��������

Martin Foret (1981) na prvý pohľad pôsobí ako nenápadný dlhovlasý akademik. Jeho odbornosť je však pomerne nezvyčajná. Zaoberá sa štúdiom a dejinami komiksu, hlavne toho, ktorý vznikal v Čechách a na Slovensku. Požíva na to označenie komiksológ. V tomto odbore má za sebou množstvo publikácií či textov, kvôli ktorým prehľadal archívy naprieč celou republikou. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre českej literatúry a knihovníctva Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci a je jedným zo zakladateľov českého Centra pre štúdiá komiksu. O dejinách slovenského komiksu má i sériu prednášok, v rámci ktorej zavítal aj do Bratislavy.

V čom spočíva tvoja práca?

Keď je človek predstavovaný ako komiksológ, môže to vyvolávať nejaké romantické predstavy. Navyše kolega Tomáš Prokůpek sa rád prezentuje ako Indiana Jones, ktorý z hlbín knižníc a archívov vyťahuje na svetlo sveta komiksové poklady. V mojom prípade je to výrazne prozaickejšie, som zamestnaný ako odborný asistent na univerzite. Zásadnú časť mojej práce tvorí výučba študentov. Okrem toho zastávam aj administratívno-úradnícku pozíciu tajomníka katedry, takže ďalšiu podstatnú časť mojej práce tvorí byrokracia, rôzne koncepčné a administratívne činnosti. No a v neposlednom rade by som mal byť aj publikujúci bádateľ – a v tejto časti mojej práce prichádza (vlastne čoraz viac) k slovu komiks. Formou príspevkov na konferenciách, štúdií v odborných časopisoch, kapitol v odborných monografiách, vlastných knižných publikácií. Jednoducho publikujem odborné texty o komikse.

Aké práce pod hlavičkou Centra pre štúdiá komiksu vznikli?

Keďže nás je v CSK viac a existujeme už viac ako 10 rokov, nie je toho podľa mňa málo. Okrem celého radu prednášok a čiastkových štúdií či textov je to predovšetkým slušný počet kníh.

Na začiatku činnosti CSK stáli Dejiny československého komiksu 20. storočia (2014) a úvodná publikácia V paneloch a bublinách. Kapitoly z teórie komiksu (2015), na ktorých sme pracovali všetci. A ešte predtým sme pripravili aj zborník z iniciačnej konferencie Štúdiá komiksu: možnosti a perspektívy (2012), ktorá stála na začiatku domáceho, teda československého akademického záujmu o štúdiá komiksu.

Odvtedy vzniklo množstvo ďalších publikácií v rôznych autorských zostavách. Ja a Tomáš Prokůpek sme vytvorili „prequel“ k �ٱ��ᾱ��á�� – Pred komiksom. Formovanie domáceho obrázkového seriálu v 2. polovici XIX. storočia (2016).

Potom sú tu súbory Tomášových biografických štúdií Príbehy československého komiksu (2016), monografia Pavla a Lucie Kořínkovcov Punťa: Zabudnutý hrdina českého komiksu (1934 – 1942) (2018). Pavel potom pripravil aj veľkú knihu k jubileu najdlhšie vychádzajúceho českého seriálu Štvorlístok. Prvé polstoročie v Treskoprskách (2019), do ktorej som trochu prispel aj ja. Doslovmi sme prispeli do množstva súborných vydaní rôznych komiksov, napríklad aj asi najznámejšieho fenoménu českého komiksu, Rýchlych šípov, ktorého súborné vydanie vlani uzavrela publikácia Rýchle šípy: Pôvodné kresby a scenáre Jaroslava Foglara, Jana Fischera a Marka Čermáka (2024), ktorú pripravil Pavel. A pripravujú sa ďalšie knihy, ďalšie vystúpenia na konferenciách doma aj v zahraničí, ďalšie štúdie, ďalšie články...

Je rozdiel medzi vnímaním komiksu na Slovensku a v Čechách na odbornej úrovni?

Nás, ktorí sa komiksu odborne venujeme, je v Čechách o niečo viac a vďaka tomu, že sme sa spojili a spolupracujeme, vzniká viac koncepčných projektov, viac odborných publikácií.

A je to iné v rámci laickej verejnosti?

Neviem, či poznám slovenské prostredie natoľko dobre, aby som to mohol posúdiť. Nezanedbateľný je však podľa mňa čisto kvantitatívny rozdiel – český trh je jednoducho podstatne väčší, vychádza v ňom významne viac komiksov vrátane obrovského množstva populárnej mangy u mladých čitateľov. Komiks je teda viditeľnejší, viac ľudí ho číta, viac ľudí ho vníma ako prirodzenú súčasť kultúry.

Pre odbornú aj laickú verejnosť vychádza český magazín Aargh! Aký je tvoj vzťah k nemu a ako hodnotíš jeho prínos?

Som dlhoročným a vášnivým čitateľom Aargh!-u od prvého čísla, čo je už štvrťstoročie. Z dvoch dominantných typov čitateľov patrím k tým, ktorí najprv čítajú publicistiku a až potom komiksy. Tí druhí to robia naopak, prípadne publicistiku vôbec nečítajú.

Hlavný prínos vidím asi v tom, že dáva priestor skúšať, čo (kto) s komiks(om) dokáže. Mnohé väčšie projekty začínali práve na stránkach Aargh!-u. A že český komiks neustále prepája so zahraničným. A moje srdce logicky bije pre dejiny československého komiksu, takže si veľmi cením aj texty z tejto oblasti, ktoré zapĺňajú ďalšie a ďalšie biele miesta.

Ako by si ohodnotil slovenské komiksové magazíny, hlavne Pomimo, ktoré je momentálne vlajkovou loďou domácej scény?

Pomimo nevnímam ako magazín, je to pre mňa zborník, antológia... Obdivujem, ako rýchlo sa z hlavnej tribúny mladého slovenského komiksu premenilo na medzinárodný projekt. Stihol som aj výstavu, ktorú bolo možné pred pár mesiacmi vidieť v Mestskej knižnici v Bratislave, a znova ma zarazilo, že Pomimo má už za sebou dekádu! A vidieť, že za ním stále stoja veľkí srdciari, hoci už dávno nejde o študentov, ktorí tvorili popri svojich študijných povinnostiach.

Aké sú počiatky slovenského komiksu?

Myslím, že zaujímavé. Práve nedávno som o nich prednášal v Bratislave. Slovenský komiks má minimálne storočnú tradíciu a za ten čas vzniklo množstvo zaujímavých diel.
Neviem, nakoľko si je bežný čitateľ vedomý, že napríklad fenomény detskej literatúry ako Smelý zajko alebo Budkáčik a Dubkáčik boli pôvodne komiksy či obrázkové seriály vychádzajúce začiatkom 30. rokov v detských časopisoch.

Ktoré sú významné mená slovenského komiksu?

Keď zostanem v 20. storočí, tak za mňa určite Jozef Schek, Viktor Kubal, Božena Plocháňová, Pavol Moravčík, František Mráz, Jozef Gertli – Danglár.

Ako by si popísal súčasnú slovenskú komiksovú kultúru?

Ako búrlivo sa rozvíjajúcu. Fascinujúcu. V poslednom období sa objavuje jeden zaujímavý projekt za druhým, vychádzajú pozoruhodné komiksové knihy.

Ktoré slovenské komiksy odporúčaš prečítať?

Takmer všetky. Nie je ich zas až tak veľa a väčšina z nich je podľa môjho názoru hodná pozornosti, sú veľmi vydarené. Určite ��ó�Բ� (2018) a Gemer (2023) od Daniela Majlinga, ��š��ٰ�� tie svety (2019) Juraja Čorbu a Dávida Marcina, Š�ٱ��á�Ծ��� (2021) Gabriely Kyselovej a Michala Baláža s ilustráciami Václava Šlajcha, Radostná správa (2021) a Deň radosti (2023) o Lasicovi a Satinskom od Petra Gärtnera a Ďura Balogha, Súdruh disident (2024) o Milanovi Šimečkovi od Michala Hvoreckého, Matúša Vizára a Adriána Hnáta. Z tohtoročných titulov debut Natali Žemberovej Lujza mimo obrazu (2025) a Nosferatu sa vracia Andreja Kolenčíka... Je toho naozaj veľa, čo by som odporučil.

Keď chodíš na Slovensko, je záujem o tvoje prednášky?

Keby nebol, asi by ma nepozývali. Niekedy príde viac ľudí, niekedy menej, ale zato veľmi radi diskutujú... Býva to rôzne. Uvidíme na prelome mája a júna na BRaKu/Paneli v Pálffyho paláci.

Foto: archív autora