ղľáԾ
Stopy, dôkazy zbrane. Momenty, keď detektívovi dôjde celá pravda, alebo sa kriminálnik musí rozhodnúť medzi tým, čo je správne čo je legálne. Napätie záhady. To sú práve tie dôvody, prečo sa vraciame kukrimi literatúre.
Pod obsažným krátkym slovom „krimi“ sa ukrýva beletria ozločine. Samotný žáner je pomerne pestrý. Detektívky, špionážne trilery, psychologický horor, gangsterky majú spoločné, že popisujú zločin. Čitateľa konfrontujú srôznymi pohľadmi na morálku, tým ho nútia reflektovať jeho vlastné, vnútorné pravidlá. Niekedy sa morálny kompas dostane do konfliktu so spoločenským, dobro sozákonom. Alebo naopak, je nevyhnutné porušiť zákon, odhaliť potrestať zločinca. Môže to byť mimoriadne pestré. Môžeme sledovať cestu obyčajného človeka do podsvetia, bystrého detektíva odhaľujúceho kroky vraha, morálny rozpor vkrádeži chleba na utíšenie hladu vnespravodlivej spoločnosti. Otom všetkom sú kriminálky detektívky. Tak prečo je domáca scéna taká monotónna? Napíšem to rovno, rok 2023 nebol pre slovenskú krimi práve najlepší.
Väčšina kníh, ktoré sa mi dostali do rúk, sa niesla vjednom duchu – odhaľovanie fabulovanie diania vorganizovanom zločine, tzv. bielych golierov, politikov podnikateľov (mafia prepletená so štátom). Prózy bez štipky romantiky, sminimom napätia, ako keby autori rezignovali na snahu napísať beletriu prinášali čitateľovi len svoje interpretácie správ. Aani vtom sa jednotlivé tituly od seba veľmi nelíšia; niektoré knihy sú zameniteľné a pracujú stými istými charaktermi trópmi. Teraz nemyslím všeobecné žánrové trópy. Mám na mysli špecifické slovenské. Politika mafie je jedným znich. Jeden zhlavných bosov podsvetia operuje zhotela vNitre. Má kamarátov na ministerstvách imedzi predsedníctvom polície. Minimálne jeden minister fičí na kokse. Zločinci tunelujú eurofondy alebo získavajú peniaze výpalníctvom podnikateľov. Polícia ivláda za poplatok odvracia oči. Aproti tomu stojí jedinec, prípadne úzka skupina neskorumpovaných vyšťavených cynických policajtov držiacich sa len slabej nádeje, že raz bude možno lepšie. Škrípajúce kolesá vmašinérii, ktoré chcú tí zhora odstrániť.
Bolo to tu vlani, predvlani bude to aj orok. Beletria dostala suchý ráz správ a prekrýva sa snimi. O oddychovej literatúre, žánrovej únikovosti či katarzii tu nemôže byť reč. Občas sa to síce vyskytne, ale väčšina textov je písaná jednoducho, nezáživne už sa ani nedostáva pod kožu. Stáva sa ztoho rutina. Ako keby autori nechceli tvoriť emóciami nabité texty, ale len pomenovať to, ako si tu vtomto „Ťapákove“ žijeme. Apritom to vieme... Predpokladám, že čitatelia Knižnej revue sú natoľko uvedomelí, že sledujú dianie vpolitike vedia, koľká bije. Naivne sa môžeme domnievať, že to platí pre väčšinu republiky. Lenže ako novinár viem, že nie. Možno je to snaha spisovateľov otvoriť druhým oči, len sa musím unavene sdezilúziou vhlase spýtať: Dá sa to? Čítajú vôbec masy knihy? Domácu beletriu? Krimi? Chcú to vôbec čítať, keď tým žijeme?
Tu do môjho kritického hodnotenia vstupuje osobné čitateľské nastavenie, ktoré prahne po jedinečnosti a aspoň miernom odklone od normy. Dokonca po niečom, čo by sa dalo označiť za originalitu. Pár kníh sa ktomuto, našťastie, približuje.
á
Ako som už vminulosti písal, medzi serializovanými kriminálkami sotva nájdeme niečo, čo by vytŕčalo zradu. Autori vsnahe prinášať pravidelnú dávku zábavy napätia pre svojich čitateľov často skĺznu do schematickosti, repetetívnosti rutiny. Čítali ste jeden diel, čítali ste všetky. Na druhej strane, to je práve to, čo čitateľov priťahuje. Familiárnosť. Série sú stávky na istotu nielen pre nich a autorov, ale aj pre vydavateľov kníhkupcov.
Dokonalým príkladom je Dominik Dán. Napriek tomu, že jeho texty sa opakujú, majú jednoduchý jazyk, často slabé zápletky a sú plné klišé, čitatelia sa k nim stabilne vracajú. Aby som mu nekrivdil, tak Dán sa občas snaží zmeniť štruktúru, tempo či ozvláštniť štylistiku, ktorá je tiež slabá, ale poväčšine je jeho prístup pomerne ošúchaný. Zároveň, poetika Dánoviek stojí na pevne daných charakteroch, ktoré sa nemenia, na nostalgickom závane minulých časov (hlavne 90. roky). Nie je toho síce veľa, na čo by sme zdaného obdobia mali spomínať sláskou, ale aj tých pár chvíľ funguje. Dánovi minulý rok vyšli tradične dve knihy – Konečne normálna vražda Reminiscencie. Obe vSlovarte.
Slovart vydal aj ďalšieho populárneho autora detektívok, to Juraja Červenáka, ktorý priniesol už deviaty diel jeho cyklu oSteinovi Barbaričovi. Lovec čertov sa však zameriava na čitateľsky populárnu postavu Bohdana Jaroša. To by sa dalo považovať za ozvláštnenie zabehnutej schémy. Sila Červenákových detektívok nestojí na nápaditej záhade, ale na jednoduchých charakteroch či autentických presvedčivých dobových reáliách. To však môže byť dvojsečný meč.
Vo svojej sérii pod hlavičkou vydavateľstva Ikar oprípadoch vyšetrovateľa Mareka Wolfa pokračuje aj František Kozmon ôsmym dielom stitulom í, čím dodržiava dobrý zvyk pomenovávať svoje knihy po zvieratách. Kozmon síce zabŕda do slovenských reálií, jeho knihy sú však, našťastie, realite mierne vzdialené. Škoda, že jeho prístup je nanajvýš priemerný, nezaujme silnejším momentom ani dramatickejším odhalením.
Naopak, zreálií zákulisia mafiánskych politických hier vychádza bývalý policajt Peter Šloser. Páchateľ neznámy je síce séria odohrávajúca sa odesaťročie neskôr, ale až priveľmi podobná, aspoň čo sa účastníkov týka, súčasnému Slovensku. Šloser navyše nepracuje tak dobre s inotajom. Autorove „inotaje“ odkazy na reálnych ľudí nie sú nenápadné ako napríklad Dánove pôsobia trochu kŕčovito. Na druhej strane dokáže výnimočne dobre budovať svet ivzťahy medzi postavami. Novinár si však pri jeho čítaní veľmi neoddýchne. Ikar vydal jeho šiesty román Profesori zločinu, vktorom sa vyšetrovatelia napriek tlaku vedenia politikov hrabú vodložených prípadoch. Šloser má štýlovo unás asi najbližšie severskej škole autorom ako je Jo Nesbø.
Bývalým policajtom je aj Václav Neuer, ktorého texty dávajú dôraz na realistické policajné postupy (angažovanosť vo verejnom dianí je teda vúzadí). V Ikare mu vyšla už deviata kniha prípadov inšpektora Ledeckého s titulom Dávid a Goliáš.
Miesto novín knihy
Nie všetci sledujú správy a nie všetko v nich môže zaznieť. Novinári často napíšu menej než vedia. Nedovoľuje im to napríklad etika, neuzavreté vyšetrovania alebo problematické overovanie informácií. Klebety sa v serióznych správach nepíšu. Ale v knihách... Vknihách a príbehoch môžete napísať čokoľvek. Papier znesie. Práve preto pred pár rokmi žurnalista Marek Vagovič uviedol na pulty kníhkupectiev Padreho klan. Kniha, ktorej väčšina nie je len fabuláciou, si rýchlo našla svojich čitateľov napriek suchému štýlu a neprehľadnému dávkovaniu informácií, ktoré narúšali prirodzené plynutie deja. Vlani preto vydavateľstvo Švabach prinieslo Padreho klan 2. Vagovič v ňom väčšmi fabuluje ako vpredchádzajúcom titule. Takisto sa zlepšil aj jeho rozprávačský štýl, próza sa tak číta jednoduchšie a lepšie. Stále síce mnoho závisí od znalostí reálnych kontextov, text obsahuje premiéru postáv, ale je to už prehľadnejšie a omnoho deprimujúcejšie čítanie. Dvojka Klanu je v podstate Impérium vracia úder. Temnejšie, tragickejšie pokračovanie predošlého dielu. Pachuť hnevu a beznádeje, ktorú kniha zanecháva, nezachraňuje ani silene optimistický záver. Na Vagovičovej beletrii vidieť, prečo prechod od novinárčiny k písaniu žánrových príbehov nemusí byť vždy šťastnou voľbou. Spravodajské texty sú často suché, vecné, bez emócií či štylizácie, no zato nabité informáciami.
Pri beletrii, ktorej hlavným cieľom je vyvolať emočnú odozvu učitateľa, je tento prístup problematický. Možno vytvára intelektuálne a interpretačne zaujímavé texty, ale vo svojej postate ide o pomerne nezáživné rozprávanie, neodlišné od večerných správ. Keď by taký novinár rezignoval na politický a spoločenský presah, kniha by stratila akúkoľvek väčšiu hodnotu stala by sa len nudnou rekapituláciou poznaného, zaobaleného do nie príliš šťastne vystavaného príbehu. Vagovič balansuje na tejto hrane, občas ju aj prekročí, ale význam, ktorý spoločnosť prikladá jeho práci, udržuje autorovu literárnu kariéru nad vodou.
To sa však nedá povedať o Leopoldovi Moravčíkovi. Profesor, publicista, skúsený a dlhoročný novinár, autor reportáží a cestopisov napísal kriminálku Hotel na samote, ktorú sa rozhodlo vydať vydavateľstvo Perfekt. Jednoznačne ide o najhoršiu knihu tohto výberu a najhoršiu žánrovú prózu, ktorú som čítal v uplynulom roku. Hotel na samote má potenciál byť zaujímavou slovenskou variáciou na klasické noir kriminálky. Máme tu osamelého hrdinu s narušenými rodinnými vzťahmi a vlastným morálnym kompasom, femme fatale, mafiu, intrigy i policajné vyšetrovania. Na samote v regiónoch stojí kaštieľ prerobený na hotel. Jedného dňa sa v ňom objaví tajomná žena, ktorá je za diskrétne ubytovanie ochotná zaplatiť tisíce eur v hotovosti. Majiteľ sa tak ocitá uprostred mafiánskych intríg i tajných policajných záťahov. Hlavný hrdina je síce v úvode vykreslený ako nešikovný podnikateľ, ale počas príbehu zvláda prekabátiť nielen mafiu, ale aj SIS-ku. Je bystrejší než ktokoľvek v miestnosti, všetko mu vychádza bez problémov. (Gary Sue, najmenej zaujímavý hrdina, aký môže byť.) To všetko je opísané nezáživnou suchou štylistikou. Postavy si opakujú v dlhých vetách informácie, ktoré poznajú. Dialógy pôsobia neprirodzene. Zápletka by bola zaujímavá, len sa utápa v množstve expozícií a repetetívnosti. Je neuveriteľné, že taký skúsený publicista a autor, akým je Moravčík, dokáže z dobrého námetu napísať nezáživný, rozťahaný, nudný a suchý text. Odporúčam tejto knihe sa vyhnúť.
Jednooký medzi slepými
Dve knihy z vlaňajšej produkcie ma predsa len zaujali. Prvou z nich je Vodonoh od Davida Mangu, ktorý vydal Ikar. Hoci miestami sa tvári, že je fantastickým hororom, nie je to tak. O fantastických hororoch píšu iní. Toto je „psychologický“ horor, vktorom je reálne zlo. Popisuje skupinu turistov, ktorí sa vydajú splavovať Dunaj. Okrem nástrah rieky narazia na tajomný kult Vodonoha. Obľúbenou zábavkou kultu sú drogy, tanec a ľudské obete. Vodonoh nevybočuje z mantinelov cestovateľského hororu, v ktorom sa zvyčajne skupina nič netušiacich turistov ocitá na miestach a vkultúrach, ktorým nerozumie a nič o nich nevie. Zvyčajne ich to stojí život. Krajina kanibalov, Pach krvi, Lovecraftova Oslava, Slnovrat, Lotéria... Poznáte to. Ozvláštnením je, že sa to nachádza na maďarsko-slovenskej hranici, a tak môžu byť niekomu reálie povedomé. Manga sa snaží z Dunaja urobiť samostatnú hrozbu, čo sa mu darí tak z polovice.
Mojím problémom je, že len čo sa postavy, inak zaujímavé a dobre napísané, ocitnú v divočine, je prakticky jedno, kde sa odohráva román. Dunaj či Amazonka, nehrá to rolu. Takisto som si nie istý, či Vodonoh je autentický juhoslovenský mýtus, ale tiež je to jedno. Pokojne to môže byť Kult pažravého Georga, všetko sú to len slovenské mená pre univerzálne rekvizity. Manga vie snimi narábať, budovať napätie, ale v istom bode si čitateľ uvedomí, že kniha ničím nevybočuje z mantinelov subžánru a nemá skúseného fanúšika hororov ako prekvapiť. Žánrová poctivosť sa jej stala pascou. Stále však hovoríme o silnejšom kúsku tohtoročnej produkcie, ktorý sa snaží o niečo iné ako jej zvyšok.
No a potom je tu román Radoslava Procházku Domov na juhovýchod. Áno, toho Procházku, ktorý jeden čas potopil slovenskú politickú pravicu. V súčasnosti je ústavným právnikom a popritom píše romány. Toto je už jeho tretia kniha, ktorá mu vyšla v Ikare. Domov na juhovýchod popisuje životné strasti Juraja, prezývaného Jerry. V puberte mal sľubnú kariéru futbalistu, no osud ho zavial do Británie, kde sa stal obchodníkom s nelegálnymi steroidmi. Keď biznis presunie na východné Slovensko (kde nič nie je), jeho bratranec mu ponúkne lukratívnejšie a nelegálnejšie podnikanie – tunelovanie eurofondov. Veci sa však rýchlo zvrtnú. Procházka pracuje s ošúchanými rekvizitami štátnej mafie, ale konečne tu máme prístup, ktorý si nepamätám od Karikovej trilógie V tieni mafie. Dobre, možno sa podobné knihy medzitým vyskytli, ale nestáli za zapamätanie.
Ide o to, že tentoraz nesledujeme vyšetrovateľov, ktorí sa snažia dostať zločincov. Sledujeme smoliara, bežného Slováka, ktorý lavíruje na šikmej ploche, až kým cez ňu neprepadne. Osobné motivácie, snaha prežiť v regióne, kde toho veľa nie je, ospravedlňovanie a racionalizácia sú hnacím motorom Procházkovho ponoru do psychiky bežného zločinca. Miestami to pripomína filmy Guya Ritchieho len bez vtipu a s dávkou rómskej mystiky. Znie to dobre? Pozor, má to háčik!
Procházka zvolil hovorový štýl, ktorý je občas otravný. Zároveň využíva dlhé, predlhé vety a text je miestami neprehľadný a neuveriteľne sa vlečie. Samotná gradácia je pomalá a finále príliš krátke. Keby to bol film, divák ani nepostrehne, čo sa stalo. Miesto katarzie tu čitateľ dostáva záver, ktorý asi chcel byť kopancom do žalúdka, ale vyznieva ako lacné klišé slovenských drám. Toto všetko zbavuje text šťavy a sťahuje ho dolu. Stále však ide o snahu o niečo iné, nie je ospravedlňovaním, ale akýmsi výstražným príkladom a pokusom o pochopenie toho, prečo je Slovensko také, aké je. Som zvedavý, či je toto jediná Procházkova poloha alebo zvláda aj iné.
辱ó
Tak to tu máte. Tento ročník bol výrazne slabší ako vlaňajší, hlavne čo sa týka pestrosti, ale aj kvality. Môžeme však badať trend – slovenskí autori kriminálok rezignujú na originálne námety, žánrové formy alebo postupy a buď recyklujú dokola tých istých hrdinov v schematických románoch, alebo sa snažia pridať textom hodnotu reflexiou našej smutnej reality. Neviem, ktoré z toho ma oberá viac o radosť z čítania. Na druhej strane, prečo sa snažiť o niečo iné, keď správy z našich ulíc, vlády a parlamentu sú často zapletenejšie, napínavejšie a šialenejšie než ktorýkoľvek výmysel spisovateľov? Len, kde sa úbohá čitateľská myseľ skryje pred realitou, keď nie v literatúre?
Foto: archív J. Búryho
