��������

Pýta sa, ale na odpovede si vystačí. Len umne vytvára ilúziu potreby rozhovoru, ktorého obe strany zastane sama. Možno si poviete, že je to trochu smutné. Ale vždy, keď by ste mali sklony začať hrdinky životných mikropríbehov knihy ľutovať, presvedčia vás o tom, že to naozaj nie je potrebné. Že sa o seba postarajú – ako inak – samy. Akoby ani nepotrebovali po knihe roztratené návody na život, zaručené rady, ako sa z toho všetkého nezblázniť: „NEZOSTAŤ LEŽAŤ na dlážke. Treba sa hýbať. Hýbať sa. HÝBAŤ SA NESKÚMAŤ ÚTRŽKY A PAPIERIKY JEDEN ZA DRUHÝM AKOBY BOL KTOSI UMREL AKOBY BOL KTOSI UMREL AKOBY BOL UMREL KTOSI KOHOSI AKOBY BOLA KOHOSI STRETLA SMRŤ AKOBY BOLA KOHO SI STRETLA AKOBY SI BOLA SMRŤ“ (s. 21). Vycizelovaná jazyková hra konverguje k predstave ženy – smrti, ktorá je svojou povahou ambivalentne vnímateľná; je začiatkom aj koncom vecí, ergo, je všetkým. Sama.

Koncept textov, ktorých titulmi sú ženské mená, je už v slovenskej literatúre známy napríklad z básnickej zbierky Mirky Ábelovej Básničky pre domáce paničky a rovnako dobre funguje aj u Salmely. Názov knihy nie nadarmo kladie otázku 56, či?, keďže príbehov je v nej napokon 57, za čo je zodpovedný v poradí prvý príbeh označený číslom 0. Príbehov mohlo byť aj menej, ale na druhej strane je jasný zámer predstaviť paletu pocitov v čase covidovej pandémie v celej šírke. Preskúmať, ako rôzne možno reagovať na tú istú situáciu, či už je to lockdown, rozchod alebo pocit úzkosti, prípadne stratu zmyslu života. Bližšie sa na zvolený koncept pozerá kapitola nazvaná Freya (56, či?), ktorá túto autorskú stratégiu tematizuje ako autoterapeutický projekt. Postava Freya sa rozhodne vytvárať „čestne banálne a priamočiare príbehy, relatívne krátke, také, aby ich človek vládal dočítať do konca a prezentoval by ich nezaujatý, vševediaci rozprávač v tretej osobe, ktorý by sa neštítil ošúchaných literárnych prostriedkov ani vyslovených verbálnych klišé“ (s. 155). Tvorbu Alexandry Salmely vlastne recenzovať netreba, recenzia je už inherentne obsiahnutá v texte.

Dojem monotónnosti a opakovania vyvolaný 57 textami vo svojej podstate podobného razenia sa tu dá prekódovať z negatívnej kvality na pozitívnu. Pripomína totiž stereotypnosť dní lockdownu, z ktorého sa mnohým len ťažko hľadalo východisko. V tomto duchu sú ilustrácie od Kristíny Soboň skvelým vizuálnym doplnením textov a ich atmosféra korešponduje s naladením postáv  paletou šedivých, čiernych a bielych odtieňov. Okrem ilustrácií je z vizuálneho hľadiska podnetná aj typografická hra, ktorú Salmeline texty rozohrávajú. V nultom texte Prvožena (termini) ide o vynechávanie písmen zo slov, respektíve ich vyznačenie sivou farbou, evokujúce zároveň miznutie častí slov, ale aj ich postupné objavovanie sa, vynáranie sa z príbehu. Zo slova „prvožena“ takto postupne miznú hlásky, až z neho ostane iba slovko „ona“ a napokon „a“. Redukcia ad absurdum sa stáva formálnym vyjadrením dejového posunu vývoja postavy.

Popri pandemickej atmosfére je tematicky ústredným momentom knihy obraz lásky súčasnosti, takej, aká je, bez príkras, bez pozlátka, bez „sirupu“, ako to nazýva autorka. Postavy si uvedomujú svoju situáciu, reflektujú ju nanajvýš triezvym pohľadom, no nebráni im to v tom, aby miestami predsa len neskĺzli do stavu bezhraničného sebaklamu: „Drahý jej dnes zavolá, sľúbil to, porozprávajú sa, konečne. Čas, ktorý potreboval na sebareflexiu, uplynul, teraz už bude vedieť, kým je vo vzťahu k sebe samému, a ak by – predsa len – slovami stále vyjadroval pochybnosti o svojom vzťahu voči iným, respektíve voči inej, konkrétne voči Istej žene, chvenie v jeho hlase prezradilo city, ktoré sa jeho racio snažilo potlačiť“ (s. 15). Inými slovami: neexistuje žiaden príliš smelý scenár, ktorý by si nešťastne zamilovaná žena nedokázala predstaviť, vyargumentovať, presvedčiť samu seba o jeho existencii a platnosti. Kniha 56, či? je vlastne zbierkou takýchto presvedčovaní samej seba, mantier posilňujúcich nekončený potenciál sebarozvoja, skrátka a dobre, návodov na život.

No kdesi pod tým všetkým sa nachádza ešte jedna vrstva textu – s jeho prekvapivo efektnými poetickými kvalitami postavenými na práci s celou šírkou jazyka vrátane slangu či vulgarizmov. Áno, poetické kvality vulgarizmov, prečítajte si to pokojne znovu, ak treba, ale radšej si prečítajte Salmelu. Tá vám to vysvetlí lepšie. Autorka píše po fínsky, pri preklade svojho prvého románu spolupracovala so Silviou Žilinskou, všetky ostatné knihy sú výlučne jej autorskými prekladmi. O to väčšmi vynikne jej poeticky citlivý prístup k slovenčine. Keď napokon postava s menom, bez mena či s menom postupne miznúcim, vytrácajúcim sa „osamie a zastaví sa, všetko skončí odznova“ (s. 22), je rada, že to tak je. A na tom jedinom predsa záleží. Na tom jedinom vždy záležalo, či?