ղľáԾ
Milan Rúfus
Ako stopy vsnehu
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2009
Kráčala som do Fialkového údolia, keď ma prekvapilo sneženie. Vynorili sa mi verše: ... môj ty sneh! Nikdy už nikde neuvidím taký... Zdalo sa mi, že vten deň vBratislave priveľa napadalo snehu. Do tváre, do snov, do príbehu... Obzrela som sa auvidela som na bielučkom podklade obrazce. Stopy. Fúkalo, tie skôr vytvorené sa strácali. Stopy vsnehu nepretrvajú. Viem. Nevedela som však, že ma pani Magda Rúfusová privíta snovou knižkou Ako stopy vsnehu vnáručí... Nič nie je náhoda...
Kniha sa mi otvorila pri básni Živý triptych. Odvrátila som sa, aby som skryla slzy. Báseň je venovaná Zuzanke. Aja čítam: Moje dni napĺňa / od zeme po oblohu. / ... Ibaže priveľmi sme jedno, / ty aja. / Zviazaní údelom si predsa neklamú. / ... Cesta je viacej ako cieľ. / Cesta je hlad aj sýtosť. / ... Ty, mama aja – sme na tej ceste / tri telá, jedna bytosť. / Cesta je múdry učiteľ. / Odpovie na otázky. / Ty, mama, ja – sme na tej ceste / tri mená jednej lásky.
Neodkryjeme záhadu bytia. Nevieme osvojom vymeranom čase. Atak je márne uvažovať, čo asi Milan Rúfus cítil pri tvorbe svojich posledných básní, veď sa chcel ešte dlho starať oZuzanku... Hneď na začiatkuprvej časti zbierky Záhadný vzorec bytia však hovorí: ... nad matkou Zemou na dotyk nízko lietam / jak lastovičky pred dažďom.
Spolu sbásnikom sa môžeme vrátiť do jeho Liptova, do rodného domu, ktorý bol preňho domovom, kolískou, zázrakom. Márne sú spevy labutie... hovorí. Verše majú farbu labutích krídel vo svojej bielunkej bielobe spomienok avzťahov. Majú smútok labutích piesní vspomienkach na matku, pripodobňovanú kstudni plnej živej vody: Čo by si čerpal tisíc rokov, / nevyčerpáš ju. / Nuž si kľakni. / Až potom vstaň aodíď. Vmyšlienkach sa vracal kzázrakom detstva, kde skutočnosť je zázrakom / azázrak skutočnosťou.
Milan Rúfus odkrýva to, čo dosiaľ nepomenoval. Svoju introvertnosť, svoj altruizmus spôsobom jemu vlastným – nepodmienečne askrehkým tichom. Vprvej časti reflektuje zážitky zdetstva. Čo mal rád, čoho sa bál, čo musel skúsiť, čo bolo divotvorné, čisté, zlaté i zakliate. Alebo biele – ako jeho prvý oblek, ktorý mu mama kúpila do gymnázia za peniažky za predané brusnice: Ej, horí ohník, horí... / Aj do mesta ma vystrojili hory. Signifikantný pre Milana Rúfusa je vzťah kprírode. Dojímavá je rozlúčka maturanta sPoludnicou pred odchodom na vysokoškolské štúdiá. Videl seba ako ľú岹, ktorý si naplnil dva hrby živou vodou, aby mohol bez obáv vputovať do púšte.... Kompozične uzatvára oblúk domova básňami: Mamin mrežovník, Otec, Dieťa smenom Ježiš, Poďakovanie za kolísku. So všetkou vrúcnosťou, / ktorej som schopný, Pane, / súsmevom cez slzy / ďakujem za kolísku. / Veľmi Ti ďakujem, / že stojí tam, kde stála. / Že, Stolár zázračný, / učinil si ju takú, / aby ma vo mne strážila. / Od rána do súmraku.
V časti Dar ibremeno básnik nažité formuluje do dvadsiatich troch básní. Podkovu šťastia kuje, žité si opakuje. Akončí všetko tam, / kde sa aj začína: / Vzázraku zvanom semeno. / Život – idar, ibremeno. Manželke venoval viacero básní. VBalade omatkinom srdci, dedikovanej Magde, ďakuje za srdce / bijúce pre Zuzanku. Pripodobňuje ho kchrámu, zvoniacej katedrále, aby onej, ako spolutvorkyni Bytia povedal: Najväčšia ztých, čo odjakživa / poznali tým, / že cítia.
Bez strachu prijíma dané, ten Boží predel / medzi bytím amedzi nebytím, aby vzáverečnej básni Post scriptum vydal svedectvo osvojom živote, ktorý bol pre neho Hľadaním odpovede. / ... Trvalým úžasom zBožej dielne/.
O poslednej básnickej zbierke Milana Rúfusa môžeme nepateticky apokorne povedať, že je ďakovnou modlitbou. Majster svoje detské „vecičky sveta“ pripomenul, povýšil ich na báseň, pokľakol pred nimi a – pobral sa do večnosti.
Stopy po človeku nezostávajú v snehu, ale včine, vjeho diele. Aodkaz Majstra Rúfusa zostáva natrvalo, nemenne. Chce sa mi túžiť po tom, aby jeho myšlienky zasiahli aspoň väčšinu, ak nie všetkých. Jeho poézia však nie je pre hlučných apovrchných. Tí, ktorí sa dajú ňou zasiahnuť, ktorí ju budú žiť, usúvsťažnia vsebe jeho posolstvá a majú šancu niesť ďalej ním začaté.
Slavomíra Očenášová-Štrbová
