��������

PhDr. Andrea Bokníková, PhD.

Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy

Filozofická fakulta Komenského univerzity v Bratislave

Mgr. Natalia Chuveleva

Ústav slavistiky

Filozofická fakulta Masarykovej univerzity v Brne

(Mila Haugová: Fähre / Kompa,

Eva Luka: Hlbokozelená žena)

(Samo B. Hroboň: Rozpejánok duši matkinej posvätený,

Rudolf Dilong: Hanička, Ivan Štrpka: Zatmenie)

(FF KU, Hrabovská cesta 1, Ružomberok)

Od 60. rokov pôsobí tvorba M. Haľamovej ako vzor ženskej „poézie srdca“, ktorá je prijímaná mimo dobových mód, ale zároveň sa

reflektuje jej príslušnosť k autorom centra literárneho poľa. V polovici 60. rokov vchádza L. Vadkerti-Gavorníková priamo do

centra literárnej „práce“ na dobovo aktuálnej poetike, čo bolo dovtedy výsadou mužov. Poetka aj v nasledujúcich dekádach reálne

fungovala v konkurencii najlepších autorov. Od 70. rokov do polovice 80. rokov sa básnická škola periodika Nové slovo pokúsila

zapojiť prevažne ženy-autorky do socialistickej angažovanosti. To, čo bolo umelo prezentované ako feminizácia, prienik

neobvyklého množstva poetiek do centra literárneho poľa, bolo v skutočnosti okrajom literárnej kvality. V. Prokešová, ale aj A.

Ondrejková, D. Podracká a M. Haugová sa odrazili k svojskému písaniu, každá hľadá svoj individuálny štýl. Vzniká paradox: V 70.

rokoch zanikol prirodzený výber autorov cez umelecké periodiká. Namiesto spontánneho vstupu do literatúry sa vytvorila

organizovaná činnosť vedená kanonizovaným básnikom V. Mihálikom. Práve autorky, ktoré do nej vstupujú, sú zárodkom toho, čo

od polovice, takmer do konca 80. rokov začalo byť osobitou paralelou západoeurópskeho feminizmu. Od prelomu 80. a 90. rokov

sa T. Lehenová uvedomelo inšpiruje okrajom spoločnosti i literatúry. V rámci druhej polovice 20. storočia až táto poetka –

nevedno, do akej miery zámerne – uskutočňuje demytizáciu rodovej tradície, v ktorej ženská literatúra po stáročia spĺňala

didaktickú, edukatívnu a moralizátorskú funkciu, a to nielen na Slovensku. N. Ružičková s posthumánnym programom očisťuje

poéziu žien od tradičného vyjadrenia emócií. Ružičkovej obraz „umierania hrdinky bez emócií“ je tak nepriamym protikladom voči

Podrackej absolutizácii pocitovosti, bolesti spätej s kritikou technicizmu i masmediálnej kultúry. E. Lukáčová zasa poníma slasť

a bolesť ako dve stránky každodenného javu, pričom sa vracia k pôvodnému zdroju modernej poézie – k imaginácii všetkých