��������

Vlastne je to lajtmotív jeho písania o výtvarnom umení a zberateľstve, ktoré sa začalo v roku 2004 publikáciou O zberateľstve alebo delirium collectionis, v 2012 pokračovalo titulom Zberateľ alebo zmluva s diablom, v roku 2018 nasledoval Zberateľ alebo príbeh bez konca a v roku 2022 Čo to vlastne zbierame? Napokon V zajatí oka je zavŕšením tejto série, ktorá je aj dobrým bedekrom pre budúcich zberateľov.

Hneď na začiatku sa autor priznáva, že váhal, či môže prispieť ešte niečím novým k tomu, čo už napísal. Svet sa však mení. Výtvarné umenie sa mení a aj povaha zberateľstva. (Treba sa k tomu vyjadriť, kým je čas – autor je už osemdesiatnik.) Zberateľstvo je spojené aj s komerčnou stránkou umenia, a tá má svoje zákonitosti. Trh s umením v roku 2022 dosiahol objem 67,8 miliárd dolárov. Pohyb peňazí si vyžaduje novú techniku spracovania. Nastupuje digitalizácia nielen zberateľskej činnosti, ale aj umenia. Umelci využívajú umelú inteligenciu, presadzuje sa sféra kryptoumenia, kde sa „artefakt využíva iba vo virtuálnom priestore a platí sa zaň v kryptomenách“. Melicherčík sa však radí ku konzervatívnym zberateľom, ktorí sa pohybujú v reálnom svete, chodia na výstavy, stretávajú sa s umelcami a kolegami – zberateľmi. Spomenie výstavu v Budapešti, kde medzi Matissovými kresbami zbadal profil mladej ženy v kroji, ktorá vyzerala celkom tak, ako by ju namaľoval Mikuláš Galanda. V Luzerne ho nadchla zbierka Siegfrieda Rosengarta, nielen bohatstvom diel Pabla Picassa a Paula Kleeho, ale aj tým, že zberateľ oboch umelcov navštevoval, priatelil sa s nimi, dôveroval ich talentu a svojmu vkusu. Nebudoval si zbierku, jednoducho od nich kupoval pekné obrazy. Taký je podľa Melicherčíka rýdzi zberateľ. 

Pri zmienkach o výstavách nemohol obísť prehliadku svojej zbierky diel jedného zo zakladateľov umeleckej skupiny kovačických naivných umelcov, osobného priateľa Martina Jonáša, ktorú si pod názvom Maliar z belasého domu môžeme pozrieť na bratislavskom hrade. O výstave svojej zbierky afrického umenia, ktorá patrí medzi jeho srdcovky, píše v knihe ešte v budúcom čase, no jej otvorenie na bratislavskom hrade nakoniec vydanie knihy predbehlo a môžeme si ju pozrieť do konca roka 2026. (Majiteľ potom zbierku venuje Slovenskému národnému múzeu.) Výstava má názov Tvar ducha, sila a krása afrického umenia. Vyjadruje Melicherčíkovo presvedčenie, že africkí rezbári nevytesávali z dreva estetiku, ale dušu. Ich sochy a masky boli súčasťou rôznych slávností, rituálov a iniciácií, v tom bola ich sila.

Pri pohľade na veľkosť, rôznorodosť a kvalitu jeho zbierky umeleckých diel, na počet výstav, ktoré organizoval a na množstvo katalógov k nim prekvapí Melicherčíkovo tvrdenie, že jeho hlavným zamestnaním vždy zostalo novinárstvo. Práve tento spôsob práce mu umožňoval získavať informácie a kontakty potrebné pre kvalifikovaného zberateľa, aby sa mohol vyjadrovať nielen k estetickej stránke umenia, ale aj k jeho spoločenskej funkcii. (A štylistickú zručnosť, aby sa jeho knihy dobre čítali.)