��������

V próze sledujeme život Jána, jeho ženy Márie a dcéry Iryny. Rodina žije v blízkej budúcnosti v globálnym otepľovaním zničenej krajine karpatského oblúka, ktorej vládne Vodca a jeho strana. Ich domovom je industriálny dištrikt plný tovární a výrobných hál, zničených ulíc a kostolov, vybývaných bytoviek a ruín. Ján a Mária denne otročia, aby dcére dopriali čo najlepšie vzdelanie a s ním aj lístok preč z dištriktu za lepším životom. Jednej noci sa však Ján rozhodne pytliačiť v súkromnom lese vlastnenom korporáciami. To ho vytrhne z jeho bežného života, odhalí ešte temnejšie zákutia jeho štátu, privedie k politickému i militantnému odboju a jeho ženu dovedie na hranicu zúfalstva.

Zvolený subžáner nabáda k intelektuálnej analýze diela. Dystópie sú priamym pokračovateľom nielen vedeckej fantastiky, ale aj filozofických metaforických utópií. Vo svojej podstate sú to myšlienkové experimenty, a preto si môžeme dovoliť hlbšiu analýzu. Na prvý pohľad sa Dištrikt 45 javí ako satira a hyperbola kritizujúca súčasné pomery na Slovensku. Do istej miery to platí. So Slovenskom je hyperbola prepojená len v reáliách, na ktoré nie je položený až taký veľký dôraz. Román sa môže odohrávať teoreticky kdekoľvek vo svete, stačilo by z textu vyškrtnúť len pár viet. Previazanosť na slovenskú politiku takmer neexistuje. Gärtner nezachádza do popisov politiky Vodcu, ani nijako detailne nerozoberá, ako sa dostal k moci. Vodca a strana existujú len ako strašidelné figúrky v pozadí, prepletené s mocou cirkvi, pričom nesú len základné znaky diktatúry (dôraz na xenofóbiu, „tradičné hodnoty“ a „nukleárnu rodinu“).

Čo teda Gärtnerov román kritizuje, keď nie politiku? Z hľadiska reálií tematizovaného despotického sveta by sme mohli tvrdiť, že nekontrolovateľný kapitalizmus a oligarchiu. Protagonisti tu otročia v neľudských podmienkach, aby všetko, čo zarobia, bolo vzápätí vycucané štátom a firmami s neustále rastúcimi poplatkami. Akákoľvek chyba v práci sa rovná strate peňazí. Robotníci majú hodnotu len ako výkonné jednotky, nie ako ľudia.

Gärtner vykresľuje svet, kde sú kapitalizmus a štátna moc prepletené v jednoduchom systéme, ktorého cieľom je akumulácia zdrojov pre vládnucu vrstvu. Za každú cenu. V takom svete morálne otázky ustupujú otázkam prežitia a moc je udržateľná tým, že široké vrstvy pracujúcej triedy sú nútené zamerať sa na naplnenie najzákladnejších potrieb a nemajú čas na akékoľvek iné aktivity. Teda... Výnimku tvorí odboj v Hlavnom dištrikte, ktorý žije... Vlastne neviem, z čoho žije. Autor sa totiž nezaoberá ani ekonomickou stránkou svojej dystópie. Neľudská oligarchia je len ďalšou kulisou, na základe ktorej vykresľuje marazmus obyvateľstva. Detaily nám však unikajú. Ako to, že niektoré dištrikty sú vykorisťované a iné nie? Je to metafora svetovej ekonomiky bohatého severu a chudobného juhu? Ak áno, tak veľmi povrchná.

Takže máme dystopický román, ktorý sa nezaoberá politikou a jeho ľavičiarske ladenie je v zásade povrchné. O čo teda v tejto knihe ide? Dovolím si úryvok: „Za zlyhanie nasleduje trest. Bez trestu by nič nedávalo zmysel. Trest určuje správnu cestu, vytyčuje okraje cesty. Bez neho by sme boli stratení v bezbrehosti nemorálneho zlyhania, úbohej vajatavosti. Trest je spása.“ (s. 184) Takto uvažuje mníška pracujúca pre charitu, ktorú trápi rozpor medzi dodržiavaním pravidiel a urobením toho, čo je správne. Rovnaký morálny problém má aj Ján.

Autorovou silnou stránkou je schopnosť ponoriť sa do psychológie a vnútorného prežívania jeho postáv. Svet okolo nich nie je v poriadku, ich životy sa rúcajú a oni hľadajú dôvody, prečo sa tomu podriadiť. Ak niečo román Dištrikt 45 tematizuje, tak je to schopnosť más zatvárať si oči pred zjavným zlom: „Nehas, čo ťa nepáli.“ Lenže problémy hrdinov aj tak dostihnú. Nedá sa byť apolitický, nerozhodný a apatický donekonečna. Raz nás to všetkých dobehne. Žijeme v spoločnosti a všetko sa nás okrajovo dotýka. Keď necháme mocných robiť to, čo chcú, lebo „to nie je náš problém“, tak sa to skôr či neskôr naším problémom stane.

Intelektuálnu analýzu máme za sebou. Nakoniec sme sa dopátrali k niečomu významnejšiemu. Román má však výrazný problém, ktorý som už naznačil. Pracuje s prvkami dystópie iba ako s kulisami, bez toho, aby nimi sledoval nejakú hlbšiu myšlienku. V podstate je to depresívne žánrové klišé. Na úrovni emócií funguje, ale intelektuálne je to chudobné. Je to zlé? Nie úplne, ale knihe nepomáha ani jej jednoduchý a priamočiary jazyk, ktorý z nej robí v podstate dobrodružné brakové čítanie. To by bolo fajn, keby išlo o prózu určenú na oddych, lenže jej téma je príliš ťažká. Kniha tak zastala niekde na polceste medzi umením s veľkým U a priemerným sci-fi. Je to jednoducho brak, teda text s ambíciami, ktoré nenapĺňa. Alebo laicky povedané: Dištrikt 45 je síce nepríjemný, ale zároveň veľmi povrchný. Nečíta sa zle, ale v zásade neprináša nič, čo by bolo nové alebo stálo za hlbšie zamyslenie. Nie je tak ani jedným – ani oddychovou vedeckou fantastikou, ani inteligentnou dystopiou.

Niekomu to však bude stačiť.