��������

Je príliš zodpovedné hovoriť o vojne. Pretože túto vojnu nepoznám do detailov, do maličkostí, do momentov, ktoré neukážu vo filmoch, o ktorých sa nepíše v knihách. Ale pamätám si na zmrzačené ruky a tvár môjho suseda, ktorý sa snažil po tom, čo bol zasiahnutý strelami, rozprávať mi tu o vojne tam. Pamätám si jeho krátke nesúvetia, väčšinou slovesá alebo podstatné mená, z ktorých vypadávali predložky a častice a strácali sa v tráve. Hlasno a nahnevane nadával, často pľul na zem, niekedy zabúdal mená svojich kamarátov spolu s tým vlastným. Nedokázala som mu odpovedať, hlas sa mi zasekával ako závora na dverách, môj jazyk stíchol pri stene v rohu a čakal, kým odíde. Nemohla som opustiť miestnosť jazyka. Ani jazyk nemohol opustiť mňa, uväznený v žalári môjho hrtana. Bála som sa, že poviem niečo úplne neprirodzené, niečo, čo sa „počas vojny nehovorí“. Hľadala som správny tón, intonáciu som preberala prstami ako nejakú malú, neguľatú a nešikovnú gorálku, ktorá by mi mohla každú chvíľu vykĺznuť z ruky, spadnúť a rozbiť sa.

Pre mňa bolo ťažké prekročiť prah jazyka aj vtedy, keď mama mojej blízkej priateľky utekala v marci 2022 z okupovaného územia cez Ľviv na Západ a tento maratón som sa snažila čo najväčšmi jej uľahčiť, čo najväčšmi zmierniť nárazy a pády. Rozprávali sme sa a ja som neustále hľadala rovnováhu, aby som nezakopla o nejaké bolestné slovo ako „doma“, „dobrý“, „spoľahlivý“, „útulný“, „pokojný“ alebo niečo iné. Obe sme sa potkýnali o naše „doma“. A padali sme na rozbité sklo, tehly, bridlicu, na úlomky „dobre“, „spoľahlivo“, „útulne“, „pokojne“. Snažili sme sa niečo povedať a dokonca sa nám to aj podarilo. Vtedy si myslela, že z��domu odchádza na mesiac či dva. Vtedy sme všetci verili, že to nebude trvať dlho.

Existuje frazeologizmus „lízať si rany“. Hovorí sa to o zvieratách, ktoré používajú vlastné sliny na ošetrenie zranení na svojom tele. Sliny ako dezinfekčný prostriedok. Svojpomoc, sebestačnosť. Zotavenie sa zo skúseností a snaha žiť ďalej. Zarastanie rán, hojenie, jazva, zjazvenie. Spojivové tkanivo, ktoré môže maskovať, skrývať. Všetko sa zdá jednoduché, ale... Čo robiť so spomienkou (na ranu), čo robiť s tým divoko citlivým pulzovaním v zjazvenom mieste? Hovorí sa, že tí, ktorí prišli o končatiny, často pociťujú fantómové bolesti. To, čo tam (už) nie je, sa vám začne kŕčovito pripomínať svojou neprítomnosťou. Prázdnota po amputácii je dlhá, zívajúca prázdnota. Matka počuje plač zavraždeného dieťaťa. Ide si ľahnúť do manželskej postele. Uprostred noci sa zobudí a rozpráva osobe, ktorá má ležať vedľa nej, vtipné historky z ich randenia alebo z miestnych správ. Niekedy začína vetou: „Pamätáš, ako sme chodili a...?“ a vymenúva Jaltu, Bachčisaraj, Jevpatoriu, Arabatskú kosu v Heničesku, nábrežie v Berdiansku a niekedy len plačúc hladí posteľ.

Moja bývalá študentka, malá, vychudnutá dvadsaťštyriročná vdova. Vdova, vdovkyňa. V jednom zo svojich príspevkov na Facebooku napísala, že by bola šťastná, ak by sa s nim opäť stretla v posmrtnom živote. Príspevok na Facebooku sa číta ako modlitba. Neviem, či existujú také slová – dozimetre smútku –, ktorými by sa dala zmerať hĺbka prázdneho kočíka, púšť postele, ktorá si pamätá dych tých, čo tam boli... Keď počúvam o sile samoliečby, o kvalitných psychoterapeutoch, o rozvoji medicíny a najnovších technológiách, o umelej inteligencii, ktorá dokáže všetko... Ale čo s tou živočíšnou samotou na hranici agónie, s tou chuťou rany v ústach, ktorá s nami zostane navždy? Tie jazvy bolia, keď sa ich dotknete... „V priemere sa denne vyprodukuje 1 – 2,5 litra slín,“ čítam vo Wikipédii. Bože môj, nemáme dosť slín na to, aby sme si zlízali všetky tie rany za všetky tie krvavé roky, za všetky tie storočia, rany s hnisajúcimi vredmi, odumretým tkanivom, poškodenými bunkami. Nemáme toľko liekov proti bolesti a škrtidiel v našich národných lekárničkách, preboha! Tu nepomôže žiadny turniket OSN ani NATO. „Zloženie sekrétu slinných žliaz sa mení v závislosti od povahy podnetu,“ čítam ďalej vo Wikipédii. Ale my máme iné sliny, ľudia s pokazeným mechanizmom olizovania rán.

Raz som stretla ženu, ktorá nemala nič. Kufrík ako skrýšu na obavy a nádeje. Povedala, že pochádza z Kryveho Rihu a utiekla sem so svojou vnučkou. Nepýtala som sa, kde je matka jej vnučky. Bála som sa tej otázky. Stretli sme ju v sekáči. Trochu sa oteplilo a ja som hľadala tričko. Trochu sa upokojilo a ona hľadala knihy pre svoju vnučku. Jej deväťročná vnučka sa učí po slovensky. Ja sa takisto učím. Obe sme si prezerali farebné obaly a ja som sa pozrela na ženinu tvár. „Skvelé, že tie knihy sú teraz za 1,50 eura!“ Usmiala sa, aj keď ten výraz v tvári vôbec nevyzeral ako úsmev. „Ako ich rozoznáte?“ spýtala sa a ukázala na množstvo kníh v slovenčine a češtine. A potom som jej povedala o „r“ s rohom ako u jednorožca: „ř“. A o „u“ s malým semienkovým krúžkom: „ů“. Ďakuje mi po slovensky. Vezme si dve knihy a odíde, nechá svoje zádumčivé „dovidenia“. Rozprávali sme sa veľmi málo, ukrajinčina a slovenčina sa miešali. Zaujímalo by ma, či sa jej vnučke páčila kniha, ktorú sme spolu vybrali...

Keď v európskom meste počujem na ulici ukrajinčinu, je ťažké sa neobzrieť. Je to vrodený reflex. Vtedy som sa tiež obzrela. Teraz ju poznám. Pracuje v malom slovenskom stánku s rýchlym občerstvením, pripravuje hot-dogy a kebab, denne desiatky ráz vyslovuje slová ako paradajky, uhorka, kukurica, horčica, kečup a, samozrejme, Dobrú chuť! Po práci, vo voľnom čase, hľadá svojho manžela. Pred rokom či dvoma zmizol v jednej z prifrontových oblastí. Keď bola nedávno v Kyjive a zašla na jedno z oddelení, dostala veľmi lakonickú odpoveď: „Nič nevieme. Mesto je v okupácii.“ Vrátila sa s prázdnymi rukami. Žiadne správy, žiadne informácie. Sedeli sme na lavičke v hlučnom parku. Plakala a fajčila, fajčila a plakala. Pamätám si jej príliš dlhé, tenké, neupravené prsty a spôsob, akým hovorila o Serhijovi. A to, ako mlčala. Bolo to také neprerušiteľné mrazivé ticho, že som ju v jednom momente chcela požiadať o cigaretu. Aby som mohla plakať a fajčiť, fajčiť a plakať. Ale nemohla som: bola som ticho ako ryba, plávajúca na dne mrazivého ticha.

Na jeseň roku 2021 (niekoľko mesiacov pred totálnou ruskou inváziou, ktorej mnohí Ukrajinci neverili) som si cez internet objednala knihu Slavenky Drakulič Café Európa. Pri čítaní o živote po komunizme som sa snažila vnímať tento šev medzi Východom a Západom, túto hranicu, túto jazvu. Nemyslela som ani tak na Berlínsky múr, ako na múr medzi mentalitami, ten, ktorý dokáže rozdeliť ľudí nielen v rámci jedného kontinentu, ale aj v rámci jednej krajiny. Je chybou myslieť si, že dym komunizmu sa z mysle ľudí tak ľahko rozptýlil. Je to ako infekcia dýchacích ciest: každá ďalšia generácia bude toto „dedičstvo“ vykašliavať a vykašliavať. Po februári 2022 sa prícestná kaviareň Europa musela zmeniť na veľkú ubytovňu Europa, internát. V tejto ubytovni našli útočisko tisíce ukrajinských žien. Toto zbližovanie „inakosti“ a spolužitie na spoločnom mieste rozvíja empatiu, reformuje zaužívané zvyky a mení spôsob myslenia. Nemali by sme však zabúdať, že pobyt na spoločnom mieste a život v spoločnom priestore nerobí z jednotlivcov komunitu. „No áno, ale ja som sa už naučila jazyk, moje deti chodia do nemeckej školy, páči sa im, majú kamarátov, integrujeme sa...“ hovorí priateľka, ktorá už dva roky žije neďaleko Kolína nad Rýnom. Z nejakého dôvodu mi je smutno, pretože integrácia, socializácia, ba dokonca ani komunalizácia (v tom najlepšom zmysle tohto zložitého slova) nerobí z človeka jednotku komunity, nerobí z neho plnohodnotnú súčasť tejto rokmi a stáročiami stmelenej komunity.��„Držíme spolu. Komunikujeme, navštevujeme sa. Je dobré, že tu je toľko našich,“ pokračuje priateľka. Hovorí mi ešte niečo o dobrých ľuďoch, ktorí pomáhajú, o prenájme bytu a potravinách z miestnych trhov... Ale to už nepočujem. Pretože sa zdá, že zámená mi pomáhajú pochopiť zložitosť situácie: „Naši“ a „nie naši“, „my“ a „oni“...

Môj starý otec Andrij chodieval so mnou v predvečer 9. mája do školy a rozprával žiakom svoje spomienky na vojnu. Bolo to zaujímavejšie ako čítať o druhej svetovej vojne v učebnici dejepisu. Môj brat Andrij sa z oblasti Bachmut nevracia už viac ako rok. A��neviem, prečo si ho predstavujem starého a sivého ako nášho starého otca; predstavujem si, ako otvára dvere a hovorí: ... ... ...����

Vôbec neviem hovoriť o vojne.��

��

Preklad: Anna Siedykh

Esej vznikla v rámci rezidenčného pobytu pre prekladateľky a prekladateľov z Ukrajiny v kultúrnom centre Malý Berlín v Trnave.

��

Roksolana Žarkova (1989)
Literárna vedkyňa, literárna kritička a spisovateľka. Narodila v Ľvivskej oblasti. Vyštudovala Filologickú fakultu na Ľvivskej národnej univerzite Ivana Franka. Je víťazkou mnohých národných a medzinárodných literárnych a umeleckých súťaží. Zúčastnila sa na tvorivých a výskumných projektoch v Poľsku, na Slovensku, v Lotyšsku a vo Švédsku. Je autorkou dvoch literárnych monografií, troch básnických zbierok, dvoch románov a zbierky poviedok.

Zdroj: Malý Berlín