ղľáԾ
Ján Lacika: 1000 zaujímavostí Slovenska
Bratislava, Ikar 2008
Fotografie: J. Lacika, K. Demuth, J. Lomnický, K. Kállay. M. Rengevič, L. Sternmüller
Kníh o Slovensku s rôznym zameraním zacielením máme, našťastie, na Slovensku dosť, ale nikdy ich nebude dosť natoľko, aby sa nevydávali nové. Krajina patrí k trvalým zdrojom inšpirácií obdivu vari už od dôb, keď človek ani poriadne nevedel, kým naozaj je. Okolitý či širší priestor výrazne zasahoval do ľudskej sebareflexie zároveň sa ľudským vplyvom formoval. Obojsmerný vzťah prírody civilizácie v malebných podobách súhry i osobitej slobody zrejme najlepšie vystihuje zámer, ktorý autor spolu s ním pätica fotografov projektovali do inak významovo všeobecného slova zaujímavosť – vyjadrili ho tiež v podtitule Najkrajšie diela prírody a človeka. Ján Lacika v úvode spomína neľahkú selekciu z početného prvotného materiálu, bolo ho až toľko, že tisíc sa mu v konečnom súčte voči skutočnej ponuke zaujímavostí „ukázalo ako naozaj malé číslo“.
Knihu teda synekdochicky možno považovať za reprezentatívnu časť ťažko zrátateľného celku – ak je tisícka málo, potom to vždy vyznieva ako skvelá lichôtka pre Slovensko zároveň šikovná výzva pre čitateľov, aby s týmto číslom sami nesúhlasili vlastným záujmovým záberom. Navyše, kniha komponovaná ako sled farebných fotografií so stručnými komentármi práve v komentároch spomína ďalšie lokality, prírodné útvary, pamiatky, čím sa tisíc ukazuje len ako orientačné východisko zaokrúhlené smerom nadol. Ale o množstvo ide zvyčajne iba tým, ktorí z neho majú komplex možno aj taký slovenský... Kniha ho však zjavne nemá, naopak, veľkoryso sa v nej nenachádza žiadna štatistika, tabuľka, mapa, obchádza kvantifikáciu turistických trás s GPS aj bedekerovské odporúčania na vhodné ubytovanie. Vysvetlením takéhoto prístupu môže byť jedine dôraz na referenčnú energiu vyplývajúcu z vnútorného prežívanizachytených objektov, prežívania ukotveného v citovej väzbe estetickom cite. Nejde o súbor „otextovaných“ pohľadníc, ani o ukážku katalógových fotografických metód techník s informáciami o fantastických dovolenkách. Ide o objekty zobrazené v ich faktickej rôznorodosti, živelnosti arteficiálnosti, ošumelosti i honosnosti, zabudnutosti a unikátnosti. A ide o ideu, totiž o vyjadrenie blízkosti, ba až bezprostrednej blízkosti týchto objektov k nám; o existenčnú súvzťažnosť. Taký je Gerlach aj vrch Hrb, geografický stred Slovenska spolu s geografickým stredom Európy nad Kremnickými Baňami; taká je fontána pred novou budovou SND, Kamenný vodopád pod Šomoškou i ropný prameň na Kysuciach; aj Štúr pozdravujúci z Modry je taký spolu s ujom, čo si na Vtáčniku rozbaľuje olovrant; taká je naklonená veža v Banskej Bystrici s dvomi hodinami aj Zubria zvernica v Topoľčiankach, ktorá je popravde v Lovciach; Badínsky prales, ktorý navštívil princ Charles, sem tiež patrí spolu s Latorickým luhom s kravou obrátenou chvostom; sú tu skanzeny, jaskyne námestia, dubnické drahokamy aj Herliansky gejzír; kostoly kostolíky, veže zrúcaniny, dominikánsky kostol v Košiciach s vozíkom melónov kaňon rieky Slaná... Sú to napospol defilujúce obrázky, ktoré sa netvária ako poklad, hoci by sa mohli. Prevrstvil ich čas, nahodila chvíľa, dorobila príroda a prehmatkal človek – dvojrozmerné príbehy s tretím, empatickým rozmerom v srdci.
Jednoduchá presná koncepcia knihu zemepisne rozdelila do kapitol: Bratislava, Západné Slovensko, Stredné Slovensko – sever, Stredné Slovensko – juh Východné Slovensko v rámci nich logicky do podkapitol podľa regiónov. Nenájdeme tu však inojazyčné varianty textov alebo inojazyčné resumé, ako to obvykle býva pri publikáciách podobného typu. Mozaika fotografií sprievodných textov tak zvýrazňuje ďalší moment, ktorý zohľadňuje domáceho adresáta až cez neho chce prípadne obsah tlmočiť ďalším adresátom. V istej dôvernej nenútenosti, ale na vysokej úrovni, sa tu stretol národno-výchovný aspekt s poznávacím, umelecký s vedeckým, spoločenská hodnota s privátnou. A ak sa to niekomu nepáči, čaká ho klietka hanby v Levoči!
Radoslav Matejov
