��������

Keď sa boje presunuli do Bosny a Hercegoviny, prichádza v Sarajeve na svet dieťa Gemmy a Diega, talianskej dvojice, o ktorej hovorí román Príbeh môjho syna známej talianskej spisovateľky a herečky Margaret Mazzantini. Do slovenčiny ho preložila Adriana Šulíková. Podľa románu vznikol rovnomenný film s Penélope Cruz, ktorý režíroval autorkin manžel Sergio Castellito.

Gemma začína rozprávať svoj príbeh, keď sa po rokoch vracia so synom do jeho rodného mesta. Diego a Gemma sa zoznámili počas olympijských hier v Sarajeve, kam Gemma prišla zbierať materiál na svoju dizertačnú prácu o spisovateľovi Andriƈovi. Za sprievodcu jej pridelili Gojka, lebo vedel taliansky, a ten ju zoznámi s fotografom Diegom. Je to láska na prvý pohľad: „Život, ktorý putoval ďaleko od nás a odrazu nám beží v ústrety, pocítili sme jeho závan, jeho pozastavenie.“ Strávia spolu noc, hoci Gemma má pred svadbou s Fabiom. V Taliansku Gemma zistí, že je tehotná, ale hneď aj potratí. Manželstvo je krátka epizóda, vzťah s Diegom sa naopak utuží, keď ich Gojko pozve do Sarajeva. Po návrate žije Gemma s Diegom najprv v Janove, odkiaľ pochádza Diego, potom v Ríme. Znovu otehotnie a znovu potratí. Po ďalších dvoch potratoch už musí prijať výrok gynekologičky, že je neplodná. Zoberú sa, aby si mohli dieťa adoptovať, vyberú sa na Ukrajinu, aby si našli náhradnú matku, ale až v Sarajeve stretnú hudobníčku Asku, ktorá potrebuje peniaze na štúdium a ponúkne sa, že im pomôže. K intímnej bolesti dvoch ľudí sa postupne pridávajú problémy okolitého sveta – chudoba v Ukrajine, povrchnosť zdanlivého blahobytu v Taliansku, blížiaca sa vojna v Juhoslávii.

Aska navrhne, že to môžu urobiť aj prirodzenou cestou, nie zo skúmavky. Diego sa o to pokúsi, zo stretnutia s Askou sa vráti až o tri dni a prizná sa, že k ničomu nedošlo, zasiahla vojna. Dvojica odíde do Ríma. Diega to však ťahá do Sarajeva a po ňom odíde aj Gemma, chce pomôcť priateľom sužovaným vojnou. Zistí, že Aska má brucho tehotnej ženy. Raní ju to, jej pocity sa miešajú s výjavmi, ktoré vidí okolo seba: „Brucho do mňa preniká ako granát. Ustupujem vypitvaná ako muž na ulici Vase Miskina, prederavená rukavica na zábradlí.“ Dieťa prichádza na svet v hrozných podmienkach, Aska dostane peniaze, Gemma si odnáša syna do Talianska, Diego zostane v Sarajeve. V Ríme ju zastihne správa, že Diego zahynul. Gemma stretne nového partnera a otca pre svojho syna.

Mazzantini je skúsená autorka. Nosné línie príbehu sú začlenené do výstižného popisu bežného života postáv, rozprávanie napreduje prirodzene, rozlieva sa do širokého záberu, zaujme smelým prepájaním pocitu jednotlivca s prúdom života, jeho ťaživou podobou. Naznačuje to začiatok rozprávania: „Zaschnuté blato života sa zmení na prach a valí sa ku mne.“ Vie dať drobnému detailu silu osudovosti. Gemma v hneve nazýva Asku ovcou, lebo nosí v bruchu Diegovo dieťa. Aska je totiž meno ovečky z jednej Andriƈovej poviedky, ktorá si tancom zachránila život pred divým vlkom. Na podobný tanec medzi životom a smrťou je odsúdená aj Aska spolu s ostatnými obyvateľmi Sarajeva uprostred výbuchov delostreleckých granátov.

Keď Gemmu po rokoch pozve Gojko na návštevu a ona zistí, že jeho manželkou je Aska, ktorá chce vidieť svojho syna, prebudí sa v nej stará žiarlivosť. Odlákala jej muža a teraz jej možno chce vziať aj syna. Gojko ich však nepozval na dovolenku, ale aby dali bodku z minulosťou, v ktorej zostali mnohé temné miesta. Gemma sama videla, do akého sveta sa narodil jej syn, teraz sa dozvie, ako svet vojny privádza na svet nový život. V origináli má kniha názov Prišiel na svet. Úlohu matky stavia do iného svetla a konfrontuje ju s protirečivosťou sveta, lebo tento román je o svete a o našom mieste v ňom.