��������

V románe sa prepájajú prvky spoločenského, politického a rodinného románu na platforme dvoch svetov reprezentujúcich dve odlišné, ale príbuzensky veľmi blízke postavy. Ústrednou postavou je kapitán Lužko, vojak z povolania (v dôchodkovom veku Dedo Lužko). Vydávané alebo prijímané príkazy sú pre neho prirodzené ako dýchanie a túto profesionálnu deformáciu prenáša aj do súkromného života.

Okrem Lužka sa v príbehu objavujú aj ďalšie vedľajšie postavy – susedia, rodinní príslušníci, rôzne anonymné postavy každodenného života. Väčšinou dokresľujú svet okolo kapitána Lužka a ich spoločným znakom je akási ľahká karikatúra – všetci sú trochu zvláštni, trochu smiešni, ale nikdy nie sú vyslovene zlí. Vedľajšie postavy často odrážajú spoločenské zmeny alebo stereotypy: byrokratickí úradníci, socialistickí pohlavári, ľahostajní susedia, neempatickí mladí ľudia a vďaka nim autor ukazuje širší obraz spoločnosti, v ktorej Lužko žije.

Z tejto plejády vytŕča postava Musila Musiloviča, v ktorej Kopcsay použil známe kukučínovské nomen omen (ten, čo musí a sám nerozhoduje). Zároveň však ide o akési Lužkovo alter ego, ktoré je neustále prítomné. Objavuje sa a mizne vždy nečakane. Lužko si často neuvedomuje jeho existenciu, ak neprehovorí alebo trefne neokomentuje z rohu miestnosti niečo, na čo by si hrdina nedovolil ani pomyslieť.

Atmosféra knihy je jemne melancholická, presiaknutá tichým smútkom, ale zároveň v nej občas preráža trpký humor. Dielo je akoby zahalené do šera – nielen fyzického (prostredie starých bytoviek, zatuchnutých interiérov), ale aj psychického. Kopcsay veľmi realisticky zachytáva pocity osamelosti a starnutia: chvíle, keď dni splývajú do jednej nejasnej šedi a malicherné problémy sa zväčšujú do existenčných rozmerov. Badať to napríklad na meteorologických poznámkach, ktoré nie sú len dekoráciou a majú symbolickú funkciu. Počasie v knihe odráža vnútorný stav postavy. Keď je vzduch ťažký, vlhký alebo nepríjemný, Dedo Lužko často zažíva pocity úzkosti, melanchólie, bezmocnosti. Obloha bez slnka, vietor, dážď – to všetko zosilňuje atmosféru únavy, staroby a pomalého plynutia času. Zároveň ide aj o prejav Deda Lužka ako človeka, ktorý je čoraz väčšmi upnutý na vonkajšie, fyzické vnemy – malé veci ako zmena počasia sú preňho dôležitejšie než veľké spoločenské udalosti. Inými slovami: keď nemáš pod kontrolou vlastný život, sleduješ aspoň oblohu.

Tempo deja je pomalé, simuluje každodennosť starého človeka, ktorého dni nemajú veľké dramatické vrcholy. Príbeh je fragmentárny – nesledujeme klasickú výstavbu zápletky a vyvrcholenia, skôr sled menších epizód, spomienok a myšlienkových pochodov. Čitateľ akoby prechádzal cez známu, ale teraz akosi vyprázdnenú krajinu a tempo ho núti zastaviť sa. Niekedy sa môže zdať, že sa nič nedeje, ale práve v stagnácii sa odráža pocit staroby, keď život plynie pomaly a predsa prináša mnoho vnútorných pohybov a zápasov.

Fragmentárny dej plynie nenásilne a vytvára obraz života bez veľkých dramatických zvratov, v ktorom možno nájsť témy ako nenaplnené sny, komplexy, starnutie tela aj duše, potreba blízkosti a rešpektu, sloboda – nie však len fyzická, ale aj emocionálna. Prelínajú sa v ňom nielen životy dvoch postáv, ale aj odlišné časové roviny a spoločenské či politické usporiadanie. Čas tu neplynie lineárne. Minulosť a prítomnosť sa vo vedomí postáv neustále prelínajú, konfrontujúc minulosť a spomienky.

 Príbeh rámcuje zároveň životné jubileum oboch postáv. Oslava Dedolužkovej päťdesiatky v úvode vykresľuje spôsob myslenia a lexiky socializmu, päťdesiatka jeho vnuka Kajolužka predstavuje tvrdú konfrontáciu bilancií oboch postáv. Dedolužko je so svojím životom spokojný, Kajolužko by najradšej neexistoval.

Kopcsayova schopnosť zachytiť obyčajné momenty cez detail a autentickosť emócií a povýšiť ich na literárne umenie je obdivuhodná. Autor neponúka lacné riešenia ani zbytočný sentiment. No realistickosť a pomalosť deja môže byť pre niektorých čitateľov náročná. Kniha si vyžaduje trpezlivosť a ochotu ponoriť sa do vnútra postavy bez očakávania rýchleho vývoja. Autor píše jednoducho, ale presne. Používa stručný, úsporný jazyk bez zbytočných ozdôb. Jeho štýl je skôr súčasný, trochu drsný, ale zároveň veľmi citlivý k drobným nuansám života.

Dedo Lužko je pre čitateľov, ktorí hľadajú literatúru o živote. Nie o jeho veľkolepých momentoch, ale o tých malých, každodenných, ktoré nás formujú najväčšmi. Márius Kopcsay zachytáva krehké momenty ľudskej existencie. Jeho portrét staroby a samoty je citlivý a zároveň nelichotivý, zanechávajúci hlboký dojem.