ղľáԾ
Júlia Kakačková, Gymnázium Pavla Országha Hviezdoslava, Dolný Kubín.
KRITIKA KRITIKA
Motto: „Nakoniec predsa rozhodla len tá letmá chvíľa (náhoda, náhoda?), plná vône čerstvo pokosenej lúky uprostred nemej, akoby zvukotesnej noci, keď som si s údivom uvedomil, že ešte vždy neviem nikým pohŕdať.“
Opäť sa idem prejsť. Doslovne aj metaforicky. Stmieva sa a už teraz som si istá, že to bude dlhá cesta. Určite ma na konci budú bolieť nohy. A svedomie. Ztej druhej bolesti sa vždy regenerujem oniečo dlhšie. Nikdy neviem, ako ďaleko zájdem, ani ako rýchlo budem kráčať. Raz za čas sa stratím, podobne ako kedysi moreplavci skončím na úplne inom mieste, než kde som sa pôvodne chcela dostať. Aniekedy ani netuším, kam idem, skrátka si len bežím vústrety. Hovoria mi, že pomaly zájdem ďalej, ale ja sa väčšinou ponáhľam. Respektíve, chcem, aby to bolo čo najskôr za mnou. Aj dnes. Sebareflexia je pre mňa ako amputácia. Intenzívna ainvazívna. Apredovšetkým – akútna. Avšak tak, ako sa sama nedokážem poštekliť alebo si olízať lakeť, ani toto celkom neovládam. Ako sa vnútorne prefackať tak tvrdo, ako si občas zaslúžim, nozároveň, ako to stále spraviť s citom?
Prechádzam množstvom zákutí, až kým neprídem kpodstate. Som pohŕdavá. Ako každý. Ku každému. Ale to ma neospravedlňuje. Povedané alegoricky – alergická na chyby druhých. Asvoje, najmä svoje. Uvedomujem si, že sme všetci chybní, že je to prirodzené, ale to mi nebráni obliecť si talár. Nedokonalosti vidím okamžite, bijú mi do očí, abez mihnutia oka, už len zprincípu, dennodenne súdim. Tieto súdy však majú charakter ľudových, obvinení nemajú možnosť sa obhájiť aani keby mohli, pravdepodobne by som im ju nedala. Takto je to jednoduchšie, či už som rozsudok vyslovila nahlas, alebo len vduchu. Avôbec, ktovie, či by ju využili, prečo by mali, nik mi nie je nič dlžný. Prečo by im malo záležať na mojom názore, neublížili mi, to ja sa knim správam zaujato, ponižujem ich atým sa povyšujem. Aspoň zdanlivo. Nie sú mi rovní, no možno som vskutočnosti pod, anie nad nimi. Lebo sú slobodnejší, žijú autenticky, pričom mňa tak veľmi zväzuje môj prísny vnútorný kritik. Pohŕdam nimi alebo sebou? Ani ja sa neriadim vlastnými ideálmi. Rozdiel je vtom, že si to dokážem pred sebou ospravedlniť, vysvetliť si, prečo sú moje zámery čistejšie, konanie správnejšie, hoci je mnohokrát nemorálne. Vidíte? Aj tu, pred vami, sa obhajujem.
Pod rúškom noci si konečne počujem myšlienky. Ticho ohlušujúce, prebíjajúce nánosy dňa. Tesnosť zvuku iba podčiarkuje, ako mi je úzko. Nik nevidí, že tu som. Ale vidím sa ja. Vidia ma tým pádom všetci? Svieži vánok ma šteklí vo vlasoch. Čerstvý nádych. Pľúca mi napĺňa vôňa prijatia sveta. Poháňal ma odpor, kráčala som cez vysokú, pichľavú trávu, cez ľudskosť, opäť raz zanedbanú azarastenú, aby som sa našla, vrátila kvlastnej, nahej človečine. Lebo láskavosť predsa musí presahovať averziu, presakovať cez múry, ktorými tvorím bariéru medzi nimi amnou. Neexistuje. Kritizujem, čo ma zrkadlí.
Človeče, kto som, aby som súdila? Paradoxne, človek. A ľudstvo. Sjeho prirodzenou túžbou byť lepším. Od ostatných. Jeden od druhého. Až napokon ako celok, od všetkého živého ineživého. Akoby som nebola súčasťou prírody. Chcem byť pánom tvorstva, krutovládcom. Možnopreto som na seba a iných stále taká krutá. Byť odlišná od kmeňa častokrát znamenalo smrť. Moja identita je môj kmeň, je vo mne zakorenená. Prechádzam popri stromoch. Vidím sa vnich.
Cítim sa skvele. Konečne verím, že som dobrá. Podarilo sa mi umlčať opovrhujúci hlas. Vlastne, som lepšia. Pápežskejšia ako pápež. Som empatická, chápavá, súcitná – afalošná. Jediný, koho môžeš súdiť, je včerajšia verzia teba? Obohratá fráza. Vyhrala ľútosť, nie ľudskosť. Odmietam si to priznať. Klamem si, že sa necítim, že som vyššie, ale točím sa vkolobehu pýchy apokrytectva, lebo pohŕdať je ľudské, práve tak ako pohŕdanie ľudskosťou. Neuniknem tomu. Hrám sa niekoho, kým nie som. Čo ak sloboda tkvie vakceptovaní surovosti? Nie som úplne zlá, len ak pripustím, že som? Moment vnútorného zmierenia je letmý tak, ako táto chvíľa. Reflektujem sa, ale nikdy tento proces nedokončím. Mizne práve vtedy, keď si uvedomím, že ho prežívam. Večne unikajúci cieľ. Začínam si myslieť, že ním je možno cesta, ale to sa mi zdá príliš ošúchané. Aoto presnejšie.
Tendencia pohŕdať je rázcestím, každodennou voľbou. My ľudia sme mozaikou atribútov, ale ničím nie sme kompletne. Určite nie objektívni a spravodliví. Mám sa však prestať snažiť? Idem pomaly domov. Asi sa pôjdem prejsť aj zajtra.
Hodnotí Eva Urbanová
Dôkazom, že Johanidesov citát nabáda krozjímaniu, kprocesuálnosti či kmyšlienkovému pohybu, je iďalšia ocenená esej. Tu sa pohyb odráža aj priamo vkonštruovaní mirkropríbehu, ktorý do eseje autorka zakomponovala. Je ním prechádzka, ktorá tvorí rámec jej uvažovania. Najlepšie sa predsa rozmýšľa pri kráčaní, keď rozpohybujeme naše svalstvo aaj naša myseľ sa zrazu ide „dopredu“. Preto, keď autorka povie: „Aniekedy ani netuším, kam idem, skrátka si len bežím vústrety. Hovoria mi, že pomaly zájdem ďalej, ale ja sa väčšinou ponáhľam“, tak vnímame aj metaforický presah jej slov. Niekedy nevieme, kam nás uvažovanie zavedie, ale je dobré nad vecami okolo nás premýšľať. Mali by sme byť kritickí ku svetu a ksebe, alezároveň byť úprimnívkritike samotnej. Kritika kritiky je podstatou eseje, ktorá nesie itakýto názov. Text je úprimným bojom so svojou mysľou: „Ani ja sa neriadim vlastnými ideálmi. Rozdiel je vtom, že si to dokážem pred sebou ospravedlniť, vysvetliť si, prečo sú moje zámery čistejšie, konanie správnejšie, hoci je mnohokrát nemorálne. Vidíte? Aj tu, pred vami, sa obhajujem.“ Kiež by viacerí takto kriticky dokázali prehodnocovať svoje myšlienky anásledné činy.
Esej Kakačkovej je navyše napísaná krásnym obrazným jazykom. Ten sa vkráda do jej uvažovania prirodzene, apreto nie je ornamentom, ale posilnením dôležitosti jej slov: „Svieži vánok ma šteklí vo vlasoch. Čerstvý nádych. Pľúca mi napĺňa vôňa prijatia sveta. Poháňal ma odpor, kráčala som cez vysokú, pichľavú trávu, cez ľudskosť, opäť raz zanedbanú azarastenú, aby som sa našla, vrátila kvlastnej, nahej človečine.“ Prechádzka vysokou apichľavou trávou zcitátu je originálne posunutá metafora, na ktorej začiatku stojí vôňa tej Johanidesovej, pokosenej trávy. Páčia sa mi výkyvy nálad anázorov, ktoré text obsahuje. Kakačková ukazuje, že rozhodnúť sa pre čosi dobré či správne nie je také jednoduché auž vôbec nie jednoznačné, najmä, ak môžeme správnosť našich rozhodnutí atiež motiváciu, prečo ich konáme, neustále spochybňovať.
Jej esej končí na takomto rázcestí „áno“ a„nie“: „Som empatická, chápavá, súcitná – afalošná. (...) Čo ak sloboda tkvie vakceptovaní surovosti? Nie som úplne zlá, len ak pripustím, že som? Moment vnútorného zmierenia je letmý tak, ako táto chvíľa. Reflektujem sa, ale nikdy tento proces nedokončím. Mizne práve vtedy, keď si uvedomím, že ho prežívam. Večne unikajúci cieľ. Začínam si myslieť, že ním je možno cesta, ale to sa mi zdá príliš ošúchané. Aoto presnejšie.“ Zmôjho pohľadu je to viac než prijateľný záver. Autorka totiž končí svoje uvažovanie hľadaním, nevzdávaním sa, spochybnením, zavrhnutím aznova prijatím. Pritakáva paradoxom života atým aj životu samotnému. Je to omnoho silnejší záver ako vzletné konce motivačných esejí, ale napriek tomu motivuje – ku každodennej prechádzke svojou mysľou, svojimi skutkami, sebou.
