��������

Je dôležité upozorniť na pôvodný názov, pretože autor ním okamžite vťahuje do deja. Najprv vás, nás, súčasníkov, správcov osudu, pánov sveta takého bezbranného voči vesmíru a najbližšej jeho hviezde skutočne zabije horúčava. Potichu, nenápadne, neviditeľne siahne na život blízkych. „Teplo je nenápadný zabijak a nie vždy sa objaví na úmrtnom liste.“

Je to drsné. Zlé. Ale treba si hovoriť pravdu. A treba čítať knihy, aké píše napríklad Jeff Goodell, novinár mesačníka Rolling Stone. Pretože o rozzúrenej klíme, desivom predátorovi, ktorý sa vydal na lov človeka, dokáže písať fascinujúco, vecne a bez toho, aby vás po dočítaní poslednej kapitoly zaliali pocity bezmocnosti a beznádeje.

Za oponou pohodlia

Goodell totiž ponúka aj odpovede na otázku, či prežijeme. Prežijeme, ak sa nám napríklad podarí nahliadnuť za oponu vlastného pohodlia. K nám bohatým Európanom prúdia tisíce migrantov, pričom na začiatku každého ich príbehu, ak by sme išli skutočne až na dreň, na absolútny začiatok ich exodu, je takmer vždy to isté – extrémna horúčava, sucho, rast cien potravín, nepokoje, násilie.

Mnohí Európania migrantov nechcú, ale rovnako si mnohí neuvedomujú, že sa sami stávajú migrantmi. Opakovane. Každý rok, každé leto a niektorí dokonca viackrát za rok migrujú neraz práve tam, odkiaľ ľudia utekajú. Oni z pekla. My na dovolenku, do raja, do rezortu. Čo na tom, že je obohnaný ostnatým drôtom. Cestuje sa tam príjemne, v klimatizovanom aute alebo klimatizovaným lietadlom na ďalšie klimatizované letisko, klimatizovaným taxíkom do klimatizovaného hotela. Štyridsiatky? No a čo. S kokteilom, slamkou a všadeprítomnými rozprašovačmi – pohoda.

Bola to však práve štyridsiatka, čo zabila mladú rodinu, Jonathana, Ellen, ich ročnú  dcérku Miju a ešte aj ich psa Oskiho. Ich príbeh knižka odkrýva citlivo, ale zároveň detailne, podobne ako osudy ďalších ľudí v rôznych kútoch sveta, ktorých pripravil o život neviditeľný zabijak. Ide pritom o banálne udalosti.

Jonathan, Ellen, Mija a Oski šli len na turistiku. Zabila ich horúčava nie ďaleko od auta. Sebastian Perez zas jednoducho len tvrdo pracoval, aby rodine kúpil domček. Nedokázal to. Aj jeho dostala „štyridsiatka“. Tisíce parížskych dôchodcov „len boli“ vo svojom podkrovnom byte.

Niekto si pri čítaní ich príbehov možno spomenie na podobnú banálnu situáciu v živote a povie si, ale som mal/mala šťastie. To šťastie znamená o pár desatín nižšia teplota. Toto šťastie však klesá. Pretože teplota rastie. Všade. Na Slovensku (v celej strednej Európe) stúpa dokonca dvakrát rýchlejšie ako vo zvyšku sveta.

K štyridsiatkam, päťdesiatkam, šesťdesiatkam, ku všetkým tým nenormálnym teplotným rekordom prispelo dvesto rokov usilovného spaľovania fosílnych palív, spohodlňovania, víťazstva nad prírodou. Ako však píše Goodell, je to falošné víťazstvo. „Túžba po pohodlí za každú cenu – alebo presnejšie, pocit, že komfort je svätým právom moderného života – ničí náš svet.“ Ako napísal v eseji o klimatizácii Daniel Barber, historik architektúry, „pohodlie postupne ruinuje našu budúcnosť.“ Klimatizácie nám len zatvorili oči. A problém horúčav ešte väčšmi prehĺbili (klimatizácie zodpovedajú za 20 percent spotreby energie v budovách, výrazne prispievajú k emisiám a otepľovaniu planéty).

Zrodení z horúčavy

Goodellom zaznamenané príbehy, štatistiky, umne a s citom podávané vedecké dáta čitateľovi postupne dávkujú pointu. A odhaľujú nečakané súvislosti. Z horúčavy sme boli zrodení.

Pred 50 rokmi paleoantropológ Donald Johanson objavil Lucy, predchodkyňu dnešného človeka. Žila pred asi 3,2 miliónmi rokov a jej objav v roku 1974 spôsobil rozruch. Lucy totiž „už“ chodila. Čo ju prinútilo postaviť sa a kráčať? Lepšia manipulácia s nástrojmi? Lepšie dočiahla na plody? Vzpriamenie mohlo byť aj metódou ochladzovania, ochranou pred – horúčavou.

Ale pozor – tmavšia pokožka pred horúčavou lepšie neochráni. Táto predstava je hlboko zakorenený predsudok a ako autor upozorňuje, klimatická kríza bez okolkov obnažuje pretrvávajúci rasizmus. Kto pracuje vonku v horúčavách na stavbách a farmách v USA? Často sú to najmä Mexičania, Stredoameričania. Podľa Goodella sa dodnes hovorí: „Mexičania sú z horúcej krajiny, preto im práca v horúčave až tak neprekáža. Sú na ňu zvyknutí.“

Z horúčavy sme boli zrodení. V horúčave skončíme? Nielen my ľudia. Spaľovaním fosílnych palív sťahujeme so sebou do pekelnej priepasti tisíce druhov. Rozhorúčili sme oceány, roztápame najväčšie ľadovce, meníme usporiadanie sveta šialenou rýchlosťou. „Vyťahujeme“ z topiaceho sa permafrostu patogény, ktoré spali desaťtisíce rokov. Vytvárame dokonalé podmienky pre šírenie vírusov, chorôb, nebezpečných kliešťov, komárov. Pliagy, ktorých domovom bol zabudnutý kút, sa šíria po celom svete. „Vďaka“ horúčave.

Bum a nastal koniec sveta! Nie. Pretože duchaprítomní ľudia sa zaujímajú o opustených dôchodcov v horúčavách. Zanietení architekti premieňajú smrtiace parížske strechy na zelené oázy. Odvážni vedci sa venujú – vede. Aktivisti bojujú za legislatívu, ktorá upravuje prácu v horúčave. Bojujú za zodpovedný prístup ku klíme. Jeff Goodell prináša príklady statočných a inšpiratívnych ľudí. „Pri písaní tejto knihy ma prekvapilo nielen to, ako ľahko a rýchlo nás horúčava dokáže zabiť, ale aj to, ako silno sme prepojení navzájom ako ľudia, no aj so všetkými ostatnými živými bytosťami. Kamkoľvek nás budúcnosť zavedie, budeme na tej výprave spolu.“

Sme jedno. Ak si to uvedomíme, horúčava nás nezabije.