��������

S Argentínčanom Juliom Cortázarom sme sa rozlúčili v roku 1984, s Čiľanom Josém Donosom v roku 1996, Mexičanom Carlosom Fuentesom v roku 2012 a s Kolumbijčanom Gabrielom Garcíom Márquezom v roku 2014. Autor, ktorého dlhoročná šéfredaktorka Revue svetovej literatúry Jarmila Samcová volala „krásny Mário“, prežil svoje posledné dni v ústraní, v rodnom Peru, v pracovni s výhľadom na Tichý oceán, obklopený rodinou. Akoby tým aj v životnej realite uzavrel svoj ustavičný umelecký pokus o „totálny román“, ktorý mal obsiahnuť všetko a byť ako „uzavretý kozmos, od zrodenia po zánik, na všetkých rovinách“ (Historia de un deicidio).

So svojimi generačnými druhmi mal veľa spoločného, najmä schopnosť nespútanej fabulácie a ohnivé energické rozprávanie. V jeho diele je zreteľný najmä dôraz na náročnú formálnu výstavbu diela, logickú štruktúru a štylistickú bravúru. Novátorská bola najmä jeho práca s časom, priestorom a podobou rozprávača, ktorou sa prezentoval už na začiatku spisovateľskej kariéry. Preto sú pre vývin hispanoamerickej i svetovej literatúry podstatné najmä jeho diela z prvého obdobia.

Narodil sa 28. marca 1936 v Arequipe, na otcov nátlak študoval na vojenskej akadémii, no tvrdý život medzi vojakmi ho neodradil od kariéry spisovateľa, naopak, určil hlavnú tému jeho osobných aj umeleckých aktivít: boj proti akémukoľvek totalitarizmu a obranu individuálnej a umeleckej slobody. Vojenský svet sa mu stal synekdochou pomerov v peruánskej spoločnosti. Aj on v šesťdesiatych rokoch podporoval ľavicové hnutia, neskôr sa stal kritikom diktátorských a totalitných režimov a dospel k pravicovému liberalizmu. Prispeli k tomu aj návštevy Sovietskeho zväzu, viacerých krajín tzv. sovietskeho bloku a invázia spojeneckých vojsk do Československa v auguste 1968. Ako devätnásťročný sa oženil so staršou nepokrvnou príbuznou, „tetou Júliou“, s ktorou prežil desať rokov. Istý čas žil v Paríži. Potom nasledoval pobyt v Barcelone „na trovy“ literárnej agentky Carmen Balcells, ktorá jeho, ale aj Gabriela Garcíu Márqueza a ďalších mladých latinskoamerických autorov oslobodila od skľučujúceho úsilia uživiť rodinu a poskytla im veľkorysý priestor pre tvorbu. Aj v prípade Maria Vargasa Llosu sa jej to rozhodne vyplatilo.

Svoje občianske a politické zmýšľanie sa pokúsil uplatniť aj na politickej scéne, keď v roku 1990 kandidoval na post prezidenta Peru. Po porážke vo voľbách odišiel do Španielska, kde v roku 1993 získal štátne občianstvo. Po rozchode s druhou manželkou, sesternicou Patríciou, s ktorou však napokon prežil posledné roky života, bol istý čas vďačnou témou pre bulvár jeho vzťah so španielskou „socialité“ Isabel Preyslerovou.   

Kedy sa to u nás v Peru takto pobabralo?

Hoci bol najmladším členom už zmienenej „veľkej päťky“, prekvapil formálnym novátorstvom už v prvotine La ciudad y los perros (Mesto a psy), ktorá vyšla v roku 1963. Čitateľa prekvapilo striedanie viacerých časových plánov, nekonečné vety, v ktorých sa odohráva niekoľko dejov naraz, interpunkcia na hranici vnímateľnosti. V roku 1966 vydal román La casa verde (Zelený dom), kde opäť využil prelínanie časových a priestorových rovín, techniku filmového strihu a tematicky postavil meravý život uzavretých kasární proti živočíšnemu „zelenému domu“, nevestincu na okraji slnkom spaľovanej púšte. Farbistý príbeh je kritikou pokrytectva, korupcie a politických hier vtedajšej peruánskej spoločnosti. To je aj téma románu La conversación en la Catedral (Rozhovor v Katedrále), ktorý vyšiel v roku 1969 a po románe Garcíu Márqueza Cien años de soledad (1967) bol ďalším potvrdením estetických kvalít a čitateľskej príťažlivosti tvorby autorov „boomu“. Rozhovor protagonistu Santiaga Zavalu s bývalým rodinným šoférom Ambrosiom poskytuje obraz Peru päťdesiatych rokov. Začína sa už ikonickou vetou: „Kedy sa to u nás v Peru takto pobabralo?“ Mnohí knihu pokladajú za jeden z najdôležitejších románov latinskoamerickej literatúry 20. storočia. Llosova česká prekladateľka Anežka Charvátová prirovnáva jeho štruktúru k čínskym škatuľkám či matrioškám, keď sa čitateľ len postupne prepracúva k jadru príbehu, ktorého jednotlivé vrstvy – navonok separátne – musia do seba dokonale zapadnúť (Moderní hispanoamerická literatura).

Mario Vargas Llosa získal v roku 1958 štipendium v Madride, ktoré využil na napísanie dizertačnej práce Historia de un deicidio (Príbeh jednej bohovraždy), tá vyšla knižne v roku 1971. Na šesťsto stranách analyzuje dovtedajšiu tvorbu priateľa a kolegu Gabriela Garcíu Márqueza (krátke prózy a už aj román Sto rokov samoty). Mnohé postrehy sú platné dodnes a je obdivuhodné, s akým zaujatím sa venoval analýze a interpretácii diela svojho spolupútnika a konkurenta. Toto obdobie uzavrel v roku 1975 ešte jednou teoretickou prácou, La orgía perpetua: Flaubert y madame Bovary (Nekonečná orgia: Flaubert a pani Bovaryová), kde opäť rozvinul koncepciu „totálneho románu“ ako „slovného vyjadrenia reality“, ktorá nemá limity, pretože do nej patria nielen skutočné udalosti, ale aj sny či fiktívne predstavy.

V niektorých Llosových románoch zaznieva okrem irónie a sarkazmu aj vzácny humor, často smerujúci ku groteske či paródii. Čitateľsky vďačný je román Pantaleón y las visitadoras (Pantaleón a jeho ženský regiment) z roku 1973, v ktorom sa seržant Pantaleón Pantoja bezhlavo vrhá do háklivej vojenskej operácie: vybudovať v amazonskej džungli dámsky servis pre vojakov dlho slúžiacich v odľahlých oblastiach. Text nemá rozprávača, dialógy plynú paralelne, bez uvádzajúcich viet a dopĺňajú ich správy, hlásenia, telegramy a vojenské rozkazy, všetky s vlastnou jazykovou „výbavou“.  Llosov osobný život je prítomný aj v humornom príbehu La tía Julia y el escribidor (Teta Júlia a neuznaný génius) z roku 1977, kde si berie na mušku námety rozhlasových seriálov a ružovej knižnice. Na kritiku spoločenských pomerov v Peru využil aj možnosti detektívneho žánru. Román Quién mató a Palomino Molero (Kto zabil Palomina Molera?) odkrýval v roku 1986 okolnosti brutálnej vraždy mladého vojaka. V románe El Hablador (��dz����á����č), ktorý vyšiel v roku 1987, využil techniku dvoch rozprávačov a opätovne sa vyjadril k téme tradície a modernity, fikcie a reality, sveta civilizácie a spoločenstiev, čo sa „ešte zhovárajú s vtákmi“.  

Odmietavý postoj k diktatúre akéhokoľvek typu najzreteľnejšie vyjadril v roku 2000 v románe La fiesta del chivo (Capova slávnosť), v ktorom vylíčil obraz dominikánskeho diktátora Rafaela Leonidasa Trujilla. Vrátil sa tak k veľkej téme latinskoamerickej literatúry, ktorá sa už zdala vyčerpaná. V románe El paraíso en la otra esquina (Raj je za rohom) z roku 2003 koncipoval príbeh francúzskeho impresionistu Paula Gauguina a jeho starej matky Flory Tristánovej. Kaleidoskopická forma rozprávania (robotnícke štvrte Paríža verzus maliarov „raj“ na Tahiti) pripomína Llosu z prvého tvorivého obdobia. Príroda, respektíve ničivý vplyv civilizácie na prírodné a kultúrne dedičstvo planéty sa stali témou románu El sueño de celta (Keltov sen), ktorý vyšiel v roku 2010 aj po správach o ponižujúcom postavení Indiánov v peruánskej Amazónii.

V roku 2010 dostal Mario Vargas Llosa Nobelovu cenu za literatúru. V ďakovnom prejave sa vyznal z lásky k rodnému Peru a vzdal vďaku aj Španielsku, krajine, ktorá ho prijala za svojho. Reč nazval Elogio de la lectura y la ficción, teda Chvála čítania a fikcie. Spisovateľovou úlohou je podľa neho „snívať, čítať a písať, lebo to je najlepší spôsob, ako premôcť čas a zmeniť nemožné na možné.“  V roku 2019 dostal aj „hispánsku nobelovku“, Cervantesovu cenu. Pri jej preberaní v Cervantesovom rodisku hovoril o „pokušení vykonať nemožné“ a opätovne zdôraznil, že fikcia je šanca pre tých, ktorí chcú vyjsť zo svojich všedných životov a stať sa protagonistami iných príbehov, bohatších a povznášajúcejších.

Málo známy v slovenčine

V slovenčine sa prvý text Maria Vargasa Llosu objavil v roku 1969 v antológii Dni a noci Latinskej Ameriky, bola to poviedka Úč�ٴDZ����Ծ��� (Arreglo de cuentas). Systematicky jeho tvorivú cestu mapoval časopis Revue svetovej literatúry formou recenzií autorových nových kníh či ukážok s príslušnými sprievodnými textami, vďaka ktorým sa čitatelia dozvedeli  o románoch La casa verde, Historia de Mayta, La guerra del fin de mundo, El hablador, Elogio de la madrastra, Lituma en los Andes). Denná tlač či literárne časopisy mapovali priebežne autorov život a dielo najmä v súvislosti s aktuálnymi oceneniami.

Knižne však vyšli v slovenčine len štyri romány: Zelený dom preložila Oľga Hlaváčová (Pravda, 1982), Pantaleón a jeho ženský regiment (Tatran, 1984) Emília Obuchová, v roku 1999 vydalo vydavateľstvo Slovart román ��dz����á����č  a v roku 2002 román Kto zabil Palomina Molera, obidva v preklade Romana Brata. Napriek tomu ide o kvalitný výber, ktorý poskytuje aspoň čiastočný obraz o autorovej tvorbe. Posledným rozsiahlejším beletristickým textom preloženým do slovenčiny bola ukážka z románu Paraíso en la otra esquina, ktorá vyšla v Revue svetovej literatúry 2006/4 v preklade Margaréty Kerestyovej pod názvom Raj je za rohom. Za posledných dvadsať rokov sme však na dielo svetovo uznávaného a do posledných chvíľ činorodého autora rezignovali podobne, ako napríklad na takmer celú nevšednú tvorbu už spomínaného mexického spisovateľa Carlosa Fuentesa.

Celkom iná je situácia v Českej republike. Prvý český knižný preklad z Llosovho diela vyšiel v roku 1966 (Město a psy) a odvtedy preložili do češtiny takmer dvadsiatku autorových prozaických diel, systematicky, bez väčších časových medzier, vďaka viacerým prekladateľským generáciám. Takýto spôsob prezentuje autora a jeho tvorbu v objektívnejšej podobe, umožňuje vnímať aj prístupy jednotlivých prekladateľov. Keď Vargas Llosa prijal v roku 2019 pozvanie na pražský knižný festival Svět knihy, čakali ho tri nové české vydania jeho románov a široký „fanklub“ čitateľov, nečudo, že sa cítil ako doma. V interview s už spomínanou Anežkou Charvátovou spomenul úlohu literatúry a jej rebelský postoj voči autoritám: „Keď dočítame veľké literárne dielo, vidíme, aký je náš svet chudobný v porovnaní so svetom, ktorý si dokážeme predstaviť vďaka jazyku a imaginácii. To podporuje kritický postoj voči tomu, čo nás obklopuje.“

Posledný román Maria Vargasa Llosu vyšiel v roku 2023 a v jeho názve Le dedico mi silencio (Venujem vám svoje ticho) je aj kus symboliky. Veď významní autori sa prihovárajú svojim čitateľom stále, aj v tichu, ktoré zostane po ich odchode.

Foto: Hreinn Gudlaugsson / Wikimedia Commons