��������

Vlastne je to jednoduché, existuje konkrétny počet písmen abecedy a existuje konečný počet slov, čo sa dajú zapísať kombináciou týchto písmen. V prvej triede nás naučili písať, zvládli sme ten zložitý mechanizmus prepisu zvuku do grafického záznamu, ktorý je zrejmý všetkým gramotným. Ergo, píšeme a čítame. Poznáme písmená a vieme, čo znamenajú a ako ich použiť. Mechanizmus písania ako tvorby už ani zďaleka nie je taký jednoduchý. Kombinácia písmen vytvárajúcich slovo a vetu vytvára zároveň niečo podstatne komplexnejšie. Novú realitu, novú existenciu, a bez preháňania, nový vesmír. Stačí spomenúť, kam sa strácame, keď sme, ako čitateľ, čitateľka, plne sústredení. Ako sa stotožňujeme s textom a stávame sa jeho súčasťou. Ambícia pochopiť, čo sa deje, keď umelecký text vzniká, poznať kedy a ako, je odvážna aj vzhľadom na to, že ani neurovedy nedokážu dať všetky relevantné odpovede. Napriek tomu a práve preto má vnútornú logiku pýtať sa na túto skúsenosť tvorivých ľudí, ktorých texty sa stali súčasťou toho najlepšieho zo súčasnej slovenskej literatúry.       

Poetka a esejistka Dana Podracká je autorkou myšlienky vzniku knižnej bibliofílnej edície venujúcej sa písaniu o procese vzniku umeleckého textu. Je to edícia, čo má za cieľ nič menšie, ako uchopiť neuchopiteľné a artikulovať tajomstvo.

O fenoméne tvorby

Po etablovaných autorkách Mile Haugovej a Ivane Dobrakovovej sa v poradí treťou oslovenou tvorkyňou stala Etela Farkašová. Výsledkom je bibliofília ������í������í/�Ա��í������í. Na tomto mieste musíme zopakovať známe fakty, že Etela Farkašová je oceňovanou prozaičkou, filozofkou, esejistkou a poetkou a mohli by sme vo vymenovávaní jej literárnych aktivít pokračovať. A pritom nie je dôležité poradie jej umeleckých aktivít. Debutovala ako prozaička v roku 1987 a odvtedy sa stala neprehliadnuteľnou osobnosťou. O jej vnútornej angažovanosti a potrebe tvoriť vypovedajú vyše štyri desiatky publikovaných kníh.

�����������Ǵ�í������ ������í������í/�Ա��í������í je v kontexte jej diel unikátna tým, že prináša niečo ako výsledný sumár a pokúša sa osobnostne a v mnohých rozmeroch postihnúť ten stále unikajúci fenomén tvorenia. Kniha však nie je celistvou úvahou na tému, obsahuje autonómne fragmenty, zápisy a texty, čo môžeme chápať ako privátne spovede a sebaodhaľujúce priznania, oscilujúce medzi potrebou vypovedať a nutnosťou mlčať. Autorka artikuluje témy, ktorými sa zaoberá priebežne desaťročia, a je zjavné, že otázka tvorby je jednou z jej základných. V bibliofílii sa vyjadruje exaktne a predovšetkým píše o sebe a za seba. Napriek tomu ponúka poznania, ktoré môže, predpokladám, prijať každý tvorivý človek za svoje. „Písanie sa niekedy môže javiť ako najmä gesto s jasným záchovným určením, ako spôsob nachádzania a postupného obrusovania, spresňovania spomienky alebo ako pokus o záchranu vlastnej identity a kontinuity...“ ( s. 27 ) Zrejme sme mnohí, mnohé v duchu prikývli.

V spleti reflexií, čo sú k téme priraďované akoby voľnými asociáciami, je zvlášť originálna koncepcia paralelnej existencie nikdy nenapísaných alebo nikdy nevydaných diel. Súvisí so zrejmým faktom, že literatúra sa stáva literatúrou, až keď je čítaná. V knihe to nájdeme sformulované: „... reálnym zrodom je až okamih, keď napísané vezme do rúk a prečíta prvý recipient...“ (s. 14 ) Ako je to však s textami, ktoré nielenže neboli publikované, ale ani dopísané, či vôbec napísané? Autorka prináša pôsobivú víziu knižnice takýchto diel, ktorá je vlastne totožná s tou borgesovskou.

Viazanie uzlov

Ale, v myšlienkových konštruktoch nenachádzame len také lyrické obrazy, ako je vesmírna knižnica. Etela Farkašová sa dotýka aj odvrátených stránok stvoriteľského aktu, čo je písanie ako obsesia, ako odklon od normality. Definuje ako túžbu, ktorá: „... nás vysúva na okraj, až k samotnej hranici čohosi nebezpečného, ohrozujúceho...“ ( s. 31.) Zároveň však ponúka pohľad na písanie ako vzájomnosť, ako domov v jazyku, ako kontinuálnu cestu po stopách píšucich mužov a žien pred nami. A rovnako nepochybuje o tom, že literárna existencia sa stáva súčasťou fyzickej, „Písanie mi pripomína viazanie uzlov: medzi píšucimi a čítajúcimi, medzi nimi dvoma a textami, medzi píšucimi navzájom...“ ( s. 33)

To, aby sa stala bibliofília bibliofíliou, a teda aj výtvarným artefaktom, zaručila spolupráca s originálnym tvorcom Palom Bálikom, ktorý v spracovaní tejto edície používa na obálke myšlienky a pojmy tu publikované ako haptický zážitok. Ku konečnej podobe bibliofílie ������í������í/�Ա��í������í prispieva aj grafika výnimočnej výtvarníčky Květoslavy Fulierovej, ktorá systematicky, a to už vyše tridsať rokov, dotvára knihy Etely Farkašovej.

Po otvorení knihy pri jej väzbe čítame vetu: Unikátna bibliofília o hľadaní jazyka, v ktorej poetka a prozaička Etela Farkašová neprestáva byť filozofkou. Môžeme len súhlasiť. Ponúkla univerzálny exkurz do tajomstva a osobnú skúsenosť ako kľúč, ktorým dnes môžeme novým spôsobom čítať aj jej celoživotné písanie.