ղľáԾ
Všimli ste si, ako často používame v každodennom živote militaristické výrazy? Napríklad bežne hovoríme, že bojujeme s chorobou a snažíme sa ju poraziť. Keď som minule gúglil, prečo šéfkuchári nosia také tie smiešne vysoké čapky, tak vraj preto, aby bola zrejmá hierarchia v kuchyni – ako v armáde.
Akoby niekto musel byť „hore“ a vydávať povely tým „dole“, ktorí a ktoré majú poslúchať. Oproti vertikálnemu, autoritatívnemu usporiadaniu armády by však partnerský vzťah zrejme mal byť horizontálny, postavený na princípe dvoch (alebo viacerých) seberovných osôb. Poetka Alena Brindová v druhej básnickej zbierke Prekročenie frontovej línie takto nejako modeluje lyrický svet – preklopením privátneho do rozličných neprivátnych, často historických kontextov, neraz s militaristickým pôdorysom a balansovaním na línii medzi jedným a druhým.
Zbierka je teda alegorická, resp. texty tvoria absolútne metafory. Máme pocit, že čítame o nejakej historickej udalosti, zároveň je však báseň o čomsi inom, o „obyčajnom“ vzťahu. Možno by sa dalo povedať, že ide o miniaturizáciu mierky, to je však akosi skresľujúce tvrdenie, podporované našou tendenciou opisovať historické udalosti ako „veľké“ a tie naše, osobné, ako „malé“.
Brindová túto mierku obracia, ako ukazuje obraz, ktorý zbierku uzatvára. Ten nás uisťuje o tom, čo je pre nás samotných najdôležitejšie: „príkladní fenomenológovia, všetko sme vyzátvorkovali / okrem našich prepletených končatín“ (s. 47). Našťastie to nepôsobí ako gesto rezignácie na „veľké“ dejiny – celkovo mám pocit, že autorke záleží aj na „veľkom svete“ a že bude rada, ak na ňom bude záležať aj nám.
Významová rozptýlenosť, resp. vysoká konotatívnosť jednotlivých textov podnecuje čtateľstvo k nemalému interpretačnému výkonu. Už názov zbierky je presne v tomto smere podnetný a dá sa interpretovať akoby samostatne (samozrejme, v súlade s poetikou zbierky). Motív prekročenia frontovej línie môžeme primárne vnímať ako akt agresie, útok – a to v partnerskom vzťahu neveští nič dobré. Samotná existencia frontovej línie v partnerskom vzťahu nesignalizuje nič pozitívne.
Dá sa to však čítať aj inak. Môže ísť o poetkino úsilie dostať sa za hranice uvažovania o partnerskom vzťahu ako o bojisku: „kiežby si nemusel nikdy nikam narukovať“ (s. 17) – teda kiežby neboli vojny, ale aj kiežby partnerstvá neboli bojiskami. Tie sú však bojiskami preto, lebo sú často postavené na patriarchálnom modeli, v ktorom musí jedna z osôb zaujať dominujúcu pozíciu – to píše Bell hooks v knižkách All About Love č The Will to Change. Tento toxický model partnerstva by sme už mali raz a navždy rozmotať.
Brindová však (celkom správne) prezentuje existenciu vzťahov s patriarchálnym pôdorysom ako fakt a systematickým využívaním militaristického výraziva nadobúdajú obrazy intímneho vzťahu znepokojivý ráz. Je to pohyb na línii tenkej ako ostrie noža – pritom samotný nôž takisto figuruje v zbierke ako ambivalentný motív: „nesiem si so sebou / jeden podpísaný nôž od slávneho šéfkuchára, / ktorý raz budem môcť použiť“ (s. 27).
Citovaný segment sa nachádza na kompozične významnom mieste, v závere básne Týmto úkonom na prvom stanovišti končím, uzatvárajúcej prvý oddiel Ň, bezprostredne nasledovaný oddielom NEMOCNICA. Ten sa opiera o ideu nemocnice ako miesta, kde sa lieča nielen vojnové zranenia, ale napríklad aj športové. To je však proces svojím spôsobom rovnako znepokojujúci: „telo tavené a delikátne fúkané zrazu treba brúsiť a vŕtať“ (s. 38).
Oscilovanie okolo línie, vyznačujúcej na jednej strane vzťah ako mocenský zápas a na strane druhej ako kooperatívny akt, stojí v jadre Prekročenia frontovej línie – celkom neprekvapivo. Na pozadí tejto oscilácie Brindová sekundárne otvára otázku ľudskej podstaty, resp. podstaty ľudskosti: „no predsa má ruka reflex / posledný záchvev predlaktia, nahmatať niekde v tráve kopiju“ (s. 22); „všetci bojujeme, lebo sa chceme dotknúť“ (s. 24) a vzápätí: „stále sa na všetkých frontoch dotýkame opatrne“ (s. 25).
Prekrytím militaristickej a partnerskej vrstvy sa na úrovni celkového výrazu vytvára istá odťažitosť, ktorá otupuje možnú sentimentálnosť veršov. Zbierka tak produktívne balansuje medzi adekvátnou emotívnosťou a neadekvátnou sentimentalitou. Brindová však navyše efektívne zapája aj (dô)vtip, čo vedie k výrazným odľahčeným pasážam, ktoré majú neraz až aforistickú hodnotu (s elementom kritiky nášho konzumného spôsobu života): „toto je tá veľká ľudská epopeja // všetci sa raz stretneme na jednom cloude“ (s. 19); „dámy a páni, nebojte sa monetizovať úplne všetko“ (s. 42); „(kde zháňajú proviant voľne žijúce tvory?)“ (s. 46).
Za najväčšiu devízu Prekročenia frontovej línie Aleny Brindovej napokon považujem autorkinu básnickú metódu, vedúcu k spochybneniu nahliadania na partnerský vzťah ako na bojisko – žiaľ, v skutočnosti je akt vyvesenia bielej vlajky, podania si rúk a spolupráce aj cez vzájomné nezhody oveľa náročnejší. Niekde však začať treba – a v prvom rade musíme prekročť náš vlastný tieň, umožňujúci existenciu partnerskej frontovej línie.
