��������

Pritom nie je podstatné, že v roku 2006 bola Orhanovi Pamukovi ako prvému Turkovi udelená Nobelova cena za literatúru. Jedným z najtalentovanejších by bol aj bez nej. Orhan Pamuk je tvorca, ktorý akoby videl za písmená a dokázal z nich špecifickou formou vytvoriť nový autentický priestor, novú entitu, kde je možné sa pohybovať v troch rozmeroch. A je to tak aj v tomto prípade. Morové noci je zásadné dielo, ktoré rozpráva o minulosti, ale zároveň je prítomnosťou s predikciou budúcnosti. Pamuk nám potvrdzuje to, čo sme už medzičasom pochopili na vlastnej koži – história sa opakuje. Kruto nám pripomína zážitky z nedávnej koronakrízy, ako eufemisticky nazývame psychotické obdobie, ktoré máme za sebou. Pre naše prostredie táto dejepisná projekcia môže byť aj prostredkovanou sondou do vlastnej minulosti, keď Osmanská ríša siahala na územie dnešného južného Slovenska. S miestnym obyvateľstvom bojovala, obchodovala a koexistovala. Dodnes máme stopy, kultúrne aj genetické. V drobnokresbe veľkolepej fresky Pamuk v románe píše o neexistujúcom ostrove, ale zároveň o tých najpodstatnejších mechanizmoch, ktoré pohybujú kolesami osudu kdekoľvek.

Ostrov, kde sa odohráva veľkolepé divadlo života a smrti, sa z vôle spisovateľa volá Mingéria a nachádza sa na trase medzi Istanbulom a Alexandriou. Malý ostrov s vlastným jazykom a dejinami si mocnosti pohadzujú ako loptu vo svojich bezostyšných cynických hrách. Ale v konečnom dôsledku sú aj tieto impériá zmietané vonkajšími a vnútornými búrkami, rovnako ako sa v šialenom kolotoči menia politické režimy a ideológie. Politické intrigy a striedanie víťazov a porazených prináša na Mingériu prevraty sprevádzané potokmi krvi a poznaním, že ľudský život ako taký stráca v tejto nekonečnej hre akúkoľvek cenu. Umiera sa na mor rovnako neodvratne ako na moc a epidémia sa geometricky rozrastá.

Nespočetné sujety románu môžu na nás pôsobiť aj ako počítačová hra v rukách zlého dieťaťa. Vždy nové postavy a nové zabíjanie, len na vyššom leveli. Laickí čitatelia a čitateľky so zbežnou znalosťou minulosti Turecka nedokážu oddeliť relevantné informácie od nápaditej autorskej licencie. Spleť postáv, príbehov, neustále odkazy na reálne či fiktívne osobnosti a udalosti. Súčasťou stratégie Orhana Pamuka môže byť aj to, že nás chce zahltiť, zmiasť a vyvolať pocit úzkosti a úžasu. A darí sa mu to. Strácame sa a aj to patrí k primárnemu čitateľskému zážitku z napísaného. Pocit úzkosti a neistoty. Požiadala som preto prekladateľa knihy Otta Havrilu, aby definoval základné východiská komplikovaného deja. Tu je jeho odpoveď: „Orhan Pamuk, skrytý za rozprávačku a princeznú Minu, označuje v úvode svoje dielo za historický román, je to teda zmes skutočnosti a fikcie. Dej umiestňuje do reálneho časopriestoru – do Osmanskej ríše v prvých rokoch 20. storočia –, ale na fiktívny ostrov Mingéria, 29. provincia ríše. Ostrov stelesňuje všetko, čím žila a zápasila Osmanská ríša a neskôr Turecká republika: etnické a náboženské konflikty (na Mingérii tvoria polovicu obyvateľstva moslimovia, polovicu kresťania), postavenie ríše ako „chorého muža Európy“. V momente, keď na ostrove vypukne mor, nastáva zrážka západného racionálneho sveta so „zaostalým“ Východom. Sultán v snahe potlačiť epidémiu vyšle na ostrov vzdelaného európskeho lekára, ktorý chce zaviesť karanténu, tú však Mingérijčania odmietnu.“

Morové noci teda možno čítať ako hlavolam, ako skúšku správnosti našich vedomostí o svete, prostú iróniu alebo ako poetickú a do detailu premyslenú fascinujúcu metaforu. A väčšina z nás asi toto dielo, ktoré vyšlo v Turecku v roku 2021, teda počas vrcholiacej celosvetovej pandémie, číta ako metaforu choroby a moci. Súhlasí aj prekladateľ Otto Havrila. „Román je metaforou a satirou na osmanskú vládu sultána Abdülhamida, ale aj na revolučnú a nacionalistickú vládu Atatürka či dnešného tureckého prezidenta Erdoğana (preto je román dobre zašifrovaný).“ Próza je výnimočná nielen svojou formou, ale aj slovenským prekladom, ktorého súčasťou je poetický orientálny jazyk a množstvo náročnej odbornej terminológie. Otto Havrila o preklade z autorizovaného anglického prekladu hovorí: „Román sa mi prekladal dobre, pretože som preložil už asi tri jeho diela a poznám autorov štýl. Pamuk má rád Prousta, čiže dlhé rozkošatené vety, a rád aj maľuje (ilustrácia na obálke je jeho dielo). V románe sa to prejavuje priam impresionistickými opismi a popismi námestí, ulíc, uličiek a farieb mesta. Problémom boli, ako vždy, prepisy tureckých mien a názvov, musel som konzultovať s Gabrielom Pirickým z Ústavu orientalistiky SAV. Pokiaľ ide o samotný mor, terminológiu som čerpal z diel, ktorými sa inšpiroval aj Pamuk – z Defoeovho Denníka morového veku, Camusovho Moru a Manzoniho ����ú����Գ��DZ�.“

Paradoxne, román Morové noci je aj ľúbostným príbehom, rozprávaním o spolužití v dobrom a v zlom a ešte horšom. Dejom nás sprevádza princezná Pakize a princ manžel doktor Nuri Bej, odborník na epidémie. Všetko okolo nich sa mení a my sa až na záver dozvieme, či a ako sa ich týka to, že sa stali súčasťou dramatických politických vzostupov a pádov. Akí budú ako starec a starena na sklonku života, ako spomínajú na drahú Mingériu a Mingéria na nich.

Je to podobenstvo o chorobe a moci. Epidémiu sa napokon vďaka úspechu karanténnych opatrení darí potlačiť. Aj keď je viac ako pravdepodobné, že v inom ohnisku vzplanie čoskoro ďalšia. Epidémia zneužívania moci je však zložitejšia a ako ukazuje súčasný vývoj sveta, rezistentnejšia. A vyzerá to tak, že prosté umývanie rúk a nestýkanie sa s nakazenými osobami nepostačí.