ղľáԾ
Hela Volanská
Ako na cudzej svadbe
Bratislava, Albert Marenčin PT 2009
Po spomienkach Žo Langerovej Vtedy vBratislave aJána Roznera Sedem dní do pohrebu je román Hely Volanskej ďalšou knihou z vydavateľstva A. Marenčina, ktorá zaujme čitateľa silou aautentickosťou osobnej výpovede opierajúcej sa okonkrétne udalosti našich povojnových dejín. Hela Volanská (1912 – 1966) vstúpila do slovenskej literatúry koncom 40. rokov minulého storočia ako autorka vojnových próz Stretnutia vlesoch aTajomstvo, ku ktorým neskôr pripojila reportážne knihy Kvet paprade, Planéty aDomino aromány zlekárskeho prostredia Jed aSiahni si, ako to bolí. Vlastnú traumatizujúcu skúsenosť Chaje Wolfowitz, židovky pôvodom zpoľskej Lodže, ktorej sa po rôznych komplikáciách podarilo vBratislave vyštudovať lekársku fakultu apo krátkej praxi vžilinskej nemocnici skončila ako ilegálna komunistka vIlave apotom ako židovka vpracovnom tábore vNovákoch, najplnšie aumelecky najúčinnejšie vyjadrila až vo svojej poslednej próze Ako na cudzej svadbe. Autobiografický román, ktorý vznikal vPrahe vsedemdesiatych rokoch, včase, keď autorka nemohla publikovať, vyšiel najskôr ako samizdat roku 1987 vo Vaculíkovej edícii Petlice pod názvom Concordia, neskôr včeskom preklade pod jej dievčenským menom Chaja Wolfowitz pod názvom Cizí svadba. Vroku 1990 vyšiel román aj vnemeckom preklade.
Slovenské vydanie Volanskej románu tak vychádza po vyše dvadsiatich rokoch od jeho samizdatového pražského vydania av názve Ako na cudzej svadbe sú slová autorkinej matky, ktorá reagovala na zmenu jej hebrejského mena Chaja (nádej) na nejaké poľsky znejúce meno slovami: „Keď sa budeš hanbiť za vlastné meno, celý život sa budeš cítiť ako na cudzej svadbe.“ Symbolicky názov románu vyjadruje aj jeden zo základných životných pocitov autorky, ale rovnako aj európskej židovskej komunity: pocit cudzoty, nevítaného hosťa vkrajine, človeka ustavične ohrozovaného spoločnosťou ajej režimami. Či tobol režim vojnového slovenského štátu alebo pofebruárový komunistický režim. Volanskú, hoci presvedčenú komunistku, väznili amučili včase politických procesov na začiatku 50. rokov, keď sa pod nálepkou sionizmu opäť vrátil do spoločnosti antisemitizmus. Hela Volanská otom všetkom rozpráva veľmi otvorene a vtedajších komunistických vládcov Širokého či Ďuriša predstavuje ako politických manipulátorov aľudských zbabelcov. Práve tieto pasáže knihy jej nedávali nijakú šancu, aby vyšla pred pádom komunistického režimu unás inak ako vsamizdate.
V románe sačitateľ okrem jej pohnutého životného osudu, spomienok na rodinu zoznámi aj sviacerými postavami slovenského medzivojnového, vojnového apovojnového života: maliarom Imrichom Weinerom- Kráľom ajeho manželkou, umeleckou fotografkou Irenou Blühovou, literátom aväzňom vpracovnom tábore vNovákoch Jurajom Špitzerom, poprednými povojnovými politikmi, ale aj komunistickým historikom P. Reimanom, ktorý vpäťdesiatych rokoch schvaľoval politické procesy. Autenticky aideologicky neskreslene približuje aj pomery vpartizánskom hnutí, kde pôsobila ako politická komisárka – ale ruskému komandírovi napriek tomu prekážalo, že je židovka. Celým príbehom knihy sa prelínajú úvahy otom, ako ľudsky nezlyhať ani vnajťažších životných situáciách, mať vsebe mravný zákon anespreneveriť sa mu. Preto má Volanskej svedectvo širšiu platnosť, je obrazom doby, vktorej bolo viac neľudskosti iľudských zlyhaní ako dobra a „dejinnej“ spravodlivosti. Zároveň predstavuje prínos do našej stále chudobnej autobiografickej prózy azaslúžený návrat autorky do povedomia odbornej iširšej čitateľskej verejnosti na Slovensku.
Anton Baláž
