��������

Vysoké hory lákajú ľudí relatívne krátko. Ešte pred tristo rokmi boli výstupy na vrcholy štítov rezervované pre excentrikov. Robert Macfarlane vo svojej knihe Hory v hlave spomína jednu z prvých expedícií na ľadovec. Keď člen britského kráľovského dvora William Windham zháňal v Ženeve sprievod na takúto cestu, všetci si len ťukali na čelo. Napokon sa ho ujal cestovateľ a krajan Richard Pococke, ktorý sa práve vrátil z Orientu. Windhama v júli 1741 vzal na ľadovec s turbanom na hlave a zakrivenou šabľou po boku.

Po piatich hodinách nebezpečného výstupu pomedzi trhliny si dvojica otvorila víno zriedené s vodou a expedíciu ukončila. Windhamov následný opis ľadovcovej krajiny v Zápiskoch Kráľovskej spoločnosti ako „jazera zmietajúceho sa v silnom vetre a v jedinom okamihu zmrznutom,“ lákal i desil jeho nasledovníkov. Jedným z nich bol v americkom Colorade narodený Art Davidson.  Tínedžer aktívny v mierovom hnutí a dobrodruh, ktorý pašoval hašiš z Maroka do Škandinávie. Podľa vlastných slov „stratená duša“.

Jedného dňa Davidson náhodou stopol vodiča, ktorý smeroval na Aljašku. Zrazu mal nový domov. Napriek tomu, že ani jeho kamaráti nevedeli, z čoho tam vlastne žil, rýchlo si získal povesť výborného lezca. Presvedčiť kolegov, aby sa s ním vybrali v zime na najvyššiu horu Severnej Ameriky, bola však rovnako náročná misia, akú kedysi podstúpil Windham. Nemal síce parťáka, ktorý by liezol so šabľou, no k hore sa vybral aj s neskúseným lezcom, ktorý si hovoril Pirát. Pridali sa aj skúsenejší, no expedíciu mnohí považovali za samovražednú.

„Keď som sa v zime vybral na Denali, nelákal ma vrchol. Boli to prírodné živly. Vietor. Chlad. Tma,“ povedal Davidson tento rok v rozhovore pre magazín Hikemates. Práve v tom sa kniha Sto pod nulou o expedícii z prelomu februára a marca 1967 líši od iných horolezeckých klasík. Už úvodná tragédia výpravy nahlodáva jej odhodlanie postaviť sa až na vrchol. Skupina sa k nemu približuje akosi nútene. Akoby boli všetci pod vplyvom Davidsonovej „stratenej duše“, ktorú vietor vynáša stále vyššie a nik nemá lepší nápad, než ju nasledovať. 

Keď však príbehu nedominuje samotný cieľ, zostáva viac priestoru pre atmosféru. Autor ju buduje výborne, napätie z rizika i vo vzťahoch členov expedície vyvoláva skutočnú úzkosť. Jej následné rozptýlenie býva šarmantné. Ako v pasáži, keď sa v ukrutnej zime budia členovia expedície zborovým spevom – ale každý s inou piesňou. Predstavte si to – uprostred bielej ničoty, kde mráz hryzie teplotou mínus 34 stupňov Celzia sa z dvoch malých stanov ozýva zmes hitov od Beatles, ruských ľudových piesní a country hitu Tumbling Tumbleweeds.

Ako napriek všetkým pochybnostiam expedícia postupuje vyššie, vzťahy a motivácie členov výpravy autor odhaľuje do stále väčšej hĺbky. Darí sa mu to aj vďaka tomu, že väčšina spolulezcov mu po výprave poskytla denníky. Rovnakú situáciu zažívame prostredníctvom viacerých pohľadov. Pôvodne však takáto kniha nemusela vzniknúť. O expedíciu bol veľký mediálny záujem, o príbeh sa bili aj vydavatelia. Keď však vtedy len 24-ročný Davidson napísal prvú verziu, zostali sklamaní. Našťastie, autor prijal radu, aby vzletné slová vymenil za priamočiaru úprimnosť. 

Na vrchol Denali vystúpil Davidson spolu s Rayom „Pirátom“ Genetom a Daveom Johnstonom. Dráma sa vtedy iba rozbehla. Trojicu pri zostupe zastavila snehová búrka, pred ktorou si vykopali dieru v ľade, kde strávili takmer bez zásob šesť dní. Vietor dosahoval rýchlosť 240 kilometrov za hodinu, teplota klesla na mínus 45, čo sa postaralo o pocitovú teplotu mínus sto. Davidson v priesmyku Denali našiel svoje prvenstvo, ale najmä všetko, čo hľadal – vietor, chlad, tmu. A dlhé hodiny sa pritom nevedel sústrediť na iné, ako na otázku z titulku.