dielo Jane Austenovej. Parafrázuje cituje zposlednej Austenovej knihy Persuasion, ktorá vyšla po smrti autorky. Využíva aj korešpondenciu zmienky oautorke ziných diel zúst ďalších známych spisovateľov spisovateliek. Komanická kombinuje realitu fikciu, literárne postavy so skutočnými osobami, ale aj fikciu sfikciou; vytvára akúsi metarealitu, aby prenikla čo najviac nie k Austenovej, ale ksebe samej: „Prečítala som si Jane Austen doma / pred citmi sa uteká zprijímacieho salóna / JA niečo popudí, naznačí, stiahne sa“ (s. 14). Hoci je badateľný koncept, poetka veľa riskuje, pretože necháva asociácie svojej subjektky plynúť: „Musím si vziať mäkšie pero / napísala Jane svojej sestre / we must be merciful. // Má ostrosť ceruzy niečo spoločné stým / ako budem písať? / Či pritlačím na svoje postavy?“ (s. 46) Čítame básnenie obásnení, literatúru oliteratúre. Lyrická hrdinka neustále vystupuje zo svojej pozície, raz je objektom, inokedy evidentným nástrojom autorského subjektu, neskôr zase postavou „románu“. Keďže celá zbierka je výrazne epická, môžeme ju prečítať ako príbeh hrdinky jej rodinných zväzkov v časopriestorovom usporiadaní. Neustále sa prelína minulosť prítomnosť, cudzie osobné, subjektka myslí koná ako Austenová, aby napokon nastolená dichotómia prestala existovať. Do textu vstupuje rodinná anamnéza – vzťahy, postavy muža, otca najmä sestry. Hoci je zbierka myšlienkovou spleťou, nezamotáte sa vnej, pretože vo výsledku predsa len dominuje estetika nad filozofiou. Zbierka Zvádzanie rozumu je pútavé čítanie, ktoré môže inšpirovať nielen kreflektovaniu niektorých diel (Austenovej, ale aj Wolfovej či Glűckovej ďalších), ale najmä kpodobnému uvažovaniu, a prestupovaniu, závisí to aj od toho, nakoľko literatúre veríme.
Druhou zbierkou je básnická skladba Víťazoslava Hronca Poldoba rozpadu (FACE), ktorá odkazuje na dielo T. S. Eliota Pustatina. Nadväzovanie má však povahu implicitného dialógu, ktorý čítame jednak prostredníctvom príbuzných metód (simultánnosť dejov, polyfónnosť hlasov, cyklickosť, kontrastnosť), ale aj textových odkazov (napríklad báseň Čo vraví mesiac evokuje nielen oddiel Čo povedal hrom, ale aj prvé verše Pustatiny oapríli ako najkrutejšom mesiaci) či motívov (vody, ohňa, hromu, slnka a iných). Hronec, rovnako ako kedysi básnik pred sto rokmi, smeruje od osobného kmetafyzickému, kotázkam ocelistvosti bytia: „Vstup hromu doprostred orecha / je mojím slovám ako odpoveď. / Haluz štvrtiaca stavbičku nadvoje, / súčinná svýjavmi skazy. / Návestie búrky na papieri: / závan motýlím krídlom, / keď je motýľ už (zaživa) spálený“ (s. 21). Záver skladby však prináša nádej, rovnako ako vposledných slovách Pustatiny, keď cez trojité šԳپ zaznieva želanie mieru vo všetkých časoch, aj skladba Poldoba rozpadu končí katarzne: „A Budha na Východe / naskutku vystaví na obdiv sveta / oBytie vrúcnejší úsmev.“ (s. 25)
Čítajte očami
Odporúčanie čítať očami odkazuje nielen na vizuálnu stránku nasledujúcich zbierok, ale aj na samotný žáner haiku, ktorý sa vnich objavuje. Obaja autori paria medzi výtvarníkov tento prvok sa odzrkadľuje vich haiku rukopise.
Kniha Petra Hotru Skorá jeseň (Peter Hotra) vizuálne pokračuje všľapajach predošlej zbierky Haiku, ktorá vgrafickej ilustrátorskej úprave Waldemara Švábenského získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. Na svoju predchádzajúcu zbierku nadväzuje ižánrom. Motivický repertoár Hotrovho haiku tvoria opakujúce sa pozorovania kvetov drobných zmien vprivátnom priestore (balkón, pracovňa). Lyrickým subjektom Hotrových haiku je chodec, nie však príliš aktívny; jeho pohyb je minimalistický poznačený melanchóliou, ktorú pociťuje. Najproblematickejšie miesta zbierky predstavujú haiku, ktoré strácajú oporu vpredmetnom svete uzatvárajú sa do mysle lyrického hrdinu, sú demonštráciou zistených právd, strácajú aspekt prítomnosti: „aj depresívnosť / rozkvitá: avšak inak / ako kvetina“ (s. 31). Vcitovanom haiku situáciu „zachraňuje“ na prvý pohľad krkolomná syntax – spojka na začiatku riadku evokuje momentálnosť, zistenie, ktoré subjekt nadobúda práve vdanej chvíli, napríklad, keď sedí na balkóne a rozjíma: „črepník s burinou / teší ma na balkóne / keď pofajčievam“ (s. 31). Napriek uvedenému štylistická stránka do veľkej miery narúša sľubný potenciál Hotrových haiku. Osobné zámená (frekventovane „mi“, „mne“), trpné príčastia a prechodníky síce autorovi zaručia potrebných sedemnásť slabík, ale zároveň utlmia esenciu haiku, ktorú tvorí napríklad aj pravidlo hosomi (čosi ako slabičná svižnosť). Krása haiku je v jednoduchosti a prirodzenosti, nemala by byť šokujúca či extravagantná, čomu by mali zodpovedať aj zvolené slová ich usporiadanie.
Miroslav Bartoš Kvety omylov (Signis) svoje najlepšie haiku „skicuje“. Priznaný výtvarný rukopis jeho slovenskému variantu haiku svedčí. Vmomente, keď sa načisto odovzdá vizualizácii nesnaží sa prinášať posolstvo, majú jeho haiku potrebný významový presah, hoci si vypomáhajú antropomorfizáciou: „Mráz zamkol dvere, / vták otáča oblohu. / Vyzerám z perín.“ (s. 34); „Obloha klesá. / Ale sneh odľahčuje / očiam ťažobu“ (s. 33). Tematicky je zbierka rôznorodá, dominuje motív času, starnutia, ubúdania, odchádzania atď. Opäť však platí, že ak básnik ostane vo svete objektov, môžeme jeho variant akceptovať: „Ráno je nahé. / Už si ma opustila. / Farby rozliate.“ (s. 8) Viaceré haiku ale „odbiehajú“ ku gnómam, sentenciám („N. Tesla riekol: / predstavivosť človeka / vytvára vesmír“, s. 56) či trojriadkovým úvahám, nie vždy s estetickým účinkom: „Slnce je zákon. / Človek, obraz vesmíru. / Aja? Myšlienka.“ (s. 55); „Učia ťa mlčať? / Báť sa nepravdy moci, / kríža otroctva?“ (s. 47)
Čítajte – nečítajte
Nasledujúcu skupinu tvoria zbierky, ktoré boli určite čítané viackrát, zrejme rodinou, priateľmi, okolím, čoho dôkazom sú venovania a poďakovania za podporu (finančnú a inú), ale aj fakt, že mnohé vyšli vmenej známych vydavateľstvách.
Dôkazom je kniha Františka Pláteníka Človek prasklina (enribook). Na webovej stránke vydavateľstva sa dočítame, že jeho majiteľka splní sen každému, kto chce držať vrukách vlastnú knihu – stačí si zabezpečiť financovanie. Autor knižky nám prezradí aj túto premennú vzávere poďakuje svojím bývalým spolužiakom za peňažnú podporu knihy. Nasleduje patetické motto na úvod už sa môžeme ponoriť do veršov, ktoré sú rovnako vzletné a sentimentálne. Čítame prosby, výkriky, zvolania či náreky, bez invencie po tvarovej iobsahovej stránke. Autor si plní sen, ale my ho, bohužiaľ, čítame. Signifikantným znamením zbierky je nefunkčné opakovanie rovnakých či príbuzných slov – napríklad vbásni Turista zaznie toto slovo 4-krát, hoci má len 11 veršov. Vbásni Pandemické pocity, ktorá má 8 veršov, si autor vystačí so slovami pocity, covid, 貹Իé, ǰDzԲíܲ, úš a hmla: „V hmle, hmla shmlou [...] Hmla súšm. / Covidová nekonečná hmla.“ (s. 50) Základné štylistické zásady by možno opravila zručná redaktorka či redaktor, ale, aby sme čítali poéziu, autor by si musel objednať nielen vydavateľa, ale aj básnika či poetku.
Ani ďalšiu zbierku by som nenazvala poéziou, ide skôr overšovanie, opäť nie príliš zručné.
Jakub Pokorný vsadil v zbierke Potopa (Daxe) na jednoduchosť a hru so slovami, ktoré majú vyjadriť opojnosť chvíľou. Možný presah kotázkam pominuteľnosti strieda prchavosť samotných veršov, ktoré okamžite po prečítaní vyšumia z hlavy, hoci ich veršové schémy sú natoľko primitívne, že by nebolo ťažké si ich zapamätať: „Vždy sa držal sám, / brázdil hrany jám, / udával rád smery, / kto má svet rád, verí, / kráčal spolu sprúdom, / venoval sa pudom.“ (s. 31)
Impresionistické záznamy skutočnosti sú podstatou zbierky Mariána Šidlíka Útržky zmojich rán (Pectus). Zmyslovosť žasnutie nad každodennosťou, ktorá ešte stále plynie, hoci subjekt sa spomaľuje, vytvára účinný kontrast, často však so sentimentálnym vyústením, čo báseň uzatvára pred vstupom čitateľa do textu: „Ťažoba tela ťa mučí. / Čoraz častejšie mávaš priesvitné noci. / Ani spať, ani bdieť. / Za zamrežovaným oknom dve hrdličky. / Už nehrkútajú. / Aty túžiš len po jednom, vznášať sa. / Iba tak – ako pierko.“ (s. 52) Témy zbierky sú starnutie, pominuteľnosť, spomienky (na mamu detstvo) pamäť, niekedy vyjadrené priamo, inokedy snáznakom (poézie). Originálne obrazy však narúša rýmová schéma, ku ktorej autor inklinuje, hoci omnoho lepšie mu sedí voľný verš: „Sedíš na verande / plná očakávaní, / vôňa hrušiek zaplavuje dom. / Ani netušíš, ako opatrne vchádzam, / cez odhrnutý záves, / snalomenou dúhou vnáručí.“ (s. 40)
Kpoézii smeruje aj zbierka Zdenky Valentovej-Belićovej Kráčanie po vode (Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec). Je zrejmé, že ide opoučenú autorku (odkazy na literárne osobnosti, smery pod.), ktorá však poetizuje akoby náhodne vybrané pojmy – zbierka je nekoncízna, tematicky aj tvarovo lavíruje, vzbudzuje dojem intuitívneho básnenia. Niekedy vzniknú vizuálne podnetné obrazy: „O niekom sa hovorí ako obásnikovi, / ale ja som raz videla lapača, / ktorý dvoma prstami ako pinzetou / hocikedy, vobyčajný deň, / vedel chytiť neviditeľné zviera za chvost / ako jaštericu / premeniť ju na verš.“ (s. 48), častejšie však text vyústi do prázdneho moralizovania či nútenej pointy (napríklad básne Muž presýpacie hodiny, Cesta do éteru, Tenké uši, Mlčanie vtme).
Na rozdiel od zbierok vtejto „skupine“ má zbierka Petra Škorňu ʴš (Perfekt) výhodu vizuálnej stránky – je urobená precíznejšie, sväčším dôrazom na grafiku ilustráciu (autorka ilustrácií je Zuzana Mikulová). Poeticky však menované zbierky neprevyšuje, takisto vnej čítame mnoho zbytočných slov, ktoré by bolo možné pomenovať ako povzdychy, želania, konštatovania, zamyslenia, no ktorých oporu nevidím vprežitom, ale vakomsi neurčitom, samoúčelnom básnení: „Si tu. Aj keď nie si. / Viem to – lebo to cítim. / Aviem, že kdesi – / vdiaľke mojich pocitov, / predstáv, snov túžob, / nenaplnených sľubov / predsavzatí, / malých dušičiek prianí / si tu – aj keď nie si. // Viem to. // Som tiež kdesi...“ (s. 33) Tie lepšie sa žánrovo blížia kepigramu, najmä svojím dôrazom na záver básne, ktorý sa vepigrame nazýva solutio (riešenie) plní funkciu prehodnotenia začiatku, dáva textu nový zmysel, často shumorným vyznením: „Včera som stratil peňaženku, / dnes to bol zase rozum. // Neostáva mi nič iné, / len si počkať na chvíľu, / keď sa stratím celý“ (s. 24).
Čítajte Haugovú
Mila Haugová tvorí už roky vlastnú kategóriu. Predstavuje totiž typ poetky, ktorej bytie je zasvätené poézii. Akási „ozajstnosť“ poézie je to, čo mi zakaždým napadne pri jej reflektovaní. Fikčný svet lyrickej hrdinky pôsobí autenticky svoju hodnovernosť deklaruje početnými autobiografickými prvkami, odkazmi na konkrétne miesta či ľudí, ale aj zážitky či predmety zmimoliterárnej skutočnosti. Hoci sa môže na prvý pohľad (aj vzhľadom na frekvenciu zbierok) zdať, že poetka sa recykluje, pozorným čítaním badať skôr navrstvovanie a,paradoxne, vyčisťovanie básnického rukopisu. Dôkazom toho sú aj tri rôznorodé knihy, ktoré vroku 2023 smenom Mila Haugová š.
Kniha Stigma: Písať () predstavuje lyrický denník znovej edície bibliofílií SLC, ktorých obsahom je písanie opísaní súčasných autorov autoriek. Podstatou knihy je zachytiť proces tvorby, moment hľadania následného utvárania textu. Podnetné pasáže predstavujú najmä odkazy na inšpiračné zdroje poetky – neprekvapia nás mená ako Celan, Hölderlin, Heidegger, Rilke, zo slovenských napríklad Kráľ, Strážay, Haľamová, Ondruš či Podracká, ktoré uHaugovej registrujeme dlhodobo, okrem nich sa však objavujú aj nové mená (napríklad zhudby: Miki Skuta, Adrián Demoč), čo len dokazuje poetkinu otvorenosť aktuálnym impulzom a schopnosť umelecky reflektovať neustále sa meniacu scénu. Kniha okrem nahliadnutia do zákulisia autorkinho písania poslúži ako kľúč kpochopeniu jej poetiky. Potvrdzujú sa slová oneoddeliteľnej súčinnosti bytia a poézie: „Písaním som sa stala svojou skúsenosťou: na okamih som mohla mať pocit, že som tu naozaj prítomná.“ [...] Rozhodla som sa písať, milovať pracovať na živote, ktorý som dostala.“ (s. 10; zvýr. E. U.)
Veľkoformátová kniha Isola Sacra (Skalná ruža) zedície básnicko-výtvarných cyklov vydavateľstva je pokračovaním Haugovej dlhodobej spolupráce so Skalnou ružou a svýtvarníkom Jánom Kudličkom. Témou zbierky je láska, ktorá je výplňou života, bez nej „by už nebolo nič“ (s. 5). Isola Sacra odkazuje na ostrov vTaliansku. Motív vody mora sa rozvrstvuje do viacerých polôh. Voda, ako výrazný ženský element, odkrýva to najintímnejšie vhrdinke, vyplavuje na povrch, čo malo ostať skryté. Nielen láska telo ženy sa pripodobňujú vode, samotná cesta životom je akousi vlnou vmori (sodkazom na Veľkú vlnu Hokusaia). Ďalšou priznanou inšpiráciou (či asociáciou) sú obrazy Juliany Mrvovej, čo vnáša do textu snovú poetiku, ale iexistenciálny rozmer. „Bytost zasvěcená vodě je bytostí v závrati. Každým okamžikem umírá. Něco z její substance nepřetržitě bere za své. Voda neustále plyne, voda neustále padá, voda neustále končí ve své horizontální smrti“, tvrdí G. Bachelard vo svojej eseji Voda sny (1997, Praha: Mladá fronta, s. 13). Odkaz na ostrov čítam ako symbol samoty („V sebe. Svoja.“, s. 20), ale aj ako miesto zo všetkých strán obmývané vodou, ktorá oba subjekty prestupuje, tak ako oni prechádzajú sebou navzájom: „naše telá po milovaní splývajú / snocou : počuť len jemné šumenie mora našej / slanej krvi :“ (s. 21). Obraz dvoch kameňov zilustrácií Jána Kudličku zrkadlí vzťah muža ženy aj vpríbehovej rovine, vystihuje ich fyzické, ale imentálne prieniky: milenci sa raz prelínajú, inokedy sa len jemne dotýkajú, mení sa ich postavenie voči sebe (sú vedľa seba ako pár, potom jeden dominuje nad druhým), na niektorých miestach majú objekty zvýraznené oči, inde zase len pery.
Anapokon zbierka Dokonalé zviera(nie) (Ars Poetica) by mohla poslúžiť ako demonštrácia dokonalej symbiózy doposiaľ (v hodnotení celkovo) uvedeného. Možno ju totiž čítať angažovane: úzkostne, ako výstrahu pred zánikom: „s ďalekohľadom tlmičom / presne vstrede srdca srny / hocikedy hocikde hocikto hocikoho zabije“ (s. 19), ako ekopoéziu: „Zánik vtákov spolu so zeleňou. / Estetika miznutia ako líška farby zeme: / nevrhá žiadny tieň / prechádzame cez chladný vodopád svetla / do inej zelene... kstále subtílnejším vrstvám:“ (s. 63); Možno ju čítať nostalgicky: Haugovej poézia kladie dôraz na pamäť, básne sú často signované konkrétnym dátumom (funkcia denníka je nezabudnúť, ale aj, aby sme neboli zabudnutí), čítame návraty kvlastnej histórii (otec, starý otec, dcéra, vnučky), opakujúce sa motívy, ich navrstvovanie dopisovanie (tzv. reading oneself); Možno vnej čítať intertextuálne odkazy, ktoré robia text ešte väčšmi polyfonický; Možno ju čítať očami: senzuálna obraznosť prislúcha Haugovej poetike, tentoraz dominuje motív zvieraťa, ktorý je rozostrený do viacerých plánov, najčastejšie sa však prelína slyrickou hrdinkou: „Zdvíham sa zpostele : choré zviera / placho opúšťam svoje ležovisku [...] inými vôňami inými stopami / prebehnúť cudzí les : modré voňavé jedle“ (s. 66). Možno vnej nájsť dôraz na prácu sinterpunkciou: básnická výpoveď je kondenzovaná prostredníctvom dvojbodiek, ktoré sú pre poetku príznačné, zvyšujú napätie zároveň umožňujú rozvíjanie, priraďovanie ďalších myšlienok a významov, čo účinne simuluje procesuálnosť, neukončenosť a kexistenciálnym otázkam prináša nádej, že neustále čosi nielen zaniká, ale sa izačína: „každý deň prerastáme seba: skúšame vydržať / úzkosť ztoho že sa všetko stratí...uveriť / že sa veci len na chvíľu stratia / zdohľadu potom sa vrátia znova“ (s. 122).
Foto: Lenka Chladná
