��������

Označiť knihu za užitočnú môže vyvolať dojem, že jej to uberá na umeleckej hodnote. Slová však nadobúdajú význam podľa okolností, za akých sa použijú. Keď čítame knihu, ktorá má svoju estetickú stránku, hovorí však o konkrétnej realite, je spomienkou, zároveň presahuje úzky rámec osobného a rodinného života, oslovuje čitateľov, robí z nich účastníkov príbehu a núti ich zamyslieť sa aj nad sebou, treba si všímať aj jej možný kultúrny, spoločenský či dokonca politický dosah.

Kvet Nguyen v knihe Všetko, čo nás spája (podtitul Príbeh slovenskej Vietnamky) opisuje, čo znamená narodiť sa na Slovensku vo vietnamskej rodine. Prisťahovalci sú voči domácemu obyvateľstvu nedôverčiví, vedia, že sú iní, najmä keď to farba pleti a tvar očí prezrádzajú na prvý pohľad. Kvet mala výhodu, že chodila do slovenských škôl a ovládala domáci jazyk. Mohla si nájsť aj slovenské priateľky a tie jej pomáhali vyrovnať sa s nedostatkom empatie u ostatných detí.

Autorka nám predstavuje aj svoju vietnamskú rodinu, ktorá sa podobá tým súčasným slovenským – rodičia a dve deti – pričom ju s Vietnamom spájajú rôzne vzťahové nitky v podobe široko rozvetveného spoločenstva s mnohými deťmi, bratrancami a sesternicami, tetami a strýkami: „Vo vietnamskej kultúre je tou najzásadnejšou vecou rodina. Všetky rozhodnutia sú podriadené tomu, čo vyhovuje rodine“.  Vo svojich obchodoch alebo reštauráciách Vietnamci zamestnávajú predovšetkým rodinných príslušníkov. Hlavou vietnamskej rodiny je otec, ktorý rozhoduje o všetkých dôležitých veciach, aby rodinu zabezpečil. Otec Nguyen prišiel do Československa v roku 1988 v rámci poslednej fázy programu pomoci obnovy spriateleného štátu po zničujúcich vojnách. Vtedy si už československé vedenie uvedomovalo, že vietnamskými prisťahovalcami môže obsadiť pracovné miesta, o ktoré domáce obyvateľstvo nejavilo záujem: „Po roku 1985 sa počet vietnamských pracujúcich v Československu pohyboval každoročne okolo 17-tisíc“.      

Politické zmeny v roku 1989 priniesli zmenu aj pre Vietnamcov, no spočiatku mala pre nich trpkú príchuť. Nadobudnutú slobodu využíval každý po svojom. „Otca varovali kamaráti z Prahy, že v Česku sa šíri hnutie skinheadov, ktorí útočia na Vietnamcov.“ Vlna intolerancie a násilia zasiahla začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia aj Slovensko a vietnamské rodiny sa ešte väčšmi utiahli do seba. Postupne sa však začali uplatňovať aj  pozitívne stránky politických zmien: otvoril sa priestor pre iniciatívu ľudí, mohli podnikať. Vietnamci patrili medzi tých, ktorí sa medzi prvými chopili príležitosti. Uplatnili sa predovšetkým v oblasti obchodu a reštauračných služieb. Taká bola aj cesta rodiny Nguyen, od trhoviska k reštaurácii.

Kvet Nguyen sa narodila a vyrastala na Slovensku. Vietnamské korene hovoria, že rodina a práca sú základné hodnoty, ktorých sa treba držať. Pre dievčatá je to aj poslušnosť a starosť o rodinu. Kvet však už vyrastala v dobe, keď si mladé ženy mohli vybrať vlastnú cestu. Vyštudovala VŠMU v Bratislave a stala sa umelkyňou. Titulom Všetko, čo nás spája približuje čitateľom spoločenstvo, ktoré v minulom roku získalo na Slovensku štatút národnostnej menšiny. Uvedomuje si, že jej život je úzko spojený s vietnamskou komunitou i spoločnosťou, v ktorej sa pohybuje. „Môj príbeh nie je ojedinelý ani výnimočný. Takých ako ja je veľa. Ale držím sa a rozprávam ho, pretože verím, že na malej histórii záleží rovnako ako na tej veľkej.“ Zároveň dodáva: „Na to, aby sme dosiahli zmenu, musíme pohnúť nielen naším politickým spoločenstvom, ale musíme učiť seba i iných empatii.“ 

Kvet Nguyen: Všetko, čo nás spája. Príbeh slovenskej Vietnamky

N Press, Bratislava 2024