ղľáԾ
ZVIERATÁ A JA
Necítim sa odborníkom na zvieratstvo auž vôbec nie skúseným chovateľom čohokoľvek. Vlastnil som svojho času nedopatrením párik anduliek. Nijako ma to neobohatilo. Ani mňa, ani tie andulky. Jediným poznatkom ztejto epizódy bolo, že aj vživočíšnej ríši platí: ak sa stretnú vjednej klietke dve ženské (a to bol tento prípad), vždy je dosť klebiet avresku. Zdnes už neznámeho dôvodu som choval aj akváriové rybky, tie najmenej náročné – gubky. Tu ma zasa poučila Príroda, že matky (alebo to boli tie malé pestrofarebné samce?) požierajú svoje mladé. Nebola to však tá pravá príčina, prečo mi vykapali. Približne vtom čase končil schovom rybičiek aj sused, vášnivý akvarista. Lekári mu povedali, že má alergiu na akváriovú vodu... Skrátka, vchove čohokoľvek som stratený, ale dúfam, že mi nikto neuprie úprimnú snahu vysomáriť sa ztejto záhady: ľudia azverstvo všetkého druhu, môžu spolu žiť?
Zvlášť sa pýtam tých, ktorí sa tak radi utiekajú kznámej legende opotrebe návratu ľudí kPrírode. Ozaj, skúsili ste to už niekedy? Askúsili ste to naozaj? Lebo vybrať sa autom do najbližšieho lesíka, vyložiť si tam piknikovú súpravu, pustiť si tranzistorák achvíľu (do dožutia adopitia prinesených zásob) híkať nad tým, aká je tá Príroda prírodná, to vie každý chmuľo. Veď preto je aj každý letný víkend chmuľov plný les. Ale vyskúšajte si spolužitie sPrírodou takpovediac na vlastnej koži. Ja som to skúsil anechcite, aby som vám otom niečo rozprával. Respektíve, počúvajte:
Predovšetkým treba zdôrazniť, že na mne by sa mohol demonštrovať pochybný pokrok ľudskej civilizácie. Som výsostne mestský tvor, hoci ešte, na rozdiel od mnohých civilizovanejších, schopný samostatného pohybu. Vbežnom živote, anajmä vo voľnej Prírode, patrím ktvorom, ktorí by mali byť nielen chránení, ale aj eskortovaní. Už pri bežných fyzických úkonoch dokážem byť sám sebe nebezpečný. Písať, počítať, vystrihovať znovín azakladať vystrihnuté, to áno. Som dokonalý papierový typ. Milujem všetky druhy papiera aich použitia (aj toaletný sa občas zíde). Ale hlavne milujem ten ideálny svet písmen ainých znakov, ktoré na papierovom zázname uchovávajú svety, ktoré už boli, alebo ešte len budú. Rád otých svetoch čítam aobčas onich aj píšem. To mi vcelku ide. Knižnica je mojou Prírodou. Ale vtej naozajstnej Prírode – tam ma spoznáte podľa toho, že visím za nohu zo stromu, pretože vyliezť naň ešte ako-tak zvládnem, ale neviem, ako dolu! Treba ešte zdôrazniť, že práve preto, že som ideálnym obyvateľom tzv. ľudskej Prírody (odborne „noosféry“), podobne ako väčšina znás som presvedčený, že zvieratá všetkých druhov a veľkostí si zaslúžia našu pozornosť aochranu. Vnasledujúcich životných príšerách, ktoré ma postihli, sa pokúsim dokladovať, aká zeleno-ružovkastá je teória (podobne ako najjedovatejšie muchotrávky) aaká zemito-hnedá (ako dubáky) je prax.
Chcem vopred jednoznačne vyhlásiť, že vspolužitie človeka so zvieratami vmeste neverím. Vtiahnuť nasilu kus Prírody do mesta apotom očakávať, že sa ztoho všetci budú tešiť, je omyl. Ale čo takto vyjsť si na dlhší čas do Prírody relatívne nepoznačenej mestskými civilizačnými praktikami! Na štúdium tejto otázky mi príležitosť poskytla ideálne pokusné pole.
Stáva sa, že aj vyslovene nepraktický typ ako ja zatúži po inštitúcii zvanej chalupa. Ono je to vlastne drevenica, ale chalupa, to znie lepšie. Dôvody boli výsostne papierové. Mať vlastné útočisko, kam sa dá zaliezť anerušene písať. Alebo si čítať. Alebo vystrihovať zaujímavé informácie znovín ačasopisov. Zhodou okolností sa také miesto našlo akurát vrodnej dedine mojich rodičov. Navyše na takzvanej Murínovskej dvadsiatke. Pri zakladaní dediny pôdu delili medzi prvé rodiny. „Dvadsiatka“ (ak som tomu dobre porozumel) predstavovala pole široké dvadsať vedľa seba položených kravských retiazok. Skutočne exotická mierka. Vďaka nej sme však objavili chalupu pod siedmimi zrastenými lipami. So studničkou čerstvej vody vkamennej pivnici, kde nepijú zbojníci, ale naša ručná pumpa. Jedným zmnohých iných argumentov na kúpu (a teda nemalú investíciu) bol aj ten, že naše deti (zavreté po celý rok vmeste) práve tu získajú ten prepotrebný kontakt sPrírodou. Kravičiek, kozičiek, sliepočiek ainého zverstva je tu nadostač. To som však ešte netušil, že Príroda sa prihlási aj sama. Veľmi rýchlo, apreto nečakane.
Duchovia
Už prvá noc, ktorú som vchalupe zhodou okolností strávil sám, bola veľkou lekciou toho, čomu sa po česky hovorí „hrátky sčerty“. Ako chalupár, nepoznajúci základné fakty, okolo polnoci som mal pocit, že na streche sa naozaj deje niečo čertovské. Nieže sa čerti ženia, ale rozvádzajú! Jačanie, podivuhodné zvuky, „kroky“(?!), náhle „výkriky“, pády, buchot... Ráno som konečne zaspal svedomím, že sme kúpili chalupu so strašidlami. Časom sa však strašidlá začali zhmotňovať. Rôzne neopatrne odložené kúsky jedla alebo požívatiny ledabolo uskladnené na policiach začali miznúť. Vlete, keď už chalupu obsadila naša kompletná rodina, sa tajomné miznutia potravín stali pravidelnosťou. Až raz som sLuckou na rukách šiel po niečo do pitvora anašiel som tam na ponku pri zavesených klobásach statnú mačku. Za normálnych okolností mám mačky rád. Hlavne pre ich slobodymilovnú povahu, ale tentoraz bolo na mňa tej ich mačacej slobodnej lúpeže priveľa. Nebyť malej Lucky na rukách, je po mačke. Sekera nebola ďaleko achvíľu sme smačkou na seba pozerali naozaj ako smrteľní nepriatelia. Mačka akoby to tušila, rozhodla sa pre únikový manéver popod moje nohy – abola fuč.
Na pôvodne domácich aneskôr zdivených mačkách je zaujímavá práve tá kombinácia ich pôvodu azneho odvodených zvykov. Takáto mačka sa totiž, na rozdiel od tej prapôvodnej, zdržuje vblízkosti ľudského obydlia, ale väčšinu času ju nevidíte. Jej existenciu zaznamenávate zväčša nepriamo. Zmiznutím niečoho jedlého – anočnými koncertmi na povale. Oboje sme sa pokúsili akosi tolerovať, dokonca sme navrhli „džentlmens egríment“ zavedením mačacej misky pred dverami apríležitostným kŕmením.
Nadišla prvá zima aprvý jarný objav: duchovia serú! Zdalo sa to neuveriteľné, ale bolo to tak: vuzavretej chalupe so všetkými opatreniami na „zazimovanie“, za zamknutými dverami aoknami, utesnenými špárami na povale, bez zjavnej škáročky, kadiaľ by mohol preniknúť živý tvor, na schodisku uprostred – práve tam bolo bohato našpinené, akoby duchovia mali dyzentériu. Po schodoch, po starých kobercoch inových behúňoch vrstva „duchovného odkazu“ pripomínala, že sme tu dlho neboli.
Najpravdepodobnejšie vysvetlenie neuveriteľného javu podal môj strýko Jožko, znalec miestneho prostredia. Podľa neho do uzamknutých priestorov nemohla preniknúť dospelá mačka (ako sme nesprávne predpokladali), ale len jej čerstvé potomstvo. Mačence sú vraj vstave prešmyknúť sa aj veľmi malým otvorom avpohode pred mrazivým vetrom anepohodou oravskej zimy najlepšie chránených priestorov chalupy potom bašovať.
Vduchu tejto teórie som teda znova prešiel celú chalupu, aak som našiel čo inajmenšiu škáru, upchal som ju sklenenou vatou a zvrchu som pritĺkol nejakou latou – nielen preto, aby sa to rýmovalo. Ďalšie leto sme strávili opäť pri mačacích koncertoch aďalšiu jar sme opäť čistili schody „nepriestupného“ jadra chalupy od duchovného odkazu týchto tvorov.
Ďalšia, teraz už naozaj podrobná inšpekcia povaly nás priviedla kobjaveniu primitívneho obetiska. Priestor tesne pod strechou bol plný zvyškov obetných zvierat – od peria akosti sliepok až po kus ovčej nohy aj skopýtkom. Vtej chvíli som sa rozhodol, že tieto krvavé pohanské rituály vnašej chalupe definitívne zatrhnem. Opäť som pátral avypátral čosi, čo som mal od samého začiatku na očiach – okienko vštíte strechy. Zvonku pod okienkom, vhĺbke asi jeden apol metra, je strmá strieška, zktorej mohla mačka vyskočiť rovno do tohto mikrookienka veľkosti dlane. Rešpektujúc predstavu pôvodného staviteľa, že tadiaľto má asi prenikať na povalu svetlo avzduch, zatĺkol som ho drôteným pletivom. Aneuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Otýždeň bolo milimeter hrubé pletivo rozdrapené, čo mi pripadá na mačku visiacu jednou labou na kúsku pletiva výkon hodný pána Copperfielda. Bez ohľadu na uznanie tejto akrobatiky pletivo som vybral anahradil sklom. To konečne ostalo neporušené.
Najbližšiu jar sme otvárali chalupu sočakávaním, ktoré bolo vskutku odmenené. Schodisko ipovala boli čisté. Ale ako sme sa ich ponáhľali skontrolovať, mimochodom sme vchodbe minuli tri malé chumáčiky čohosi, čo na prvý pohľad vyzeralo ako vyschnuté arozpadnuté bodliaky. Až pri bližšom pohľade sa medzi chumáčikmi dali nájsť nepatrné ihličky, formujúce zvyšky rozpadnutých kostričiek mumifikovaných zárodkov „duchov“. Nepríjemný pohľad ipredstava, ale na druhej strane dôkaz správneho detektívneho odhadu môjho domestikovaného strýka. Chumáčiky sme upratali, oželeli fatálny osud „duchovných“ zárodkov anaivne sa domnievali, že tým sa exkurzia Prírody do nášho obydlia skončila.
Mal som však lepšie študovať biológiu. Bol by som si hneď spomenul, že jedným zo základných zákonov Prírody je – rovnováha. To znamená, že ak sa zbavíte „duchov“ vpodobe mačiek, pohotovo nastúpia zástupy trúfalých myší...
Ѿ⳾š
Ako malého chalana ma vážne bavilo maľovať všetky varianty myši zvanej Mickey mouse. Ale mať takú mickeymausovskú rodinku vchalupe, to nie je nijaká slasť. Že vám vyžierajú zásoby (a hlavne, že viac zničia, než skonzumujú), na to si časom zvyknete. Poviete si, chudera myš, čo má zo života, nech má aspoň chvíľu hody. To si, samozrejme, poviete vprípade, že ste ochranca Prírody azvierat navyše. To „navyše“ je dôležité, lebo činnosť fanatických ochrancov zvierat má sPrírodou pramálo spoločné. Práve preto si myslím, že by mali byť dôslední amali by chrániť aj myši (komáre už vraj chránia). Amali by chrániť najmä myši znašej chalupy. Ato tak, že by si ich zobrali ksebe domov. Každé takéto parazitné zvieratko má totiž jeden smrtonosný zvyk: po čase dáva osebe priveľmi vedieť. Ono vás to totiž vytočí do vývrtky, keď sa na jar objavíte vchalupe avo vašich perinách leží elegantne na lopatkách myš, zakrytá až po bradu ajednoducho – zdochnuto – sa tam vyvaľuje. Nehovoriac ojej kamarátkach, ktoré pri oplakávaní jej pozostalosti precikali tie periny skrz-naskrz.
Proti myšiam sme použili všetky dostupné zbrane. Pravda je však taká, že ak vymlátite jednu myšaciu rodinku, ochvíľu sa do uvoľnenej myšej diery spríslušenstvom nasťahuje iná rodinka. Akoby to ohlasovali vmiestnych myšacích inzertných novinách. Preto naša vojna proti myšiam pripomína skôr „policajnú akciu“ Američanov vKórei alebo „obmedzený kontingent“ Rusov vAfganistane. Myš domáca má totiž oficiálny názov od toho, že sa uvás udomácni avy sa vprvom momente pokúsite na ňu zvyknúť. Vdruhom momente kvám príde návšteva avtej chvíli musí ísť aj myš domáca zdomu.
Najviac kriku sme okolo myší narobili pri našej prvej veľkej návšteve spriatelenej rodiny zPrahy. Hosť do domu, myš zdomu. Aspoň tak sme si to predstavovali. Bol to však predovšetkým psychologický boj, pretože sme naň absolútne neboli pripravení. Najmä nie psychicky. Vzúfalstve som zobral, čo bolo poruke, ato bola hrdzavá plechovka sotráveným zrnom zabudnutá vkôlni. Otrávené zrno zbodli myši ako malinu aešte im bolo málo. Musím priznať, že sdruhou (už kúpenou) dávkou otravy to bolo ešte horšie. Myši ju vyžrali zvrecka už na polici, skôr než som ju stihol otvoriť. Mali sme si byť vedomí ich apetítu – veď vzime nám bežne skonzumujú polovicu zásob mydla.
Bolo jasné, že situáciu treba okamžite riešiť. Vrodinke hostí bol aj šesťročný Filípek aprenasledovanie tohto krehkého mestského dieťaťa myšami nám pripadalo všetkým ako dôkaz našej bezmocnosti. Vtedy (ako napokon vždy) zasiahol náš chalupársky sused Ľuboš Vlček zHavířova anasadil do problému (ako napokon vždy) najnovší výdobytok techniky – ultrazvukový plašič myší. Ultrazvukový plašič myší je malá biela vec skontaktom do zástrčky. Účinok tohto prístroja mi dodnes nie je jasný. Buď jeho použitie myši chápali ako nový typ diskotéky atancovali na ultrazvuk vo svojich dierach (takže nerušili spánok hostí), alebo ultrazvuk spoľahlivo uspáva vynervovaných rodičov, číhajúcich na útok myší na ich dieťa. Skrátka, hlásenia onočnej aktivite myší boli minimálne. Následky ich činnosti vpodobe vyžranej diery do masla alebo ohlodaného alobalového vrecka spráškovou polievkou boli rovnaké ako predtým. Vtedy sa hlava hosťovskej rodiny rozhodla pre veľmi účinnú psychologickú vojnu. Ako vieme, psychologická vojna má účinok na psychiku, akeďže umyší sme si stakým dačím nie na čistom, milý rodič zaútočil na psychiku vlastného dieťaťa. Uzavrel smalým Filipkom dohodu. Ak tento nádejný mladý muž nájde niekde myš a (pozor, vtom je tá psychológia!) odhryzne jej hlavu, za odmenu vyfasuje cieľovú prémiu päťsto korún. Aspoň vidieť, aký opatrný musí byť rodič pri uzatváraní stávky svlastným potomkom. Prvú podmienku by totiž Filípek bol splnil ľahko, oodhryznutí hlavy (zvanej odborne „dekapitácia“) živej myši sme všetci svorne pochybovali, aako sa ukázalo, napriek odhodlaniu mladého lovca ktejto časti dohody, našťastie, nedošlo. Zato po chalupe máme podnes rôzne umiestnené Filípkovou detskou rukou nakreslené dopravné značky, označujúce zákaz vstupu snápisom: Pozor, myš!
Len čo hostia odišli, rozhodol som sa pre dôsledný vyhladzovací boj akúpil som štyri pasce na myši. Každú noc som ich položil akaždú noc spoľahlivo klapli. Naše drahé deti sa už tešili na ráno snemenným rituálom pochovávania myších padlých. Vďaka tomu sme na blízkej lúke založili celkom slušný myšací cintorín. Zdalo sa, že máme vyhraté. Jednu noc však prenikol myší duch až do našej kuchyne, kde spávame. Bol som presvedčený, že myš to byť nemohla, pretože predtým som prehľadal všetky škáry na podlahe aubezpečil sa, že by tadiaľ ani tehotná komárica neprenikla. Myší duch vytrvalo šuchotal vškatuli spapierom na podkurovanie. Jasná výzva na súboj! Zobudil som svoju drahú ženu Janinu avyzval ju, aby asistovala pri myšacom safari. Zmyšacieho ducha sa totiž vyjavilo myšie mláďa, ato som sa (vzhľadom na vek adidaktickú šancu ukázať tohto tvora deťom) rozhodol uloviť.
Ako už moja dobrá žena Janina vie, takéto rozhodnutie znamená zvyčajne poplach pre celú našu rodinu. Zvýšený pohyb príbuzenstva funguje systémom „podaj-postav-podrž“, kým ja zvyčajne zotrvávam vnehybnom pokoji na veliteľskom stanovišti avelím. Tentoraz som sa však rozhodol priložiť ruku kdielu. Myška sa zvlastnej hlúposti schovala do preliačiny priehľadného obalu znejakej hračky našich ratolestí. Stačilo obal pritlačiť otvorenou časťou ku škatuli apomaly posúvať kokraju sočakávaným efektom – myška mala vypadnúť do pripravenej sklenenej fľaše. Moja dobrá žena mala minimálnu úlohu fľašu „iba“ držať avčas zavrieť. Operácia prebiehala podľa plánu až po záverečný krok: myška zapadla do fľaše, ale čestného väzenia sa nedočkala. Namiesto toho, aby rýchlym zavretím fľaše ukončila vytrvalé pokusy myšky vyskočiť zfľaše, Janina len tíško pišťala (pretože, na rozdiel od myšky, brala ohľad na spiace deti), akým dopišťala, myška bola preč. Sotva sme na seba stihli vyčítavo pozrieť (poznáte tie manželské pohľady, keď sa sčítavajú chyby toho druhého za posledné desaťročie), cez stenu bolo zpitvora počuť tiché cvaknutie pasce. To bol koniec myšacieho ducha. Ale treba dodať, že naše deti ešte mali mať príležitosť vidieť myš domácu naživo.
Raz musel prísť aj na myši mráz vpodobe novej pozoruhodnej chemickej zbrane zvanej... ateraz si nespomeniem, respektíve nebudem robiť reklamu anazveme ju symbolicky proti-myš. Proti-myš je skvelý prípravok, ktorý ako všetko fatálne aletálne účinkuje až po čase. To znamená, že milé myši vykrmujete niekoľko dní ružovými granulami aasi na piaty deň sa začnú diať podivuhodné veci. Proti-myší jed totiž obsahuje aj nejaké látky, ktoré zakýchsi (len týmto látkam avynálezcom známych) dôvodov nútia myš vyjsť zdiery adokonať doslova pred vašimi očami. Otrava proti-myšom vraj spôsobuje umyší smäd anutkanie vyjsť na svetlo.
Nech už je, ako chce, na piaty deň som našiel vzáhrade pri pumpe dvoch myšacích padlých aspolu sVeronikou aLuckou sme ich šli tradične pochovať. Keď sme sa vracali kzadnému vchodu do chalupy, odrazu som zbadal, že priamo na prahu sedí sivá myška apozerá sa na nás. Akoby sa naschvál vystavovala našej pozornosti. Aktívna látka myšieho jedu však ešte celkom nepotlačila jej prirodzené únikové reflexy, atak po chvíli vbehla do blízkej myšacej diery pod plotom. Zobral som to na vedomie aišiel som po svojom, ale ochvíľu sa mi na tom istom mieste postavila myška opäť do cesty. Myslím si, že aj špecialisti majú len malú predstavu otom, čo sa odohráva vmyšej mysli, ale toto mi pripadalo ako jasný dôkaz, že myška myslí aže vtejto chvíli myslí na to, ako požiadať vnúdzi človeka oprímerie. Možno si myšky odovzdávajú informáciu otom, že ľudia toho vedia dosť veľa, ale už by bolo priveľa veriť tomu, že myšky by vedeli aj otom, či máme nejakú veterinárnu službu. Navyše na oravskom grúni stakou službou asi ťažko možno rátať. Preto som sa rozhodol pre variant lovu. Práve som zakúpil spoľahlivo nepresnú vzduchovú pištoľ arozhodol sa našim deťom predviesť, na čo je užitočná. Nabil som avyrazili sme zdruhej strany, od záhrady, na postriežku zbalamutenej myši. Stojíme, čakáme, už sa mi aj odnechcelo mieriť na myšaciu dieru, keď ma malá Veronka ťahá za rukáva šepká: „Tati, ačo to máš na teniske?“ Na teniske som mal našu známu myšku. Sedela tam, pozerala na mňa ahovorila si: „Keď ste už vy ľudia takí chytráci, kedy sa konečne začnete pozerať aj pod nohy?“ Zobral som túto lekciu na vedomie azobral som aj milú myšku. Dala sa bez odporu odniesť do sklenenej fľaše už predtým nachystanej na myšacieho ducha. Deti sa tešili zdomácej zoologickej záhrady aja som dumal – čo stým? Dá sa nejako pomôcť myške, ktorú sme predtým tak vytrvalo trávili?
Moja drahá žena Janina si položila tú istú otázku anamiesto odpovede si významne poklepala po čele. Pritom opäť veľavýznamne pozerala na mňa. Áno, priznávam, umelé dýchanie otrávenej myši dať neviem. Amám, samozrejme, pochybnosti, aký zmysel má vlastne zachraňovať myš, keď sme sa jej pôvodne chceli zbaviť. Takže som urobil to, čo zvyčajne robia intelektuáli, keď sa nevedia rozhodnúť – nič. Možno to tak bolo humánnejšie, či myšovejšie. Myš poslúžila na didaktické účely. Naše drahé devy jej po chvíli mali dosť aišli sa hrať, zatiaľ čo ona si pomaly vydýchala vzduch vo fľaši askončila. Alebo ju zabil ten jed. Neviem. Viem len, že odvtedy už nedávam myšaciu otravu proti-myš. Vrátil som sa kstarej osvedčenej, spoľahlivo smrtonosnej, filozofické otázky neprovokujúcej, mechanickej pasci na myši.
Alen občas, vnoci, keď nemôžem zaspať, počúvam, kedy cvakne.
Puntica zvaná Punťo
Na rozdiel od zdivených domácich mačiek adomácich myší udomáceho psa si môžete byť jeho príslušnosťou kdomu istí. Žerie len to, čo mu dáte, azanecháva stopy len tam, kde mu to dovolíte. Jedno leto, keď sme ešte nemali Lucku aVeroniku achodievali sme sJaninou na Oravu na dovolenku sami, venovala nám teta Emília malé šteňa. Nevedela čo sním, apre nás to bol skvelý spoločník. Keďže postele sme mali vopačných kútoch miestnosti podobnej zápalkovej škatuľke, pobehovalo nadránom po chatke odo mňa kJanine aspäť, schovávalo sa do našich spacákov azase vykúkalo snevyliečiteľnou zvedavosťou. Vláčili sme ho všade so sebou – a to bol práve zdroj našich následných problémov.
Raz keď sme to šteňa niesli hore vozovou cestou knašej chalupe, ťahalo sa zruky, škriabalo achcelo vyskočiť. Ale ja, neznalý psích potrieb, som si myslel, že to je pokus oútek, atak som šteňa nepustil, až kým sme neprišli domov. Vchalupe som ho hodil na spací vak na posteli. Naše šteňa to pochopilo ako pokyn aurobilo tam mláčku, na čo malo zjavne chuť už predtým. Šteňa sme „poučili“, spacák utreli aumyli, ato všetko len preto, aby sme zistili, že šteňacie zapamätovadlo, kde sa má chodiť na malú, sa nám zo šteňacej hlavy nepodarilo vygumovať, aodvtedy chodilo na ten spacák vytrvalo. Veľmi mi to neskôr pripomenulo nový počítačový program – ak raz niečo zle zadáte, nestačíte sa čudovať, ako ťažko sa taký príkaz zmazáva aopravuje.
Keď sa narodila Lucka, zo šteňaťa už bolo psíča, aaby sa sLuckou náhodou nepohrýzli (veď viete, že malé deti berú do úst všetko), psík mal vyhradený pitvor. Za jedinú noc tam narobil taký brajgel, že až do konca nášho letného pobytu bol vykázaný von pod verandu. Koncom leta sme sa vrátili domov, do Bratislavy, apostupne sme na psa zabudli. Ale pes nezabudol na nás. Keď sme ďalšie leto šliapali hore kopcom kchalupe, pri dome tety Emílie nás čakal pes, nadšene vrtel chvostom auž sa nás nepustil. Punťo nebol nikdy uviazaný. Aak sme sa objavili vktorékoľvek ročné obdobie, odprevadil nás kchalupe averne strážil, až kým sme neodišli. Časom sme zistili, že Punťo je vlastne Puntica. Punticu nebolo možné prehliadnuť nielen preto, že zkrásneho šteňaťa vyrástla na neveľmi vábnu suku – čo mohol byť zjavne len náš ľudsky pokrivený estetický rebríček kvalít. Umiestnych nápadníkov mala mimoriadny úspech. Posledný raz, čo sme ju videli, ťahal sa za ňou krásny čierny pes. Puntica, ako dáma, si ho držala na dištanc, apoctivo sa venovala svojej úlohe strážcu nášho letného sídla. Nedalo sa ju prehliadnuť aj preto, že raz za čas si vyžadovala poriadnu dávku nežnosti atrvala na tejto dani snápaditou ženskou vytrvalosťou. Akoby (presne ako ženy) hovorila – rozdám sa celá, ale chcem vedieť, že práve teraz to ktosi ocení.
Práve teraz bol teplý, príjemný jarný deň. Sedel som pred chalupou na slnečnej strane, na rozpadávajúcej sa lavičke, presne takej, aká sa hodí pod zadok dôchodcom. Ale vôbec mi neprekážalo, že sa takto neoprávnene zaraďujem do ďaleko vyššej vekovej aváhovej kategórie. Panovala tichá pohoda. Jarné poobedie, keď na našom zvyčajne veternom úbočí vládne takmer plážová atmosféra. Slnko sa opieralo opriečelie domu slavičkou, sedem zrastených storočných lipiek už malo čím šumieť nad hrebeňom strechy našej chalupy apredo mnou, pred plotom, dva psy. Puntica, ktorá po vybranej dávke nežnosti, zktorej ma od hladenia pomaly rozbolela ruka, manifestovala svoju užitočnosť tým, že sa ostražito vyvaľovala vtráve aobčas zavetrila, či sa niekto neblíži. Opodiaľ ležal krásny čierny pes, ktorého si ešte stále držala pekne od tela, ale on už vedel, že čoskoro bude určite pripustený. Bol som na Punticu hrdý. Taký bastard, atak dobre sa chystá vydať... To som, žiaľ, netušil, že takéto skvelé naplnenie Darwinovho zákona opohlavnom výbere toho najlepšieho a onaplnení prírodnej povinnosti zachovania rodu bude posledným osudným argumentom, ktorý sa obráti proti Puntici. Moji bratanci, synovia tety Emílie, vto leto dospeli k záveru, že Puntica je priveľmi plodná. Na nejakú kastráciu či hormonálnu psiu antikoncepciu asi ani nepomysleli. Ale vedeli, že sa im nechce kŕmiť celú zimu priveľa psov. Apresvedčili sa, že pri Puntici ich bude vždy priveľa.
Na sklonku leta išiel okolo našej chalupy jeden zo Synov tety Emílie. To je vždy príležitosť ponúknuť pohárikom, posedieť pod jaseňmi na záhradnej strane našej drevenice. Naliali sme, vypili, naliali znova apýtam sa: „Tak čo nové?“
Neviem otom, že by kto kedy naozaj očakával, že sa po tejto otázke voznamovacom tóne niečo dozvie. Ale ja som sa dozvedel anaozaj som nebol rád. Mali sme po celé leto návštevy známych zBratislavy aani sme si nevšimli, že Puntica od nás občas odbehla. Bolo to normálne. Nenormálne bolo, že sa nevracala.
„Dnes ráno sme ju picli. Brat je tu na dovolenke, ten od polície. Tak sme sňou zašli do hory. Nemohla trpieť. Brat nešetril, napálil do nej plný zásobník...“
Vyrazilo mi to dych. Potom som čosi hovoril. Asi to nebolo príjemné a asi to bolo priveľmi hlasné, lebo Janina vyšla znepokojene zchalupy knám. Bratanec sa pozeral na dno pohárika, ktorý som už nedolial, askúšal ma zmieriť sneúprosnou logikou tých, čo na rozdiel od nás, mešťanov, sPrírodou ešte aspoň čiastočne žijú.
„Nemalo by to cenu. Mala priveľa šteniat“
To ma nadvihlo. Ako biológ viem, že najúspešnejší vreprodukcii majú byť po zásluhe odmenení. Lebo ich je kráľovstvo budúcnosti. Oni sú nositeľmi životaschopnosti druhu. APuntica taká bola. Ona bola tým bastardom, ktorý prinášal na svet krásne zdravé štence od najzdatnejších psov. Je hrozné vedieť, že my, ľudia, tento večný zákon prírodného reprodukčného výberu postavíme jediným výstrelom na hlavu. Azprvých tak urobíme posledných.
„Uváž,“ prihovoril sa mi bratanec strpezlivou láskavosťou človeka vedomého si smutného faktu, že hovorí snepraktickým, ateda nesúdnym partnerom, „bola to škaredá, špinavá suka. Bastard, akých je po dedinách tisíce. Čo si na nej videl také úžasné?“
Ako nepraktický človek svlastnou verziou súdnosti okamžite som mal poruke odpoveď.
„Mala nás rada. Amala ľudské oči...“
Fľašu sme nedopili. Pohárik zostal prázdny. Otýždeň nám bratanci poslali malé šteňa. Punticinho syna od toho krásneho čierneho psa. Bol to krásny, malý, čierny, huňatý psík. Ale nebolo to už ono.
Ѵdzý
Áno, odhadujete správne. Postupnou, vylučovacou metódou sme dospeli klogickému záveru, že jediný tvor vživočíšnej ríši, ktorý je schopný koexistovať bez konfliktov smoderným človekom, je – motýľ. Najlepšie taký motýľ (v našom prípade babôčka pávooká) koexistuje na našom chalupárskom záchode. Táto paradoxná príťažlivosť krehkej krásy ahrubého hovna (aby som sa vyjadroval exaktne) – je pre motýle typická. Aspoň tak ma ubezpečovali moji priatelia entomológovia. Tie najkrajšie anajväčšie motýle sa vraj najľahšie lovia na kravské lajno, ale to, na moje čestné slovo, vchalupe nedržíme. Zato sa nás však držia motýle, ato vnašej búdke vytvorilo kombináciu, ktorú by nám mohol závidieť aj Hemingway. Ten vraj po rokoch navštívil miesta, kde za prvej svetovej vojny bojoval abol aj ranený. Oslávil to tým, že vblízkom lesíku zanechal, ako sám napísal, najvýstižnejšie symboly vojny: „krv, peniaze ahovno“.
Unás došlo vďaka motýľom kobmene. Zfunkcie búdky vyplýva, že jeden vojnový symbol je tam permanentne. Symbol peňazí je tvorený mojím vlastným vynálezom „honorárových tapiet“. Inšpiroval ma ktomu istý mladý slovenský básnik, ktorý sa raz vkrčme spolu sinými mladými slovenskými básnikmi hádal, kto znich je skutočným básnikom. To je asi bežné zamestnanie mladých slovenských básnikov, ak práve nepíšu básne, alebo ich neroznášajú po redakciách. Aj mňa zaujímalo, ako sa vkrčme dokazuje, kto je vlastne pravým slovenským básnikom, avážne ma dojal víťazný argument. Dotyčný kandidát na pravého slovenského básnika vkritickej chvíli vytiahol ústrižky poštových poukážok zhonorárov za uverejnené básne aplesol nimi ostôl ako tromfom. Tak sa mi ten nápad zapáčil, že odvtedy honorárovými ústrižkami tapetujem našu búdku na chalupe. Ato ani nie som mladý slovenský básnik! Verím však, že ak by sa na tomto mierumilovnom mieste nejaký objavil, určite sa ztých vytapetovaných drevených stien poserie. Teda druhý vojnový symbol máme ana dôkaz, že na našej chalupe sme proti vojne, sídlia tam, do tretice, už spomínané motýle. Sídlia tam dobrovoľne. Visia väčšinou dolu hlavou, ato tak dlho, až kým nepríde zima aoni stuhnú, respektíve zamrznú. Rozhodne je to, predpokladám, motýlí koniec.
Vposledných rokoch sme však pravidelne na Silvestra (pretože pravidelne oslavujeme Silvestra na chalupe) prekvapovaní zjavením sa jedného či dvoch motýľov, ktorí si asi vyhliadli zimovisko radšej vnašej kuchyni či obývačke. Keď zakúrime, ožijú. Podivuhodný život motýľa po smrti! Takmer nelietajú. Pohyby sú namáhavé, doslova počuť škripot krídel, keď nimi náhodou pohnú. Navyše ich stav žitia-nežitia veľmi úzko kopíruje aktuálnu teplotu vmiestnosti. Okolo obeda môžeme očakávať priateľské zamávanie krídel, zatiaľ čo pri večernom vetraní sa vracajú späť do ríše neživých. Ten výraz je asi najpresnejší, nie sú úplne živí, a nie sú ani mŕtvi. Sú neživí aobčas sa pohnú. Ale zasa je to veľká paráda – vidieť na Nový rok na zasrienenom okne zvonku pokrytom mrazivými kvetmi krásne farby rozprestretých motýlích krídel.
Ako zvyčajne, vduchu svojho nepoučiteľného experimentátorstva atendencie kcharitatívnej činnosti, pokúsil som sa nášho prvého silvestrovského motýľa kŕmiť. Čím iným ako sladkou vodou! Nezdá sa mi, že by to ocenil. Asom lenivý naštudovať si, čo by asi tak oceniť mohol. Som si totiž istý, že snami oslavoval Silvestra vlastne omylom. Tak ako celý vzťah našej civilizácie kPrírode avšetkému živému je sériou omylov. Tak ako bolo omylom namýšľať si, že Prírodu porazíme, podmaníme si ju aona nám bude slúžiť, opačným extrémom je aj volanie po návrate knej. To spojenie už jednoducho nefunguje. Naše motýle vám to potvrdia...
Lastovička Milka
Chápem, že to nemusí byť moja najlepšia vizitka, ale každú nedeľu chodím srodinou ksvokrovcom na obed. Ja viem, veľmi to pripomína koniec búrliváka vplytkých vodách nemenných rodinných rituálov. Ale jednak som sa rozhodol užiť si do dna každú etapu svojho života, vrátane tých neobyčajne obyčajných, aokrem toho mám tu svoju výnimku zpravidla. Krátko po obede, ešte skôr než sa rodina poháda pri káve akoláčoch opolitike, odchádzam späť do nášho rodinného hniezda. Pracovať. Rozmýšľať. Vskutočnosti spať. Chápem, že ani tým sa nemôžem veľmi chváliť, ale akosi som si zvykol na nemenný, históriou posvätený rituál poobedného víkendového šlofíka. Moderná doba už zabudla, čo je dobré aosvedčené. Preto legendárny kuchynský gauč, na ktorom odpočívali po obede celé generácie našich otcov, dedov apradedov, dnes už nezoženiete. Atak každú nedeľu kráčam od svokrovcov sobedárom plným výslužky na najbližšie dni aduševne sa pripravujem na rozmýšľanie vo svojej pracovni iba na sedačke, vpolohe skrčenca zéry moravianskej Venuše. Vtakomto rozpoložení avybavení sa mi na prahu domovej brány postavila do cesty lastovička. Čakala tam na mňa. Ani sa nezľakla, keď som pred ňou prekvapene zastal. Ani sa nepokúsila uletieť. Ani schovať. Sedela na betónovom prahu nášho šesťposchodového domu aniečo vtej pozornej nehybnosti ma presvedčilo, že je odhodlaná stretnúť sa sčlovekom.
Keď lastovičky lietajú nízko, bude vraj pršať. Ale keď lastovička sedí priam na zemi, tak sa určite chystá nejaká búrka vjej živote. Nevyznám sa vlastovičkách, nemohol som však toho minitvora len tak prekročiť. Napriek svojmu predsavzatiu zčias Ježka Snežka zobral som lastovičku do rúk aodniesol domov. Najskôr som jej dal meno – Milka. Už starý botanik Linné vedel, že ak veci pomenujete, získate nad nimi moc kategorizácie. Pomenovanie lastovičky mi však vôbec nepomohlo. Čo sňou? Najskôr som si myslel, že je to mláďa. Lenže odhadom zokna, porovnávajúc jej dospelých príslušníkov druhu velegantných náletoch pod našu strechu, som sa uistil, že je asi dospelá. Achorá, ak sa kamaráti sčlovekom. To nie je len tak. Ako biológ, hoci mikroskopický, viem čosi oneodbytnosti zvieracích únikových, poplachových reakcií. Ak takú poplašnú sirénu lastovička vsebe umlčala, je to vážne. Hneď mi bolo jasné, že lastovičku liečiť nedokážem. Aže asi ani nemám kam zavolať po odbornú pomoc – lebo vnedeľu lastovičie ordinácie určite neordinujú.
Ale možno by som ju vedel udržať pri živote, kým sama vsebe nevybojuje smrteľný boj svírusmi či baktériami. Udržať lastovičku vdobrej kondícii, to znamená kŕmiť ju. Mám stým nejakú skúsenosť. Neveľmi chvályhodnú. Ako deti sme našli vzáhrade malé vrabčatá vypadnuté zhniezda. Dali sme ich do škatule akŕmili vtáčím zobom. Väčší nezmysel si ťažko predstaviť. Treba povedať, že nám pri tom celkom spokojne asistoval otec, ktorý (hoci pôvodom zdediny avzdelaním prírodovedec) neprišiel na lepší nápad. Dve vrabčatá túto diétu nevydržali ado dvoch dní bolo po nich. Tretie bolo odolnejšie, atak sme ho (ako prémiu za vytrvalosť) vyniesli vzáhrade na slnko, aby sa tešilo zo života. Tešenie zo života mu vydržalo slabých päť minút. Potom nám ho uchmatla mačka rovno zruky.
Rozhodol som sa nekŕmiť lastovičku vtáčím zobom. Nebol to veľký problém – lebo vtáčí zob som nemal poruke. Základné vzdelanie mi našepkalo, že lastovičky lovia hmyz. Stredoškolské vzdelanie ma doviedlo kpoznaniu, že zcelej škály hmyzu máme doma, našťastie, len muchy. Vysokoškolské vzdelanie vo mne nakoplo varovný signál, že ako civilizovaní ľudia sme všetok hmyz, vrátane múch, znášho bytu vypardónovali nemilosrdnou chemickou vojnou. Kým som si to všetko premyslel, našiel som škatuľu od topánok amilú Milku som posadil pekne na okraj. Držala sa spoľahlivo atvárila sa, že mi dôveruje. Tak som sa odhodlal poskytnúť jej okrem tepla domova aj teplý obed. Myslím, že raz by stálo zato nakrútiť čierno-biely dokument bez slov otom, ako kandidát vied chytá vo vlastnom byte muchy. Bolo by to sčasti smutné azväčša komické, až dopopučné.
Ja som si pripadal väčšinou smutne. Vnašom byte, kde aj teraz frčí okolo mňa statná mucha, bolo ako počas mušieho moru. Prvú mikromušku som našiel vpredsieni apolorozpleštenú som ju podával lastovičke Milke pinzetou. Túto mušaciu jednohubku zbodla bez problémov, čo ma ubezpečilo, že som na dobrej ceste. Atým sa celé kŕmenie skončilo. Ďalšiu muchu som vnašom byte nenašiel. Jediná, ktorá mi brnkla onos vobývačke, sa schovala tak dokonale, že začínam mať vážne podozrenie, či muchy nie sú jasnovidky. Alebo tá predošlá muška stihla zvolať mušacie „zbohom ostávajte, mušacince rodné“. Skrátka, po polhodine blúdenia po byte som si pripadal ako dokonalý idiot. Milka pokojne čakala na škatuli, ale už sa na to moje motanie človeka shlavou vyvrátenou do plafóna asi nemohla dívať apokúsila sa ozvláštny turistický let. Vyštartovala zo škatule, preletela cez moju pracovňu apootvorené dvere do predsiene, kde bez zaváhania čelne napikovala do steny. Keď som ju zdvíhal, tvárila sa, že tento druh zábavy patrí bežne kvýbave lastovičích pacientov. Vrátil som ju naspäť na škatuľu arozhodol sa pre rázny krok. Zavolal som svokrovcom, vyžiadal si k telefónu moju drahú ženu Janinu avyzval som ju na zber múch po ceste knám. Tým sa mi zdal problém vyriešený, zodpovednosť spoľahlivo prenesená na zodpovednejších, atak som sa rozhodol zamyslieť nad situáciou vpolohe skrčenca na sedačke vpracovni. Ak ticho pomáha liečiť, tak som tejto medicíny poskytol Milke aspoň šesťdesiat minút. Keď som otvoril oči, ešte stále sa vytrvalo, nepohnute držala okraja škatule. Snovou energiou anáhlym osvietením geniálnym nápadom som sa vybral na druhé kolo lovu múch. Nenašiel som žiadne živé, ale zato som vyliezol na stôl aobjavil zopár mušacích skapacín napadaných vnašom lustri vobývačke. Chvíľu som uvažoval, či by Milka ocenila takéto sušienky ači vôbec lastovičky poznajú pojem sušenej stravy, ale po chvíli som to zavrhol. Mačky nežerú skapaté myši, ani keď sú ešte teplé aplné životodarných štiav. Čo by takéto sucháre pomohli našej Milke? Radšej som sa sústredil na to, že ju napojím pomocou kvapkadla zočných kvapiek. Takmer sa to podarilo. Ale Milka tentoraz odmietla otvoriť zobák, akeď som ju kládol na okraj škatule, už sa ho nevládala držať. Položil som ju teda na dno škatule. Zavolal som znovu svokrovcom, ale Janina už bola aj sdeťmi na ceste. Svýdychom, že keď už som nepomohol, aspoň som pomoc privolal, sadol som si za počítač azačal písať svoje plánované písačky. Keď pri dverách zazvonila Janina sdeťmi, bol som taký zaujatý textom, že som sa do škatule sMilkou ani nepozrel. Tým som dožičil našim deťom, dychtivým po poznaní, vytriezvujúci pohľad na lastovičiu mŕtvolku. Ležala na dne škatule – hore nohami zaťatými vposlednom kŕči. Namiesto zábavnej prednášky olastovičkách som musel predniesť stručný návod, ako sa pochovávajú lastovičie mŕtvolky. Len čo som celý dôstojný obrad opísal, zistil som, že nemáme poruke solídny lopatovitý nástroj, ktorý by zabezpečil lastovičke Milke dôstojný hrob. Skončila vkontajneri pred naším domom. Na poslednej ceste ju vyprevádzali Lucka, Veronka aja.
Bol som ztoho vážne nešťastný. Dopadlo to horšie ako sJežkom Snežkom. Vtomto prípade išlo otakmer jasnú trestuhodnú nedbalosť snásledkom smrti, ana to sú už paragrafy. Síce ľudské, ale trápil som sa neľudsky. Aešte jednu záhadu som sa pokúšal vyriešiť – ako vedia lastovičky, že my, ľudia, máme nejaké znalosti oliečení chorôb? Ako vedia postrehnúť ználetov za muchami vstometrovej výške, že sú medzi nami lekári, dokonca aj veterinári? Kto lastovičke Milke poradil, aby vyhľadala pomoc učloveka, namiesto toho aby podľa zákonov prírody zaliezla do ústrania apočkala, ako dopadne bitka jej imunologických obranných mechanizmov sneznámym patogénom?
Mal som toho plnú hlavu. Rozprával som sa otom skdekým, pokiaľ bol ten kdekto len trochu ochotný počúvať. Ažsom na pravidelnom sobotnom nákupe stretol známeho zo sídliska, ktorý je okrem iného známy aj tým, že má brata vIndii achodí ho navštevovať. Raz mi rozprával ochráme, kde môžete kúpiť vybraným vtáčikom slobodu. Jednoducho zaplatíte, na váš pokyn klietku otvoria avtáčik vyletí na slobodu. Neletí ďaleko. Všetky sú totiž cvičené tak, aby pristáli na zadnom dvore chrámu, dali sa zavrieť do klietky, aby prišiel nejaký cudzinec, kúpil im slobodu a... Hovorím si, toto je pravý človek, čo mi dá rozhrešenie ztrápenia za Milkou. Okamžite ma potešil ubezpečením, že pri pokuse oošetrenie zranenej lastovičky dopadol podobne. Aj jeho lastovička skapala. Ale dodal, že jeho spolužiačka zfilmového odboru Vysokej školy múzických umení sa vyznamenala tým, že vyše mesiaca nechodila do školy, pretože muchami vykrmovala malú lastovičku. Ato tak vytrvalo, že po čase mohla lastovička sama odletieť.
Vtedy som pochopil, akú medicínu to lastovička Milka hľadala, aja som jej ju nedokázal podať včas. Je to práve ten – čas. Čas venovať sa drobným veciam okolo nás. Tých, čo sa nevyznačujú červenými výkričníkmi vkalendári nevyhnutností atelefonickými urgenciami. Čakajúce kdesi blízko – tiché, vytrvalé, zmierené sčakaním. Lenže táto šanca pre nás samých, nájsť si čas avenovať ho čomusi, čo nemá nič spoločné smerateľnými métami nášho ľudského sveta, netrvá dlho. Práve len ten určitý čas. Potom jednoducho tíško skape. Anemusí to byť živý tvor. Nemusí to byť ani vec. Môže to byť len tá príležitosť na hľadanie zabudnutého času. Lebo ja už dnes mám tak málo času, že som aj zabudol, že ho nemám. Ale na svoju obranu musím poznamenať, že bez váhania som využil hneď najbližšiu príležitosť napraviť si skóre so zvieracími známymi.
᰿ÚČ
(zo súboru prózZvieratá, ja ainé prózy)
Deň sa začal, ako sa začať nemal. Deň sa začal zle. Každodenne nakopávaný motor rodiny sa zadrel už pri raňajkách. Dvojročné dieťa pri raňajkách, to je ako jesť vprievane. Vždy niečo vyleje, prekotí, rozsype... Do toho ľavým uchom odpočúvané spravodajstvo BBC (pokus nestratiť kontakt sangličtinou), navyše niekoľko súrnych depeší ponad stôl medzi Ženou aMužom (samé naliehavosti, splnením okamžite zabudnuté anahradené inými), azrodinných raňajok sa stáva rozcvičkový krst ohňom, skôr než srezignovaným povzdychom vyskočíme zrodinného zákopu, aby sme aj dnes vybojovali bitku každodennosti vnekonečnej vojne oživot. (O lepší život – vravievali komunisti. Ktovie, čo vravievajú kapitalisti – ale vynachádzavejší určite nie sú.) Askôr než sa odrazíme do útoku na ešte dnes dosiahnuteľné ciele, ponúka sa každé ráno mimovoľné ohliadnutie na Dieťa, ktoré na vysokej vratkej stoličke (dočasnom tróne kráľa, ktorý bude zosadený tým, že zneho vyrastie) ešte stále rozbabráva svoj ranný prídel akričí. Zvyčajne kričí – čo akomu, to nie je jasné, dorozumieva sa zatiaľ len heslovito. Ale kým kričí, aporiadne tým lezie na nervy, je to vraj zdravé.
Dnes nekričalo, schúlilo sa na stoličke bez záujmu. Nič nezjedlo, nič nerozbilo, nemo sa vypýtalo späť do postieľky – aodrazu sme tým podozrivým tichom zaskočení, znepokojení. To sa ešte nestalo, to ešte nepoznáme, stým sme nerátali. Vrannej korešpondencii Muža aŽeny pribudne telegram sotázkou bez adresáta, zato odpoveď čakajú obaja – čo sa to robí?
Odpoveď sa dostaví najneskôr pri večeri. Žena sa chystá sdieťaťom klekárovi. Muž do práce...
Vedecké ústavy sídlia na najneuveriteľnejších miestach. Tento sa prednedávnom presťahoval zbývalej cukrárne. Do bývalej mäsiarne. Bývalá mäsiareň má vporovnaní sbývalou cukrárňou tú výhodu, že sú vnej veľké pivnice, kde sa darí chladu aultracentrifúgam. Ultracentrifúgy sa potom pri vysokých otáčkach neprehrievajú tak ako vbývalej cukrárni. Bývalá mäsiareň je vhlbokom, tmavom, špinavom dvore veľkého, štvorposchodového, secesného činžového domu. Skrátka, začiatok storočia je tu rámcom ipozadím výskumu zkonca toho istého storočia. Oba vzdialené svety sa celkom dobre znášajú. Nič ich neruší, najmä nie slnko, ktoré do hlbokého, tmavého dvora strčí skusmo nohu až okolo poludnia. Len jeden slnečný palec ako do studne schladnou vodou (bŕŕŕŕŕŕŕ) ahneď ho zase vytiahne. Muža preto vítajú svetlá zvedátorských pracovní, ktoré namáhavo rozrážajú šero novembrového, oplzlo studeného rána shusacou kožou na nachladnutých tmavých oknách dočasne opustených bytov, nazerajúcich do dvora. Muž prešiel práve podchodom ašliape si to najkratšou cestou kvchodu do Ústavu. Kým odomkne vchodové dvere, automaticky zaregistruje našuchorenú hlavu Holuba vykúkajúceho spoza kontajnera na odpadky. Pozorujú sa takto už druhý deň. Holub, ktovieprečo, nelieta. Krčí sa za kontajnerom aneodlieta, ani keď sa knemu ktosi mimochodom priblíži. Akoby chcel, aby sa knemu ktosi naozaj priblížil. Aby mu pomohol. Je chorý? Ak áno, je Muž tým pravým záchrancom? Mohol by pomôcť? Avie to? Chce to? Muž už odomkol, akeď za sebou zatvára, ešte mimochodom skontroluje, či je Holub na svojom mieste. Je, čaká, akým čaká, asi to sním nebude až také zlé.
Čosi otom, ako zomierajú holuby
Zomierajúci holub sa pozná podľa toho, že vystúpi z (pre nás) nelogického kolobehu holubieho života. Prestane lietať odniekadiaľ niekam anerobí to, čo si myslíme, že by holub robiť mal – pokúšať sa obsadiť všetky strechy vmeste, obskákať každú dostupnú holubicu, poznačiť svojím trusom každý romantický kút ahlavy niekoľkých skamenených ľudských potentátov. Zomierajúci holub sa pozná podľa toho, že jedného dňa odmietne všetky lákadlá, ciele, ideály améty holubieho života, zlietne na zem apostaví sa do cesty človeku. Ačaká. Zarážajúce je pritom, ako mu chýba to typické, trochu hlúpučké pokyvkávanie zvedavou, nabok naklonenou hlavou, vytŕčajúcou jedno oko, akoby nemalo vidieť, ale ohmatať všetko naokolo. Chýba mu všetko, čo robí holuba holubom, ačloveka ubezpečuje poznaním, že je to len zviera.
Ťažko sa báda, ťažko sa bojuje vprvej línii, keď je ohrozené zázemie. Volá Žena. Dieťa leží vhorúčke. Je vyhlásený stav najvyššej pohotovosti. Klekárovi nešli, nestihli. Bojová porada je krátka. Keď nemôže ísť Dieťa klekárovi, musí ísť lekár kDieťaťu. Mužovi napriek všetkému odľahne. Boj shorúčkou sa inštitucionalizuje. Veď celý náš život sa stáva etapovými pretekmi od jednej inštitúcie kdruhej. Na trati bdejú opravárenské tímy. Bojová porada sa preto končí optimisticky – nech prídu aopravujú...
Čosi otom, ako zomierajú deti
stý múdry pán (lekár anositeľ Nobelovej ceny, vlastným menom Peter Medawar) napísal, že taký zložitý organizmus, ako je ľudský, pričasto umiera nie priamo na chorobu, ale na prehnanú obrannú reakciu. Takou obrannou reakciou je horúčka. Telo bije na poplach. Aneprestáva. Bije znova aznova. Odpoveďou je horúčkovitý buchot po drevených schodoch tela hore adolu, ako sa šíky obrancov rozmiestňujú do najodľahlejších veží abášt, azase späť. Aj poplach by sa mal raz skončiť, všetci obrancovia by mali nájsť svoje miesta astichou zaťatosťou odolávať vo svojom postavení náporu nepriateľa. Ale horúčka sa niekedy zvrhne na nekontrolovateľný samospád poplachových reakcií. Zvon už znie bez prestávky aohlušuje. Horúčka stúpa, až plamene zasiahnu jadro hradu ľudského tela, ešte pred chvíľou snepochybnými šancami na úspešnú obranu. Prvá sa vždy chytí od ohňa knižnica, smrť mozgových buniek je nenahraditeľná. Strategický plán obrany už nie je možné obnoviť, zpresných návodov na činnosť ostávajú kôpky popola. Chodby vnútri tela sa tak stávajú bludiskom, vktorom sa strácajú aj sami obrancovia. Takto rozvrátenú pevnosť tela dobýjajú hlavné sily choroby už hravo. Tak ľahko sa zdobrého plánu môže stať katastrofa.
Katastrofu opísal iný múdry pán (letec anositeľ najkrajších rozprávkových nápadov, vlastným menom Antoine de Saint-Exupéry) takto: „Poznal som ich biedu, keď sa rozbila nádoba, skôr než sa naplnila. Lebo smrť deda, ktorý sa stal zemou, keď predtým seba celého zamenil, je čosi nádherné, apochovávaný je nástroj, čo prestal slúžiť. Videl som však medzi svojím ľudom umierať deti, ktoré mlčky, sprivretými očami lapali po dychu auzamkýnali pod svojimi dlhými mihalnicami posledné zvyšky ohňa. Lebo Boh sa podobá koscovi aspolu so zrelým jačmeňom zožne niekedy aj kvety. Akeď potom zváža snopy plné zrna, nájde vnich aj tento zbytočný prepych.“
Muž toto všetko vie atuší, že Smrť je aj dnes nablízku. Ale nechce tomu uveriť. Nastavali sme jej predsa toľko prekážok. Pacientov sme toľkými bielymi zástenami obkrúžili, do ampuliek liekov toľko pascí nastražili. ASmrť to ani tak neomrzelo, ešte od nás neodstúpila. Ešte stále tu kdesi je...
Vedecké ústavy sídlia na najneuveriteľnejších miestach. Toto sa napríklad vyznačuje tým, že novembrové neskoré odpoludnie je vtmavom, špinavom dvore na nerozoznanie od skorého rána. Iba okná si odovzdali službu advor tentoraz matne osvetľujú okná bytov. Vedátorské okná zhasínajú jedno za druhým aokamžite im ztoho na okenných tabuliach naskakuje husia koža. Muž odchádza ako posledný (ešte stále odmieta vybočiť zo zabehaného bojového plánu dňa). Kým zavrie vonkajšie dvere Ústavu, mimovoľne skontroluje Holuba. Je tam, len sa posunul od kontajnera trochu bližšie kdverám akMužovi. Nepohnute čaká. Muž sa na chvíľu zarazí. Je mu ľúto Holuba iseba. Holuba, lebo mu niečo chýba; seba, lebo mu nevie pomôcť.
Atak sa mlčky rozchádzajú.
Sme civilizáciou závislostí. Iní sú závislí od nás amy sme závislí od iných. Keď reťaz závislostí občas zlyhá (a zlyháva občas pričasto), ostávame bezbrannejší, pretože sme sa na ňu spoľahli. Muž sa spoľahol na to, že príde domov, doprostred inštitúciou dokonale ovládnutého bojového poľa. Ale prichádza doprostred najväčšej bojovej vravy. Plač dieťaťa počuť už od schodov. Žena je bez hlasu. Lekár ešte stále neprišiel (koľko neuveriteľne dlhých hodín už ubehlo?!), takýchto prípadov je vraj veľa, veľmi veľa. Muž zúri, lebo je bezmocný. Ich „prípad“ leží mlčky, sprivretými očami lapá dych auzamyká pod svojimi dlhými mihalnicami sálavé výbuchy ohňa. Muž sa ide od bezmocnosti vykričať do telefónu na akúsi arogantnú spojárku lekárov. Na chvíľu sa mu uľaví. Dieťaťu nie. Muž aŽena pozerajú na seba. Uprostred civilizácie, apredsa sami. Sami musia vybojovať túto bitku. Horúčka stúpa. Dieťa náhle prehovorí.
„Budem spievať,“ hovorí. Anespieva.
„Budem kresliť,“ hovorí. Anekreslí.
„Budem zdravé,“ pýta sa oznamovacou vetou. „Áno,“ odpovedajú Muž aŽena vsynchronizovanej viere. „Ale...“ dodávajú.
„Ale“ je signál pre celú sériu nepochopiteľných činov Muža aŽeny. Nepochopiteľných zhľadiska Dieťaťa – kráľa, ktorý prišiel na svet spresvedčením, že svet sa začal jeho príchodom naň. Mal by to byť preto bezpečný svet, poslušný svet. Ale nie je. Nie je ani logický – keď Dieťa niekedy na neistých nôžkach spadne, bolí to, ale oni mu ešte pridajú na zadok,. asi aby to bolelo rovnomerne. Teraz, keď Dieťa bolí celé telo, podrobujú celé jeho telo ďalšiemu trápeniu. Treba zraziť teplotu. Studené zábaly nepomáhajú, vodou nasiaknuté plienky a uteráky sú za chvíľu suché. Muž aŽena obnažujú krehký zábal malého telíčka, ostáva tu nahé, vtriaške. Berú ho na ruky anesú do mučiarne. Dieťa to tuší abráni sa. Ale oni ho nesú vpevnom zovretí až do vane, kde naňho púšťajú prúdy studenej vody. Dieťa naťahuje ruky, chce sa pritúliť. Túži skončiť ten drsný zápas, ale oni si ho držia pevne od tela. Apridávajú ešte studenší prúd vody. Už sa tu nechveje nahý kráľ, ponížený aodstrčený. Je to holé, malé vtáča svystúpenými lopatkami adrkotavo sa chvejúcim hrudníčkom, zktorého konečne cez prúd vody apotoky sĺz vyrazí nad hladinu neartikulovaný výkrik, volanie, vtáčí škrek: „A-a, a-a, a-a-a...“ Muž aŽena odvracajú zrak, vrukách sa im zmieta vtáča ahovorí jasne: „A-a, a-a, a-a-a!“
Keď je po všetkom, už opäť vpostieľke avzdanlivo bezpečnom tichu, Dieťa opäť prehovorí ľudským hlasom: „Budem spievať, budem kresliť,“ – akonečne zaspáva. Lekár, ktorý nakoniec príde, prináša stručnú správu: „Sme svami, buďte snami“" – vspojení. Nebudia Dieťa, radia sa nad ním šeptom. Niet sa očom radiť, ale je sa očom ubezpečovať. Áno, najhoršia je tá horúčka. Iste, za žiadnych okolností nepustiť teplotu nad štyridsať. Máte doma acylpyrín? Tak prinajhoršom... Ale iné lieky ešte nie. Lekár sa povzbudzujúco lúči, „Sme (predsa) svami...“
Muž aŽena zostávajú sami. Nehovoria, rozmýšľajú otom istom. Ako budú vedieť, kedy je „prinajhoršom“? Poznajú to ľahko, už nezaberá ani tortúra sprchy. Prichádza na rad nové mučenie. Atrpia všetci, pretože tentoraz sa Dieťa účinnejšie bráni. Lyžička srozpustenou štvrtkou acylpyrínu naráža na pevne zamknuté ústa. Odmietavé krútenie hlavou. Prudké protestné gestá rúk. Muž aŽena však bojujú zaťato. Znovu aznovu trpezlivo štvrtia skackavú tabletku, hľadajú po zemi jej použiteľný zvyšok avnucujú ho Dieťaťu. Márne. Dieťa akoby malo zvedov aj v kuchyni. Nechce ani čaj srozpustenou tabletkou. Keď nakoniec čo-to doňho dostanú, okamžite vracia...
Čosi otom, ako zomierajú deti
Vrodovej pamäti uviazla správa oakejsi príbuznej (alebo len známej?), ktorá prežívala druhú svetovú vojnu sama sdvoma malými deťmi – chlapčekom adievčatkom. Obe ochoreli, obe ťažko, smrteľne. liek sa mal podávať lyžičkou. Dievčatko už bolo slabé, doňho ten liek dostala. Chlapec bol silnejší, ubránil sa – a zomrel. Ak toto viete, nedostali by ste liek do svojho dieťaťa za každú cenu?
Muž aŽena nedostali liek do Dieťaťa. Rezignovali. Ležiac vo veľkej manželskej posteli zoboch strán rozpáleného telíčka, ako na stráži, trhavo zaspávali. Trhavo sa budili aznovu zaspávali celú noc. Dieťa snimi. Čakali. Nadránom horúčka poľavila. Do Dieťaťa sa konečne podarilo naliať čaj sacylpyrínom...
Vedecké ústavy sídlia na najneuveriteľnejších miestach. Ale tento Ústav predsa už poznáme. Aj Holuba. Vto ráno čaká na Muža už pred vchodom. Našuchorený, zhrbený, tichý.
Čosi otom, ako zomierajú holuby
Istý múdry pán (známy vedec aesejista, vlastným menom Lewis Thomas) napísal pozoruhodnú staťSmrť vplenéri.Rozoberá vnej zvláštnu vlastnosť zvierat zomierať vúkryte auvádza príklady na to, koľko živočíšnych druhov má priam vnáplni práce odísť vpravý čas do ústrania. Hovorí aj otom, ako málo mŕtvych zvierat, najmä vtákov, vídavame vzhľadom na to, koľko ich musí denne zomrieť celkom prirodzenou smrťou – ale mýli sa. Aspoň vtomto prípade určite. Náš Holub vytrvalo prešľapuje pred dverami Ústavu. Muž ho tam vidí, keď občas nervózne zdvihne zrak od práce. Aké šance má taký Holub, keď ho prepadne choroba? Keď rota na všetko odhodlaných patogénnych vírusov prenikne cez obranné valy jeho slizníc, rozvezú sa jeho vlastnou hromadnou dopravou krvi do najcitlivejších tkanív, navŕtajú tam hlavičkou bunkovú stenu vybraných cieľových buniek avpašujú do nich falošnú správu svojej nukleovej kyseliny. Pásky snahrávkou, ktorej cieľová bunka uverí, prehrá si ju do vlastného programu, apotom už len vytrvalo pracuje na zmnožení ďalších vírusov, atým aj na svojom totálnom zničení. Keď veci dôjdu takto ďaleko, čo môže urobiť Holub ako bytosť, Holub ako jedinec, Holub ako celok... Kdesi hlboko vjeho vnútri sa odohráva boj na život ana smrť. Bojuje sa onajvyššie hodnoty aakurát vtakej chvíli je centrála holubieho JA vyradená zboja, odsúdená iba na úlohu diváka. Môže si len držať palce a (fiktívne) odkazovať tamdolu, každej jednotlivej bunke, ktorej meno ani miesto vbojovom šíku nepozná, aby vydržala. Aby zabojovala... akosi, za všetkých... Čo môže urobiť iné tá malá začudovane, až skleroticky nad tým všetkým pokyvkávajúca holubia hlava? Čo môže urobiť viac než sa schúliť, našuchoriť perie ačakať? Apredsa – muselo sa to zrodiť vmozgu tej malej, roztržitej hlavy, keď vydala príkaz ochabnutému telu aono vykročilo vústrety človeku... Vlastne nie, teraz už vústrety vetráku umiestnenému neďaleko vchodu do Ústavu. Muž tam Holuba zazrie náhodou, keď prejde do laboratória na prízemí. Už si myslel, že Holub odletel, zpracovne naňho nebolo vidieť. Holub sa teda presunul kteplu. Ale to bolo zároveň všetko, čím mohol ako bytosť schopná elementárneho myslenia prispieť ktvrdému, vražednému boju kdesi vo svojom vnútri...
To isté vmúdrom: „Imunitný systém musí rozoznať „votrelca“ (choroboplodné zárodky) aj „rebelov“' (nežiaducim spôsobom zmenené vlastné bunky) ainaktivovať ich. Ak sa to nepodarí, môže sa celá situácia skončiť fatálne.
Prvú obrannú líniu tvoria hlavne fagocyty (makrofágy, monocyty aneutrofily) aprirodzení zabijaci. Vďalších sledoch sa uplatňujú špecifické imunitné reakcie zaisťované bunkami B aT. B-lymfocyty pod vplyvom antigénu (látky, proti ktorej vzniká imunitná reakcia) aza prítomnosti rastových faktorov produkujú protilátky (imunoglobulíny) , delia sa aza niekoľko dní dozrievajú do plazmatických buniek. Zúčastňujú sa najmä na boji proti bakteriálnym infekciám. T-lymfocyty zabíjajú cudzie alebo vírusom infikované azmenené vlastné bunky organizmu amajú funkcie imunoregulačné.
Čosi otom, ako zomierajú deti
Deti zomierajú takmer tak ako holuby. Ba čo horšie, niektoré deti zomierajú zliekov, ku ktorým sa holuby nikdy nedostanú. Muž sa to dozvedel, keď sa posťažoval laborantke otrápení shorúčkou. Bojujú sňou, akoby bol začiatok storočia. Nasadenie ťažkej kanonády antibiotík lekár zatiaľ neodporučil.
„Sú to starosti,“ účastne prikyvuje laborantka, „na obyčajnú chrípku vraj po prvej svetovej vojne zomrelo viac ľudí než vsamotnej vojne. Takmer 20 miliónov!“
„To je veľa. To sa mi...“
„No fakticky. Písali to vtom časopise, čo vám chodí každý mesiac... vtom populárno-vedeckom... Určite ste to tiež čítali. Hrozné, keď si predstavíte, že ešte dnes umierajú vo svete na chrípkové pandémie desaťtisíce ľudí. Tak mi povedzte, ako je to možné, že nikto ešte nevymyslel naozaj účinné anetoxické virostatiká...“
„Myslíte, že...“
„Nemyslím, len hovorím, čo tam ešte písali...“
„Ale ten náš vrabček má len nejaké teploty. Obyčajná viróza, na ktorú stačí aj acylpyrín. Aten je predsa neškodný...“
„Neškodný ako neškodný,“ hovorí laborantka, „to ste ešte nepočuli oškodlivosti salicylanov, teda aj acylpyrínu? Nejaké deti na to vraj už zomreli. Vedľajším účinkom je zvýšená krvácavosť aešte iné... Myslela som, že to viete...“
Sú chvíle, keď sa Muž pristihuje pri jedinej, monotónnej myšlienke. Pri jedinej, krátkej vete. Otázke – čo všetko mám ešte vedieť?! Mám vedieť, že Dieťa môže byť choré. Mám ho pred chorobou chrániť, ale ak ho neuchránim, mám vedieť, kde aako zavolať pomoc. Mám vedieť postupovať podľa rád tej pomoci. Amám ešte aj vedieť, že tá pomoc môže smrteľne zlyhať?!
Keď bol Muž vo veku Dieťaťa, postupne sa dopracúval ktúžbe poznať pravidlá, podľa ktorých funguje tento svet (pravda, boli to najskôr príklady pravidiel rozprávkových). Abol ohromený tým, aké je vlastne všetko jasné, logické avkonečnom dôsledku jednoduché. Hovoril si – ak všetky tieto pravidlá dodržím, nie je možné, aby som na svojej ceste nedosiahol vytýčené ciele asľubované odmeny. Ale nikdy viac už nepocítil tú ohromujúcu vieru, že veci fungujú tak, ako sa to od nich očakáva. Takže už aj acylpyrín...?!
Muž siahne po knihe zvanejZoznam farmaceutických prípravkov (popis účinkov)adodatočne sprekvapením číta: „ACYLPYRÍN (...) Nežiaduce účinky... vobvyklých dávkach asi 6% vo forme miernych porúch GIT (nauzea, dyspepsia, vomitus) , okultné krvácanie. Pri dlhodobom užívaní hypochromná anémia, ktorá môže byť až v20% sprevádzaná krvácaním zGIT (melena, hemateméza, pri vredovej chorobe erózia až perforácia). Zvýšená krvácavosť spríznakmi epistaxie, sufúzií, poruchy krvotvorby (trombocytopénia, aplastická anémia, agranulocytóza až pancytopénia). Riziko renálnej, papilárnej nekrózy, poruchy pečene. Tinnitus až 1%, hluchota u3%. Ualergikov indukcia astmatických záchvatov. Výskyt kožných erupcií, ojedinele porúch typu Stevens-Johnsonovho aLyellovho syndrómu, možnosť vzniku tzv. Reyovho syndrómu udetí (náhla hyperpyrexia, metabolická acidóza, neuropsychické poruchy, hyperpnoea, vracanie, kŕče, poruchy funkcií pečene) ...“
Muž bol až dovtedy ubezpečovaný (ozaj, kým?!), že acylpyrín je jediný liek na svete bez vedľajších účinkov, geniálny vynález tohto storočia. Nikdy nepočul omožných poruchách krvotvorby atzv. Reyovom syndróme. ADieťa? Záhada. Veď koľkokrát si ochotne strčí do úst práve to, čo nám sa nezdá rozumné. Ak tentoraz nechce, sme my tí bez rozumu?
Muž nervózne volá domov. Ale Žena odpovedá pokojne. Dieťa je vporiadku. Ešte šťastie, že neprepadli panike anedali mu antibiotiká. Mohlo by to zasiahnuť srdiečko, pečeň... (Muž si vjednom zčelných mozgových lalokov, zodpovedných za „pamäť, schopnosť riešiť problémy arozhodovať, ako aj schopnosť plánovať akcie“, robí podvedome poznámku – prečítať, čo hovorí opríslušných antibiotikáchZoznam farmaceutických prípravkov...) Ale to len na okraj. Veď Dieťa sa už hrá. Kreslí si. Muž kdesi vpozadí počuje jeho hlások aspokojne skladá slúchadlo. Svet aj napriek salicylanom, Reyovmu syndrómu iMužovej neznalosti vedľajších účinkov antibiotík predsa len funguje...
Čosi otom, ako zomierajú holuby
Keď Muž vychádza zústavu (ako vždy posledný, ešte stále totiž odmieta vybočiť zo zabehaného bojového plánu dňa), Holuba nevidí. Nie je pri kontajneri ani pri vetráku. Muž zľahka vykročí domov a – stúpi na holubiu mŕtvolu. Zľakne sa. Díva sa priamo do holubieho oka, ešte stále infantilne začudovane vyvaleného, akoby smrť bola len krutý, nespravodlivý žart. Naozaj, ako sa asi holubí mozog dozvedel, že boj vpodpalubí tela bol definitívne prehraný? Dobehol ešte po horúčkou napnutých nervových dráhach posol, aby varoval pred fatálnou porážkou? Aak, kam ešte mohol ujsť vkútiku maličkej lebky zimomravo schúlený holubí mozog? Aké môžu byť chvíle medzi tým, keď si uvedomí blížiaci sa koniec, až po tú, keď už nie je schopný uvedomovať si avnímať? Alebo je horúčka taká milosrdná, že uvedomovať si už nie je čím? Ako sa zaseklo to hodinové pero známych, upokojujúcich, stereotypných pohybov, ktorými každý normálny holub vypĺňa svoj normálny holubí život?
Muž váhavo prekročí vychladnuté telíčko. Potom sa predsa len vráti, zprístreška vytiahne čosi ako lopatu, odloží tašku na zem aHoluba opatrne pochová – flopom do kontajnera. Zdá sa to také ľahké. Zatiahnutím ťažkého vrchnáka na kontajneri sa príbeh Holuba, ktorý hľadal pomoc, končí.
„Veď vieš,“ prihovára sa mu vduchu Muž, „tebe, Holub, niet pomoci. Na teba, Holub, ešte nemáme inštitúciu. Ináč by som tam určite zavolal.“ AMuž vyrovnane, odhodlane atakmer spokojne odchádza domov.
Deň sa končí, ako by sa nemal. Deň sa končí zle. Snastávajúcou nocou sa Dieťaťa opäť zmocňuje horúčka apostupuje ako požiar ďalej...
