ղľáԾ
Zuzana Husárová vo svojej tretej knihe (ak nepočítame knihu neurónovej siete Lizy Gennart) pokračuje v kreatívnom ťažení zo svojej jedinečnej kombinácie širokého teoretického záberu a skúseností s rôznymi experimentálnymi umeleckými formami (intermediálnymi, performatívnymi, postdigitálnymi).
Názov najnovšej knihy odkazuje na Foucaultovo chápanie hypomnemat ako externých pamäťových záznamov, vytvárajúcich osobný archív. Nejde teda o sebavyjadrenie subjektu, ale skôr o jeho formovanie, kultivovanie. Základnou vlastnosťou Husárovej hypomnemat je heterogénnosť jeho zložiek, kompozícia montážne vyskladaná z rôznorodých fragmentov s náhlymi prestrihmi. Vzájomná tenzia nesúrodých prvkov poskytuje veľkorysý priestor pre čtateľské interpretácie. Fragmenty prepájajú telo, jazyk a technológie, kde nič nie je izolované, všetko je zakomponované do širokých súvislostí.
Kniha je gradientom fialovej, kaskádou odtieňov od temne fialovej cez ametystovú, levanduľovú až k bielej. Prvých osem temnejšie fialových prázdnych strán poskytuje priestor pre prerámovanie vnímania a nastavenie citlivosti na poéziu. Fialová kultúrne a historicky odkazuje na feministické hnutia a signalizuje vedomé zaradenie subjektívneho, ženského č „telesného“ hlasu do kontextu digitálnych technológií, pamäti, identity. Skúmanie matrilineárnej sféry autorka nastoľuje už vo venovaní „Pre dcéry, mamu, sestru, babky a prababky“ a explicitne na túto líniu nadväzuje v básňach äٱ, Joanny, ale predovšetkým áԱ.
Hypomnemata ako forma písania a zaznamenávania je aktom „pamätania si“ a fialová tu môže reprezentovať momenty introspekcie, reflexie, intímne poznanie sveta. Môže fungovať ako vonkajší znak prepisovania pamäti do podoby, ktorá nie je neutrálna, objektívna č spoľahlivá. Fialová je teatrálna, afektívna, predstavuje akési kontrastné farbivo, ktoré treba nakvapkať do preparátu, aby boli bunky – fragmenty zreteľne sledovateľné pod mikroskopom.
V kontexte teoretických východísk autorky je určujúce, že fialová sa v digitálnych médiách často vyskytuje ako „neprirodzená“ hybridná farba, kompozitum červenej a modrej, symbol medzistupňa medzi biologickým a syntetickým. Môže preto reprezentovať postľudskosť, DzٴǰԾDzť č kybertelo v zmysle uvažovania Donny Haraway, ktorá ruší binárne opozície (príroda/technológia, muž/žena) a ponúka subjekt prepájajúci telo a technológiu bez nostalgie za „prirodzeným“. Fialová môže vizuálne reprezentovať posthumanistickú subjektivitu, nejasnú, neurčtú, prepájanú cez vrstvy textu, pamäti, dát a tela, ktoré je médiom, ale aj rozhraním.
Básne tečú širokými veršami ako prúd obrazov, myšlienok, udalostí, moderovaných „tj-kou, montážnicou, rekordérkou“. Často sú to citáty z lektúry, ale aj zaznamenané rozhovory z priestorov na rozhraní verejného a súkromného: profesor vo vlaku, pani v autobuse, sused vo výťahu, konverzácia s kuriérom, ale prenikajú aj prvky súkromné, napr. výsledok búchania dieťaťa po klávesnici. Do textu sa zakomponuje všetko, „čo ťa stimuluje, čo pohltí / rozruší, prekvapí, podráždi, zhnusí, kedy sa ti rozkmitá / lymfa, zhluknú asociácie / intertexty, koncepcie / kedy vyjde plátno, zacvakne, čo / mi ťa odkopne. kde sa napájaš / sleduješ, kritizuješ princíp / cez čo čerpáš / tečeš?“ (b. Krvi). Fragmenty sa odpútavajú od svojho pôvodného kontextu a vznikajú nové vzťahy a významy, hlbšie prepojenia. Komponenty si však zachovávajú pôvodnosť, ilúziu verného záznamu, objavujú sa dokonca v originálnom jazyku (anglicky, nemecky, česky, slovensky, japonsky). Vytvára sa tak obraz pluralitného života v prienikoch všetkého prúdenia okolo subjektu a rozohráva sa symfónia potencialít, alternatívnych scenárov a heterosvetov, ale aj presuny do hyperreality a spektáklu. Výrazné sú aktualizačné momenty, ktoré knihu ukotvujú v historickom čase (vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, mizogýnna politika v Poľsku, ruská agresia na Ukrajine).
Básne sú vizuálne komponované symetricky okolo stredovej osi, pomyselnej osi subjektu, okolo ktorej krúžia externé podnety. Polyfonický subjekt podlieha impulzom, rozptyľuje sa do širokých veršov, len výnimočne sa zúži na jediné slovo. Prúd neustále teče, medzi básňami nie sú väčšie nádychy, stránky sú neočíslované, dokonca aj koláže sú až na konci knihy, aby nič nenarušilo tok fragmentov. Veľmi precízna je práca s kompozíciou knihy a s názvami textov, ktoré jednotlivé básne prepájajú: čo zostalo nedopovedané v jednej, zostáva príležitosťou pre nasledujúcu. Výpoveď a pamäť predstavujú plynúci archív, ktorý sa procesuálne utvára na hranici zmyslového a konceptuálneho, existuje len ako proces, ako prechody, dotyky, podnety a reakcie.
Básnická kniha veľmi pôsobivo evokuje postdigitálnu telesnosť a ťažobu, ktorá na nás padá, vyčerpávajúcu neistotu a neurčtosť, neuchopiteľnosť a splývanie súkromného, intímneho a verejného, spoločenského. Hypomnemata preto nie sú len súkromným archívom, ale aj symbolickým telom, somatizujúcim spoločenskú úzkosť.
