��������

Dianie tých dní a mesiacov detailne zaznamenala v Lukavických zápiskoch, ktoré vznikali v izolácii v starom mlyne v obci Lukavica, kam sa s manželom presťahovali pár rokov pred týmito udalosťami.

Stretnutie s Hanou

Mala som tridsať rokov, keď som prvý raz pochopila, čo to sú tie Lukavické zápisky. Na človeka, ktorý sa pohybuje v literatúre, to bolo značne neskoro, nie som však nijakou vášnivou čitateľkou memoárov či iného typu životných zápisov ľudí z umeleckého prostredia. Sama neviem prečo, veď poznám mantru o tom, že z korešpondencie a denníkov sa dozvieme najviac: o tvorbe, literatúre, umení, živote toho-ktorého umelca či umelkyne a vlastne o živote vôbec.

O Hane Ponickej som voľačo tušila primárne vďaka Štoplíkovi – postavičke, o ktorej napísala sériu detských kníh. Objavil sa aj v predstavení Vodka a chróm (sestričky, pacienti, doktori a disidenti) divadla GUnaGU. Stvárnený Petrom Ondrejičkom tu vystupoval v živom sne svojej literárnej mamy a pýtal sa jej, či nechce svoje aktivity, výroky či podporu Charty 77 odvolať, aby deti opäť mohli čítať knižky o jeho príhodách. Ponická tomuto lákaniu odolá, a pretože je inscenácia aj muzikálom, spieva v čísle o tom, aké je jednoduché odvolať a môcť voľne tvoriť a publikovať svoje diela. Podpíš – a píš.

Až tu, v roku 2018 v divadelnej pivnici v centre Bratislavy, som pochopila, čo je to tá Lukavica a prečo by sme na Hanu Ponickú nemali zabudnúť. Mapa jej života – s množstvom jej opisov spoločenského života či atmosféry v krajine a po novom aj s bohatou fotografickou prílohou – vychádza dnes po rokoch vo vydavateľstve Literárna bašta. Netreba si zbytočne lámať hlavu otázkou, prečo po nej vo vydavateľstve siahli. Toto legendárne dielo mrazí aj po rokoch a paralely s dneškom sú až neznesiteľne jasné.

Hneď zo začiatku musím pomenovať formálnu stránku zápiskov: Ponická píše veľmi špecifickým štýlom, ktorý nemusí každému dnešnému čitateľovi či čitateľke sadnúť. Pracuje so zvláštnym slovosledom, niekedy vetu (alebo jej časti) akoby začínala „zo stredu“. Človek sa potom musí pri čítaní lepšie sústrediť, aby našiel sloveso, ktoré nesie význam. Po čerstvom prečítaní 460-stranovej knihy aj mňa samotnú ťahá k tomu, aby som sa prispôsobila jej štýlu, jej inverziám a staromilskému slovníku. To, ako vedela odbočiť, no nikdy zablúdiť, píše aj sama Ponická v časti, v ktorej opisuje koncipovanie príspevku na zjazd: „Teraz mi z toho mnohé preskakovalo aj do tém v diskusnom príspevku, a tak som písala už nielen o našich súčasných spisovateľských, ale aj o bežných problémoch, ktoré boli každému známe, a predsa neprevetrávané a neriešené; takto ma zjavná bieda našej spisovateľskej spoločnosti poháňala, aby som jedným dychom písala aj o nezjavených, ututlaných biedach obecných.“ (s. 51)

Kto sa ponára?

„Žijeme už deväť rokov v ovzduší mimoriadneho napätia celospoločenského.“ (s. 75) Touto vetou Ponická pôvodne chcela svoj kritický príspevok začať. Nič iné (hoci s inou dĺžkou času) nežijeme ani dnes. V zápiskoch sa nachádzajú prvky, ktoré v slovenskej spoločnosti dokážeme odsledovať i v týchto dňoch – aj to je dôkazom, že kniha dokáže zaujať široké spektrum čítajúcich. Nejde totiž iba o tých, ktorí sa priamo zaujímajú o dianie v literárnom či umeleckom živote počas normalizácie, či o tých, ktorých zaujíma iba Ponická ako autorka a chcú si rozšíriť obraz o jej živote. Detailné zápisy jej dní, návštev, stretnutí, pochodov, ale aj prestupov na staniciach či prác okolo starého mlyna sú naozaj nezaplatiteľným svedectvom doby. Doby, ktorá je v mnohom podobná tej našej, hoci musím dodať, že nepatrím k apokalyptickým zvestovateľom novej normalizácie.

Jedným zo spoločných znakov je pocit, že vzťah „vrchnosti“ a bežného obyvateľstva je prinajmenšom nerovný v tom, na koho platia aké pravidlá. Nemôže vás zaraziť, keď si v knihe prečítate, ako hrozba ZSSR (v našej situácii jej nástupnickej Ruskej federácie) číhala nad ľuďmi: „Už aj dedina bola v strehu, vznikali rozličné dohady, povesti, napríklad, že asi bude nová vojna, lebo Rusi sa teraz veľmi nahnevajú... (...) ... boli otrávení, že sa musia zúčastňovať v podniku schôdzí, kde ich vraj nútia, aby podpisovali spoločné závodné vyhlásenia proti Charte 77, ktorú nik z nich nečítal, veď doteraz nikde nebola uverejnená. Dokedy budú ešte u nás pokladať vedúci komunisti ľudí za stádo?“ (s. 17)

Zdá sa nám, že príchod sociálnych platforiem do našich životov vniesol aj viac úzkostí z toho, čo čítame, čo pozeráme, ale najmä ako často to čítať a pozerať chceme či dokonca musíme. Ponická píše o počiatočných informáciách – alebo skôr ich absencii či nejasnosti a vyslovenej manipulácii – o Charte 77: „Rozčuľovalo nás čoraz väčšmi všetko, čo sme v našich novinách čítali alebo v rádiu počúvali. A predsa sme nedokázali nečítať, nepočúvať to.“ (s. 19)

Novinkou – a samozrejme, ani len tou normalizačnou – nie je ani prezliekanie kabátov, vystupovanie skutočných charakterov ľudí do popredia, počítanie, že jedna a jedna sú dve, a keď sa podarí dostať až na riadiacu pozíciu, čísla na účte sa len násobia. Ponická to sleduje so záujmom i iróniou, znalá pomerov aj schopná opísať situáciu výstižne, často so suchým humorom: „Postupne podpíše každý, lebo ak ich na to neprehovoria pracovníci umeleckých zväzov, tak potom vlastní druhovia umelci, ktorí už rezolúciu podpísali, spravia všetko, aby aj váhavcov dostali do toho. V jednom vreci (spoľahlivo) všetci pokojnejšie znesú výčitky svedomia i prípadné zahanbenie neskôr.“ (s. 29) Keďže prináša osobné príbehy svojich kolegov a kolegýň, dokazuje, že osudy tých, ktorí sa rozhodli viac či menej ustúpiť režimu, boli veľmi rôzne: „... veru už aj Karvaš ľutuje a jeho žena s plačom chodí po meste, že jej muž svoje meno takto zhodil, nie dosť, že jeho hry už nehrajú, knihy mu prestali vydávať, ešte i hrdosť mu zoberú...“ (s. 102)

Na mnohých miestach v knihe autorka čelí vlastnému strachu, najviac po zavedení perzekúcií či domových prehliadkach a šikane, ktorej musela čeliť. Ťažko dnes povedať, do akej miery prikrášľuje aj svoju odvahu, z histórie však vieme, že zo svojich postojov na verejnosti nikdy neupustila. Dá sa teda predpokladať, že jej aktivity sú úprimné a sama jej odhodlanie obdivujem. Nie som určite jediná, ktorá už občas melie z posledného a má pocit, že niektoré veci sa nedajú zachrániť. Ponická vystupuje zoči-voči rôznym aparátčikom rázne a príčetne: „Trvala som na tom, aby diskusný príspevok ostal v protokole, ako som ho doň podľa svojich práv i rokovacieho poriadku odovzdala. Trvala som i na svojom návrhu prípadne ho odvolať, ak mi dokážu, kde jeho text nezodpovedá skutočnosti.“ (s. 118) Vo svojich vyjadreniach nepôsobí militantne, práveže pôsobí skromne, ale pevne: „,Ty tvrdá palica podpolianska, ty punkva!‘ Nevedela som, čo je to punkva. Vraj ponorná riečka. Nevedela som, prečo by som mala byť ponornou vodou. Pred nikým som sa neponárala.“ (s. 119)

Mocne prežívať všetko

Pre súčasného človeka môžu byť prínosné aj opisy rôznych dobových udalostí, s ktorými sa nestretne v učebniciach dejepisu, ale hovoria o nich tzv. malé dejiny. Ešte predtým, než bola Ponická ostrakizovaná, nezažívala žiaden na ružiach ustlatý umelecký život. Ako kritická občianka bola v opozícii voči rôznym národným umelcom, ktorých, koniec koncov, v knihe veľmi rada glosuje. Mnohí ľudia pracujúci dnes v kultúre, odkázaní na prekarizovanú prácu, zažívajú príliš podobné dni ako boli tie, ktoré prežívala Ponická v Lukavici: „Bola som z toho už nervózna, odjakživa som zle znášala existenčnú neistotu, a tá sa ma často držala: moje zárobky boli zväčša nepravidelné a zavše nedostatočné, keď dačo väčšie prišlo (ak som to dopredu preddavkami nepregazdovala), rýchlo sa i minulo...“ (s. 133)

Pri úvahe o emigrujúcich priateľoch píše: „... pomyslela som si, hľa, ako všetko zaniká, odchádza, nič nemá trvanie. No vedela som ich pochopiť; každého, kto po rozličných útrapách chce ešte žiť po ľudsky medzi ľuďmi, ktorých sa nemusí báť, viem pochopiť.“ (s. 146) Kto v ostatných rokoch nestratil priateľov v emigrácii – či sám o nej neuvažoval alebo ju rovno nevykonal –, nech hodí kameňom.

Je jasné, že pred strašidelnosťou doby a neistotami z budúcnosti sa Ponická utiekala k prírode a bežným denným aktivitám. Bola zjavne citlivou inteligentnou osobou, ktorá dokázala rovnako jednoducho preniknúť do tajov vedeckej literatúry ako do sadenia stromčekov. Opisované situácie z manželského či dedinského života pôsobia plasticky, intímne, pokojne. Keď od nich odchádzal istý spoločný priateľ, zapísala si: „... ľútostivo sa obzeral po múroch starého staviska, tu i tam fľakatých, po holých listnatých i vždyzelených ihličnatých stromčekoch, zaletel pohľadom aj za potok k borovicovej hore a zavzdychol, ako je nám dvom dobre tu za vetrom.“ (s. 29) Žiaľ, to sa malo čoskoro zmeniť, no istú ochranu pred okolitým svetom si zachovali vždy, hoci polemizovať sa dá o tom, či jej najväčšiu ochranu neposkytovala práve nenápadná vnútorná sila.

Z knihy by sa dali vytiahnuť ešte mnohé zaujímavé prvky, autentické úvahy, príbehy či línie: detaily z jej vrúcneho priateľského vzťahu s Dominikom Tatarkom, groteskné opisy vypočúvaní či byrokratických peripetií, smutné detaily o zničení jej hotovej detskej knihy, obsiahle dianie okolo jej príspevku, ktorý sa dostal až do francúzskeho Le Monde.

Svoje odporúčanie by som chcela uzavrieť staťou, ktorá mi už niekoľko rokov – odkedy som ju náhodne objavila pri rešerši o Ponickej – v ťažších chvíľach pomôže hľadať perspektívu. Chcela som sa vyhnúť pátosu, cítim sa však vďaka tým slovám (a jej štýlu písania) aspoň jemnučkým putom prepojená s odvahou tejto drobnej ženy, ktorá aj napriek svojmu strachu vzdorovala neprajnému a zákernému normalizačnému kolosu: „A tak darmo som si nahovárala, že od tvrdšieho vidieckeho života som zmocnela telesne i duševne – odolnosť som proti nešvárom dobových pocitov nenadobudla, lebo mocnejší, živší človek mocnejšie prežíva všetko.“ (s. 20)

Foto: Literárna bašta